Visáč

"Even the Iranians don't fuck with us." Walkenovský ekvivalent Arnieho Komanda, resp. norrisovky od Cannonu. Je to tak nehorázne over the top (politicky, kadenciou explózií, bodycountom) a s tak nabušeným "B certified" obsadením, že McBainovi nemožno uprieť čaro nonsensovej guilty pleasure zábavy. Korunu tomu celému nasadzujú patriotistické songy v soundtracku a Maria Conchita bez podprsenky.

Ultra pravičácka neo-noir fantasy od "Tarantina pro chudé", ktorej by neuškodilo skrátenie pod dve hodiny a živočíšnejšie dialógy, pripomínajúce aspoň trochu konverzáciu ľudských bytostí.

Stephen Rodrick, The New York Times Magazine: "Lohan asked for a quick makeup break and retreated to her room. Schrader popped in for a word and then came out with a mischievous look on his face. “Do you know that iPhone app that makes explosions?” He held up the phone and showed me some footage he’d just shot of Lohan having her makeup redone. Then he pushed a button, and a Bruckheimer-quality explosion blew his star into a million tiny pieces. Schrader smiled for the first time all night."

It’s Milla’s palace and she’s the fucking jefe.

Wellesov vztýčený prostredník. Novému Hollywoodu, italským neorealistom, divákom, sebe samému. Tématikou, skladbou (film within a film) a eklektickým strihom to docela pripomína iný experiment z tých čias: Hopperov Last Movie. Oba filmy sú, čo sa týka diváckej atraktivity, zhruba niekde na úrovni home-videa z mejdanu natočeného partou na horskej chate. V preklade: najviac si to užijú herci a štáb, ktorí boli pri tom. Pak logicky Welles fanatics, pretože ocenia všetky tie drobné nuansy, ktorými je film napechovaný (vzťah Bogdanovicha k Hannafordovi, Susan Strasberg v roli Pauline Kael, Lili Palmer ako Marlene Dietrich, staré esá z Mercury Theatre v obsadení). Obávam sa však, že pre drvivú časť ne-wellesovského publika to bude veľké trápenie.

Ridley Scott prepnutý do rutinérskeho módu uvádí thriller/drámu "by the numbers", ktorej to viac jak na plátnach kín bude slušet vo večernom vysielaní niektorej z komerčných televízií. Mám snáď jasať, že ten jeho sračkostroj vyprodukoval konečnie niečo aspoň trochu pozerateľné, z čoho sa mi neobráti žalúdok po prvej tretine? Fuck it. 135 minút je na príbeh o repetitívnom dohadovaní sa so starým pracháčom, aby pustil chlp, predsa len moc. Wahlberg je do počtu a tá jeho konfrontačná scéna s Gettym pôsobí umelo - akoby pri podpise zmluvy k pretáčkam nástojčil: "And I want that scene with this Plummer guy, when I am going to fuck him up. I want that fucking scene, Ridley!" BTW, je to trochu low, keď všetkých v obsadeni prehráva takmer 90-ročný staroch, prakticky z pozície náhradníka.

Brando v úsmevnej konfrontácii s novinármi sabotuje promo k filmu Morituri a flirtuje s Miss USA.

Bezstarostné šesťdesiatkové matro. Kalifornia, pláže, kulturisti... Tony Curtis vtedy točil podobné kusy ako na bežiacom páse a je v roli chlápka, ktorý sa zapletie medzi pracháčov a ženštiny, jak ryba vo vode. Ku koncu tomu dochádza dych, ale Lathrop vojíždí kamerou Sharon Tate tak mohutne, že im to odpustíte.

Existenciálny horor podľa Aronofského. Slovami klasika "není to nic vo čem by jste psal domů," ale rejža umne graduje napätie a má cit pre atmosféru. Zároveň intenzívne cituje/vykráda Polanského, Bunuela i Kubricka. Obsadenie slušné (včetne Jennifer Lawrence), ale hlavne Bardem a špeciálne jeho ksicht.

Forrest Gump meets Private Ryan: Mel Gibson style. Dve hviezdy dolu za Vaughnovu kŕčovitú imitáciu R. Lee Ermeyho vo Full Metal Jacket a Garfieldov fotbálek s granátom.