Daggeron

Veľmi dobre pozerateľná kravina. Priznám sa, že nie som fanúšik Star Wars a ani som nikdy nepodľahol jeho fenoménu. Skrytá hrozba je prvou časťou série, ktorú som mal možnosť uvidieť. Mám síce rád vizuálne atraktívne a trikovo prepracované snímky, obzvlášť s vesmírnou tematikou, ale toto nie je úplne moja šálka kávy. U kadejakých smiešnych figúrok a rôznych vesmírnych bytostí, ktoré by svojim výzorom, správaním i rétorikou mali pravdepodobne vyznieť zábavne a mali by sme sa pri nich smiať, akosi nedokážem nájsť pochopenie. Nový Star Wars spracovaním a vykreslením predstavuje skôr rozprávku pre deti, akurát s tým rozdielom, že politicky orientovaná zápletka v mnohých prípadoch nedokáže nadchnúť ani dospelého diváka. Napriek tomu je film natočený dynamicky, dej ubieha rýchlo a napriek viac ako dvom hodinám stopáže sa prakticky nestihnete nudiť. Výrazný podiel na dynamike má najmä striedanie príbehových línii z rôznych planét alebo miest vesmíru (a ja rozprávanie cez viacero línii naozaj môžem), pričom celkový kontext zostáva prehľadný a vy sa bez väčších problémov dokážete zorientovať. K tomu všetkému obsahuje niekoľko skutočne zapamätania hodných scén, z ktorých najmä preteky klzákov sú po digitálno-trikovej stránke kvalitnou remeselnou prácou. Choreografia súbojov síce miestami (najmä v úvode) pôsobí ľahko zastaralo (na druhej strane treba priznať, že pätnásť rokov dozadu ešte ani technické možnosti nedosahovali úroveň dnešných), všetko ale vynahrádza skvelá záverečná konfrontácia. Poteší aj casting, i keď Liam Neeson ešte postráda charizmu pre neho typickú najmä v novom miléniu, kedy sa približne od K19 postupne vypracoval na jedného z najrešpektovanejších hercov. V celkovom hodnotení teda až na dobré tempo a pár scén nie je toho veľa, čo by ma vyslovene zaujalo, paradoxne som však mal po skončení z filmu relatívne dobrý pocit. A ten pocit zodpovedal viac ako len priemeru. Som zvedavý na to, čo vo mne vyvolajú ďalšie časti.

K druhému Star Treku nie je potrebné veľa písať, stačí si pozrieť jeho prvú časť. Z hľadiska celkovej kompozície i obsahovej zložky ide vo veľkej miere o totožné dielo. Bohužiaľ, dvesto miliónov je dvesto miliónov, ktoré vyžadujú aj patričnú návratnosť. Abrams sa nesnaží o inovatívnosť, vsádza na zaužívané spôsoby prezentácie. Všetko je na efekt, perfektná technická stránka filmu obsahuje vizuálne atraktívne vesmírne zábery i príťažlivý futuristický dizajn miest a lodí, doplnené o pompézne blockbusterovské prvky. Tempo je dynamické, jedna scéna strieda druhú, ale rovnako ako jednotka netlačí na pílu, v akčných pasážach zbytočne nepreháňa a nezachádza do málo uveriteľnej, ba až smiešnej stupidity či digitálneho bordelu (ako sme videli najmä v druhej polovici Man of Steel). Scenár sa snaží pôsobiť inteligentne a najmä nepredvídateľne, obsahuje veľké množstvo zvratov, ale nevyhýba sa faktoru náhody a občasných WTF momentov. To, čo ale režisér v oboch dieloch nezvláda, je práca s postavami. Už v úvodnej časti nedostávali hlavní hrdinovia potrebný priestor na rozvoj ich charakterov, čo sa prejavilo najmä pri inak démonickom a dobre obsadenom Ericovi Banovi. Dvojka má ešte lepšieho záporáka, Cumberbatch má neskutočnú charizmu a prekvapuje v doteraz nie veľmi tradičnej polohe. Jeho devízou je to, že dokáže úžasne podať výpoveď a vyjadriť pocity aj bez dialógov, iba očami a celkovou gestikuláciou tela. Jeho Khan je ale rovnako ako Banov Nero nedostatočne využitý, ale i keď sa z jeho potenciálu dalo vyťažiť viac, beztak podáva Benedict suverénne najlepší výkon na plátne. Konkuruje mu Quinto, zábavný je Pegg, mrzí len oveľa menej priestoru pre pre mňa najzaujímavejšiu postavu Yelchina. Zaostáva aj hudba, ktorá síce zužitkováva hlavný motív z jednotky, mimo neho ale recykluje všetko ostatné a neprináša nič nové a zapamätania hodné. A pokiaľ som v jednotke vyčítal slabý emocionálny dosah a napočítal možno dve scény, ktoré sa aspoň pokúšali chytiť za srdce, Into Darkness nemá ani tie. Ponúknuté sú patetické, klišoidné a idú úplne mimo vás. Napriek kritike je však aj druhý Star Trek kvalitnou sci-fi snímkou s premakaným vizuálom, na ktorý sa fakt dobre pozerá. Príbeh tiež nie je nudný a rýchlo odsypáva, ale nemyslím, že si ho budete dlho pamätať. Hodnotenie upresním po druhej projekcii. Zatiaľ medzi tromi a štyrmi. (Aktualizácia: Tak napokon mal Star Trek aj jeden emocionálne pekný moment. V porovnaní s prvou časťou síce z hľadiska kompozície naozaj takmer rovnaké dielo, ale ten Cumberbatch v zápornej úlohe je ozaj dobrý. Slabšie štyri.)

Priznám sa, že nie som fanúšikom Star Treku a v rámci seriálu som až na pár útržkov nevidel súvisle žiadnu časť. Abrams je však zručným režisérom. Mission Impossible síce v jeho podaní niečo chýbalo, ale preukázal v nej ohromný cit pre dynamickosť. Star Trek je poriadna akčná smrť, v ktorej sa neustále niečo deje. Dej odsýpa extrémne rýchlo, scenár sa stráni zbytočne dlhých pasáží, takže na nudu nie je vôbec čas. Najmä v úvode je ale priveľmi skratkovitý a neponúka dostatok priestoru pre detailnejší rozvoj charakterov postáv. V určitých segmentoch obsahuje prvok náhody a niektoré scény sú možno zbytočné, no v konečnom zúčtovaní to nie je až tak podstatné. Star Trek zaujme najmä svojou formou, ktorá je doslova odzbrojujúca. Vizualizácia vesmíru, jednotlivých planét, ale tiež dizajn lodí ako celku i ich interiérov sú skutočne prepracované a premyslené, digitálne efekty a trikové sekvencie ponúkajú takisto fantastický zážitok. Akcia je dynamická a pomerne prehľadná, vyvarováva sa zbytočného naťahovania a aj rozhodujúce bojové súboje nie sú zbytočne dlhé a prekombinované, takže dej udržiava divákovu pozornosť. Dokonalý vizuál dotvára muzikálna stránka, pričom za zmienku stojí najmä viackrát sa opakujúca titulná skladba. V ostatných pasážach si však viem hudbu predstaviť ešte prenikavejšiu a výraznejšiu. Bohužiaľ, napriek obrazovej kvalite film postráda najmä emocionálny dosah. Rozbieha sa síce in medias res a vtiahne vás prekvapujúco rýchlo, lenže nakoniec si z dvoch hodín stopáže vybavíte dokopy možno dve scény, ktoré sa vás aj nejakým spôsobom dotkli. Vtipy na mňa osobne až na pár momentov príliš nefungovali, za to casting je naozaj presný a brilantný. Pine je typický namyslený horenos, Quinto pripomína bezemočné Equlibrium, Bana je démonický záporák, ktorý je ale nedostatočne výrazný, pretože dostáva málo priestoru. Saldana je okrasou celej vesmírnej lode, no top výkon je Yelchin, ktorého ruská angličtina je fakt unikátna a mimoriadne zábavná. V celkovom ohľade je Star Trek vizuálne atraktívnym dielom, ktoré sa snaží mať prekombinovaný príbeh, no jednoznačne najviac zaboduje tým, že netlačí na pílu a nehrotí situácie do prehnaných vyvrcholení. Keďže som dal Pacific Rim vďaka megalomanskému vizuálu štyri, Star Trek nemôže mať menej. Stále však má svoje rezervy.

"Pomsta je ako otvorená rana." Nebolo to vôbec také zlé, ako hovoria tunajšie hodnotenia. Treba si uvedomiť, že takéto filmy sa netočia kvôli príbehu, posolstvu alebo myšlienke. Ide o čistokrvný blockbuster, stopercentnú popcornovku, ktorej cieľom nie je nič viac než zabaviť. A to dokáže Pacific Rim doslova monštruózne. Monumentalizmus srší z každého záberu, ale neodráža sa iba v digitálno-orgastickej akcii. Del Toro mimoriadne efektívne využíva možnosti kamery, ktorej prostredníctvom dookola poukazuje na gigantizmus robotov i mimozemských príšer. Práve ich veľkoleposťou znásobuje pôžitok z megalomanských trikových sekvencií, ktoré v kombinácii s naozaj skvelo namiešanou a dynamickou hudobnou vložkou Ramina Djawadiho vyvolávajú ozajstný audiovizuálny orgazmus. Vynikajúco odvedená práca nielen na trikovom poli, kde si tvorcovia na obrazovej stránke dali skutočne záležať (fascinuje najmä vizualizácia robotov), ale tiež z hľadiska akcie, ktorá je aj napriek svojej rozmáchlosti výborne a prehľadne nasnímaná. Parádny zážitok, ku ktorému si ešte pripočítajte charizmatického Elbu, sympaťáka Hunnama, ako vždy excentrického Perlmana a príťažlivú šikmoočku. Dvoch rádoby vedcov radšej neberte vážne, hoci majú pre celkový vývoj deja dôležitú úlohu. Ak totiž majú byť akože vtipní, pôsobia skôr opačným dojmom, takže sa zamerajte viac na Rinko, ktorej to ozaj sluší. Príbeh je síce primitívny, postráda akýkoľvek inovatívny prvok, je plagiátom už doteraz videného a obsahuje hromadu klišé, ale to nemá význam riešiť. Pacific Rim je úplne o niečom inom, takže ak chcete vidieť prepracovanú dejovú líniu so životnými múdrosťami, treba zvoliť trochu iný žáner. Čo ale človeka objektívne nas**ie, je hollywoodsky zvyk tak nenormálne otrepaných a predvídateľných happy-endov, pri ktorých hlavní hrdinovia prežijú aj samovražednú akciu. Neviem, či to štúdiá majú ako svoj Otčenáš, ale namiesto toho, aby emócie vyvolali, tak ich zabijú. Kvôli tomu som zvažoval iba priemer, ale ako čistá žánrovka a oddychovka to má svoju kvalitu. Takže ak by som chcel relaxovať pri filme bez toho, aby som musel premýšľať nad každou replikou, radšej si pozriem toto než pseudofilozofického Konzultanta alebo vlečúci sa a nudný Špinavý trik s desiatimi oscarovými nomináciami.

Vizuálny orgazmus po piate. Myslím, že už po trilógii Pána prsteňov nikto nepochyboval o tom, že by žiaden filmár nedokázal preniesť Stredozem na plátno lepšie ako Peter Jackson. Monumentálnosť jeho tvorby a zmysel pre detail možno vnímať v každom jednom zábere. Akčné sekvencie majú dynamiku, miestami nepostrádajú ani humorný podtón a vďaka režijnému prístupu pôsobia vždy pompézne a veľkolepo. Perfektné exteriéry sú devízou celej doterajšej pentalógie, prírodné scenérie Nového Zélandu budú vždy fascinovať svojou krásou a vy sa nad nimi len sotva prestanete rozplývať. Úžasná Jacksonova schopnosť imaginácie sa odráža aj v prepracovanosti interiérov, kde vďaka využitiu pohyblivej kamery kombinuje pocity úžasu z majestátnosti s ponurou a strach vyvolávajúcou atmosférou. Keď sa zamyslíte, že v skutočnosti pri mnohých z týchto záberov pobehujú hlavní hrdinovia pred zeleným plátnom, tak puntičkársky prístup tvorcov treba kvitovať a oceniť (aj keď na určitých miestach je použitie CGI efektov naozaj silne viditeľné). Oproti úvodnej časti sa podstatným spôsobom posúva dopredu aj príbeh, ktorý je priamočiarejší a stráni sa zbytočne dlhých, nudných a nič nehovoriacich pasáží. Rozbieha sa síce pomalšie, od vstupu do Osamelej hory ale servíruje jednu digitálno-akčnú orgiu za druhou. Najväčší podiel na dynamizácii deja má zapracovanie elfov, ktorí dopĺňajú dovtedy dominujúcich Armitagea a Freemana. Očarujúco krásna Evangeline Lilly a tiež prekvapujúco dobrý Orlando Bloom prinášajú do príbehu slušnú dávku akcie, choreografia bojových scén je jedným z najatraktívnejších prvkov filmu. Druhý Hobit celkovo pracuje s postavami lepšie, viac priestoru dostávajú aj jednotliví trpaslíci, z ktorých si niektorých všimnete dokonca prvýkrát. Zabudnúť netreba ani na Smauga, ktorého digitálna podoba je naozaj chvályhodná a Cumberbatchov sprievodný hlas božský. Nakoniec patrí bravó aj Howardovi Shoreovi. Zdá sa totiž, že spolu s Jacksonom sa po nevýraznom, rozťahanom, nudnom a často len kopírujúcom prvom diele z letargie prebral aj jeho dvorný skladateľ. Kým v Neočakávanej ceste skôr iba recykloval pôvodné prvky, v Smaugovej pustatine prináša opäť niečo nové, čo nesie miestami úžasný nádych epickosti a osudovosti. Záver filmu predznamenáva veľkolepý zážitok v trojke a ja stále verím, že Jackson prinesie podobnú nálož, akú sme videli v trilógii. Možno keby tu predtým nebol Pán prsteňov, hodnotil by som za päť. Ale predsa len to prvotné nadšenie z krásnej fantasy sa už nedostavuje a v podvedomí stále prevláda pocit, že toto sme už niekoľkokrát videli. Aj po druhej projekcii ostávam na štyroch. P.S.1 Sudy, do ktorých nenateká voda, by v budúcnosti mohli byť zaujímavým obchodným artiklom (samozrejme iba joke, po polhodine človek pochopí, že je to fantasy a logické nezmysly, ktorých je tu viac, nemá význam riešiť). P.S.2 Myslel som, že nesmrteľní sú iba elfovia. Po dvoch častiach Hobita je pravdepodobné, že aj trpaslíci. Pre emocionálny dosah je to škoda. P.S.3 Rozdeliť knihu na tri časti nebolo šťastné riešenie.

"Skutočná odvaha neznamená život vziať. Skutočná odvaha znamená život ušetriť." Pán prsteňov v rámci fantasy žánru zaujal nielen prepracovanou vizuálnou stránkou, na ktorej pozadí sa odohrával atraktívny fantasy príbeh, ťažiaci zo spolupráce charakterovo odlišných typov postáv. Ponúkol najmä skvostné zábery prekrásnych prírodných scenérií, pričom nepotreboval žiadne stovky miliónov drahé monumentálne efekty. Ako trilógia patrí medzi to najlepšie, čo mohol divák vidieť v slovenských kinách. Hobit je už len čírou kalkuláciou v kontexte komercie, parazituje na úspechu predchádzajúcich dielov. Jacksonovi nemožno uprieť obrovský cit pre poetiku a estetiku v záberoch, aké nemá azda žiaden iný režisér. Čaro novozélandskej prírody a dych berúcich krás sveta môžeme vidieť aj v tomto filme. Lenže to, že sme to doteraz zožrali trikrát aj s navijákom, ešte neznamená, že to zožerieme ďalšie tri razy. Na Hobita sa síce dobre pozerá, ale dejovo až na zopár akčných momentov nič neponúka. Príbeh je príliš rozťahaný, v mnohých scénach vyvoláva až také znudenie, že prestávate vnímať význam inak zmysluplných a dobre napísaných dialógov. Nehovoriac už o prakticky počas celej stopáže sa vyskytujúcom faktore náhody, pôsobiacom s blížiacim sa záverom čoraz smiešnejšie, pretože vždy, keď sa hrdinovia ocitnú v kritickej situácii, zachráni ich nejaká nadprirodzená rozprávková sila (rozumiem, že Hobit je prakticky doslovnou adaptáciou knihy, ale myslím, že v nej to nevyznie miestami tak hlúpo ako vo filme). A aby toho nebolo málo, tak v Hobitovi napriek rôznym nástrahám prežijú všetci (!), kým Pán prsteňov zaznamenal aspoň emocionálny dosah prostredníctvom vizualizácie smrti hlavných postáv. Rovnako hudba Howarda Shorea, hoci stále podmanivá, už nemá také čaro ako v trilógii, pretože viac-menej iba recykluje pôvodné prvky. Vykúpením je aspoň obrazovo i zvukovo atraktívny záver, ale ten dve a pol hodiny predchádzajúceho vlečenia sa nezachráni. Vďaka bohu aspoň za Richarda Armitagea, ktorý je klenotom celého snímku. Má charizmu toho správneho vodcu a každú scénu bezkonkurenčne tiahne. Len vďaka jeho účinkovaniu som mal vôľu dopozerať to až do konca a len vďaka nemu si pozriem aj pokračovanie. Freeman je bez debaty tiež vynikajúcou voľbou, vypracoval sa naozaj na výborného herca. Druhou vecou je už to, že skupina trpaslíkov, hoci pomerne excentrických, nedokáže zaujať tak ako pestro zložené Spoločenstvo prsteňa. Celkový dojem z Hobita je veľkým sklamaním a rozčarovaním, pretože na Nový Zéland sa síce stále dobre pozerá, ale nemá to už taký účinok ako po prvý raz. Vo vzťahu k predchádzajúcej trilógii by som túto časť hodnotil za dve, ale ako samostatné dielo má remeselnú kvalitu, ktorú je poznať na každom zábere, takže podpriemer si nezaslúži. Ale už teraz sa obávam, že rozdeliť knihu na tri časti nebolo šťastné riešenie. Bohužiaľ, jedna miliarda je jedna miliarda. "Nie veľká sila dokáže poraziť zlo. Temnotu môžu zastaviť skôr drobné skutky a činy všedných ľudí. Ich prejavy lásky a láskavosti." (Videné v predĺženej verzii.)

"Tento svet je len prípravou na ďalší. Najdôležitejšie je, aby sme ho opustili zamilovaní a milovaní." Nečakajte od Roninov žiadny monumentálny historický biják a nebudete sklamaní. Choďte na to ako na príjemnú žánrovku s prvkami fantasy a nádychom japonskej kultúry a zažijete solídny filmový večer. Na takýchto snímkach, hoci ich vznik je podložený skutočnými udalosťami, nie je najzaujímavejší príbeh ani prítomná akcia. Pohladenie na dušu človeka ponúka najmä kamera, ktorá zachytáva úžasné scenérie japonskej prírody, nádheru miestnych architektonických stavieb, čaro kostýmov i celkového prostredia tamojšej krajiny. Do toho si predstavte proti sebe stojacich bojovníkov z Thora a Posledného samuraja, ktorých na plátne dopĺňa Neo z Matrixu, vedených motívom pomsty, a nebudete sa počas dvojhodinovej stopáže takmer vôbec nudiť. Je pravdou, že príbeh je plný klišé, zostavený na báze klasickej hollywoodskej šablóny a neprinášajúci prakticky nič, čo by vás prekvapilo, ale je natočený pomerne zručne a dynamicky, s vyváženou dávkou akcie i solídne nastrihanými (možno niekedy trošku neprehľadnými) bojovými scénami. To všetko v pozadí dotvára atraktívna hudba, hoci až príliš inšpirovaná hollywoodskymi historickými veľkofilmami. Roninom by možno viac po muzikálnej stránke svedčil nádych japonskej kultúry, ktorá je predsa len menej ohraná, ale za to stále a vždy veľmi príťažlivá. A hoci najlepšia scéna z hľadiska symbiózy obrazu i zvuku (predslov pred záverečným útokom) je plná klišé, videných už v mnohých projektoch, stále vás vďaka spracovaniu a tým, ako je napísaná, dostane. Klobúk dole aj za záver, pretože pri Šógunovom "Wait!" som sa v prvom momente obával najhoršieho. Z hľadiska hereckého obsadenia mal dominovať najmä Reeves, ktorý by už potreboval významnejšiu rolu, v Roninoch ale nie je dostatočne výrazný, hoci nijakým spôsobom neprekáža. Ak máte radi Posledného samuraja, viac vás poteší Hiroyuki Sanada v hlavnej úlohe. Odhliadnuc od toho, že Japonci prakticky počas celej dĺžky filmu medzi sebou komunikujú po anglicky, a vzhľadom na to, že film nevzišiel z japonskej produkcie, ide o príjemne stráviteľné dielo, ktoré vás nesklame a spríjemní vám aspoň jeden večer.

Biografické snímky nie sú práve mojou šálkou kávy, nevyhľadávam ani diela s tematikou finančného biznisu. Lenže Vlk z Wall Street má niečo, čo má naozaj len zlomok ostatných filmov. Má Leonarda DiCapria. V Scorseseho produkte sledujeme absolútny vrchol vzostupu hereckého umenia toho sladkého a romantického Jacka z Titanicu, ktorý sa za niečo viac ako pätnásť rokov vypracoval na jedného z najrešpektovanejších a najlepších hercov Hollywoodu. Neskutočný výkon, ktorý sa len tak nevidí, obsahujúci rôzne herecké polohy od neistého začínajúceho makléra až po zdrogovaného milionára. Práve scény zdrogovania (prípadne alkoholu) sú najväčším klenotom celej trojhodinovej stopáže a na mnohých Leových kúskoch sa nasmejete viac ako pri žiadnej inej komédii. Pri všetkej úcte k skvelému výkonu McConaugheyho v Klube poslednej nádeje (mimochodom, aj tu na krátkom priestore ukazuje svoj progres) a jeho sebaobetovaniu, tohtoročný Oscar mal patriť Leonardovi. Bohužiaľ, Scorseseho latka nie je u akademikov práve protežovaná a logicky viac zaujme na AIDS chorý, ale pomáhajúci muž, ako bezcharakterný boháč. Čo sa týka filmu ako takého, ten je už väčším problémom. Dej stále niečo prináša, takže i napriek trom hodinám divák nebude mať veľa priestoru nudiť sa. Je takisto solídne napísaný a režijne dobre zvládnutý, lenže... lenže vo vás nič nezanechá. Viackrát sa zasmejete, ale až na tieto zábavné scény u vás nevyvolá žiadne emócie, takmer nič viac si nezapamätáte a možno už na druhý deň zabudnete, o čom vlastne bol. Leov výkon si zaslúži aj viac než päť hviezd, u filmu je to však horšie. Lenže nemožno hodnotiť zvlášť Lea a zvlášť Vlka, pretože Leo je Vlk z Wall Street. V celkovom kontexte ide o solídnu zábavku s vtipnými hláškami a neskutočne cool scénami, avšak bez akéhokoľvek dosahu na diváka. P. S. Krásna Margot Robbie očarila už v Curtisovom Lásky čas. Vo Vlkovi potvrdzuje, že je jednou z najkrajších herečiek Hollywoodu súčasnosti. A vie aj hrať. Určite sa máme v budúcnosti vo filmoch s ňou na čo tešiť.

"Občas v živote musíš zabudnúť na to, čo chceš." Je jasné, že niečo na vtedajšie časy tak technicky prevratné a designovo inovatívne ako bol Tron si skôr alebo neskôr muselo vyžiadať recykláciu. Doba pokročila, technologické možnosti sa z roka na rok posúvajú ďalej a ďalej a my sme sa dočkali pokračovania vtedy revolučného spôsobu spracovania vizuálneho sveta filmu. Treba priznať, že na Legacy sa naozaj príjemne pozerá. Kosinski má úžasnú predstavivosť, ktorú dokáže digitalizovať na veľké plátno ako nikto iný a s pomocou skvelo asistujúcej elektronickej hudby priniesť divákovi skutočne veľkolepý audiovizuálny zážitok. Príbehovo je však reprodukciou prakticky všetkého, čo sme už videli pred tridsiatimi rokmi a po tejto stránke má nulovú prínosnú hodnotu. Chápem, že podstatou dnešného sci-fi je najmä strhujúca forma, ktorú Legacy bez pochyby má, ale tá recyklácia... Takto naozaj nie. Tron z roku 1982 bol síce možno jednoduchý a pre dnešnú mladú generáciu komický, bizarný a preto aj nudný, ale mal aspoň srdce. Na tie časy priniesol niečo nevídané, niečo, čo nikdy predtým nebolo a len pomaly získavalo pochopenie a rešpekt, ale postupne sa stávalo inšpiráciou pre ďalšie a ďalšie digitálne tvorené snímky. A okrem toho bolo námetom originálne, dovtedy nevidené a nespracované. Legacy je dedičstvom len v tom zmysle, že sa priživuje na nápade iných a oblieka ho do modernejšieho a luxusnejšieho šatu. Chvalabohu, že má aspoň Oliviu Wilde, na ktorú sa nielen dobre pozerá, ale vie aj kvalitne hrať. Tak prečo napokon dávam tri hviezdy, keď sa doteraz ušla dielu väčšinou len kritika? Pretože sa na to pozerá fakt dobre, po technickej stránke je to naozaj skvost, aký sme v rámci žánru ešte nevideli. Škoda len, že aj tento skvost postupne prechádza do stereotypu, až nakoniec tie dve hodiny neustáleho blikania a hry so svetlom už viac unavujú než zabávajú. A to parazitovanie na príbehu mu už vôbec nemôžem odpustiť. Nasledujúci Kosinského počin Oblivion vo mne zarezonoval ďaleko viac. P.S. Ak si niekto myslí, že je Legacy námetom alebo príbehom originálne, asi nevidel verziu z roku 1982. (Aktualizácia: S odstupom času musím ísť nižšie. Legacy dobre vyzerá, ale čo z toho? Iba sa priživuje na originálnej jednotke. Beriem, že z vizuálneho hľadiska je film možno prevratný, ale po obsahovej stránke úplne zbytočný. Len pre dobrý vizuál sa z toho nepo***iem. Pre Kosinského stratený čas. Má talent na niečo lepšie, inovatívnejšie a zaujímavejšie.)

Takže tu to všetko začalo... Ak máte radi sci-fi filmy, orientované najmä na vizuálnu stránku a efekty, a chcete si pozrieť niečo z počiatočných produktov, Tron je povinnou voľbou. Nezabudnite však k nemu pristúpiť v kontexte doby, v ktorej bol natočený. Jednotlivé kostýmy či digitálne triky síce v súčasnosti pôsobia jednoducho, často bizarne a miestami až komicky, keď sa ale zamyslíme, že táto snímka vznikla pred viac ako tridsiatimi rokmi, je jej formálna stránka priam neuveriteľná. Tron navyše dokáže zaujať aj dejovo, z veľmi zaujímavého a bez pochyby originálneho námetu (dnešní sci-fi vykrádači by sa mohli inšpirovať) prináša Stefan Lisberger nielen na tú dobu, ale aj na dnešok netradičný príbeh, ktorý ťaží z kohézie zvuku, obrazu i deja, ktorá je vzhľadom na rok vzniku naozaj obdivuhodná. Schopnosť spracovať takýmto spôsobom svet videohier a celkovo počítačovej techniky v čase, keď sa ešte len rozvíjala a nie veľa ľudí ju dokázalo pochopiť, za to skutočne klobúk dole. Azda málokomu by napadla myšlienka, ako asi vyzerá svet vo vnútri softwareu, ktorý my vnímame len ako niekoľko riadkov počítačového kódu. A to na začiatok osemdesiatych rokov ešte v skutočne sympatickej digitálnej podobe a rovnako atraktívnymi výkonmi hercov. Jeff Bridges, Bruce Boxleitner či Cindy Morgan - tí všetci predvádzajú úctyhodné predstavenie, k tomu ešte "hrobár" Warner z Titanicu a máme tu naozaj kvalitné dielko. Pôvodne som chcel dať štyri hviezdy, ale keď sa človek nad tým zamyslí... Áno, dnešnému obzvlášť mladému divákovi, ktorý vyrastal na desiatky miliónov drahých filmoch s morom monumentálnych efektov a v niektorých prípadoch až orgastickej hudbe, nemá skutočne veľmi čo ponúknuť, ale vzhľadom na časy, kedy bol natočený, prakticky neobsahuje výraznejšiu slabinu. Stopáž je prijateľná, príbeh unikátny, spracovanie príjemné. Prečo potom nedať maximum? Len preto, že v porovnaní s dneškom vyzerá komicky? Aspoň nehrá len na efekty na úkor deja, ako je dnes tradíciou. (Aktualizácia: S odstupom času o jednu hviezdu znižujem. Už v tej dobe boli vizuálne prepracovanejšie dielka. Ale za originalitu a odvahu klobúk dole. Oveľa lepšie ako kopírujúca a priživujúca sa dvojka. Deväť z desiatich.)