omit

Bohatí verzus chudobní, spoločnosť verzus jedinec. Joker je, pravdepodobne, prvým vážnym filmárskym počinom režiséra Todda Phillipsa. V dobe, kedy komédia naberá skôr poburujúci ráz, sa autor sústredil na nestarnúcu tému triednych bojov, ktorá však v konečnom dôsledku pôsobí rovnako kontroverzne. Veľké plátno nám prvýkrát ponúka pohľad na zrod ikonického Jokera. Doposiaľ najznámejším origin story obľúbeného zloducha bola grafická novela Killing Joke Alana Moora. Motív skrachovaného komika však nie je jediným prameňom, z ktorého film čerpá inšpiráciu. Joker divákovi otvára dvere do čias skorej tvorby Martina Scorseseho. Todd Phillips, spoločne so scenáristom Scottom Silverom, prerozprávajú príbehy filmov Taxi Driver a The King of Comedy, ktoré navzájom kombinujú a preplietajú. Žeby bola americká produkcia natoľko nekreatívna, že kopíruje samú seba? V konečnom dôsledku má divák príležitosť sledovať tlak sledu malicherných nešťastí týrajúcich protagonistu. Bežné, bytostné nešťastia a pochmúrne udalosti sa nám však v príbehu dostávajú do paralely s celospoločenskou vzburou. Joker je hybným motívom, strojcom domino efektu katarzie občanov Gotham city. Tu sa núka poukázanie na súvislosť filmu s konceptom špirály mlčania, parafrázujem – ľudia sa na verejnosti prezentujú názormi, ktoré sú spoločnosťou ľahšie prijateľné a svoj skutočný názor začnú prezentovať až vo chvíli, keď má v spoločnosti pevnejšie postavenie. Žijeme v kvázidemokratickej dobe, v ktorej je čím ďalej, tým menej prijateľný protichodný názor. Cenzorom už nie sú autority, ale skôr spoločenské mravy. Občas mám pocit, že aj nám chýba takýto žolík, ktorý by nám sprístupnil sebavedomé rozprávanie. Joker pôsobí ako menej závislý film. Divákovi ponúka oddych od výbuchov a prehnane hlučnej akcie. Otvára dvere do čias skoršej a kvalitnejšej americkej produkcie. Pojednáva o nadčasových témach a jednoznačne ponúka uspokojenie všetkým fanúšikom klauna zločinu.

Príbeh strateného chlapca z Brooklynu. Film divákovi už v prvých momentoch jednoznačne ukáže, že protagonista vo svojom živote nemá jasno - je stratený. Po zhliadnutí tohto filmu som zistil, že sa stratila dokonca aj jeho myšlienka. Od začiatku filmu sa ani protagonista a ani dej filmu nepohol jednoznačným smerom... Film bez deja, ktorý nadchne len máloktorého návštevníka kina.

Andrej Arsenievič Tarkovskij je režisérom mnohých, kritikmi ospevovaných snímok. Svoj ôsmy film sám označuje ako science-fiction bez science. Dnes už štyridsaťjedenročný film, parafrázujúci novelu Piknik pri ceste, zaoberajúci sa existencionálnymi témami s nestarnúcou aktuálnosťou, vdýchol do sveta filmu to, z čoho mnohí ďalší filmári čerpajú dodnes. Stalker sa nikdy nedočkal komerčného úspechu, sám režisér sa však vyjadril, že ak by si tento film našiel obľubu u masového publika, vedel by, že spravil niečo zle. V mnohých mýtoch, nezávisle od času ich vzniku či kultúry, z ktorej pramenia, sa stretávame s tematikou istého druhu cesty. Táto mýtmi vyobrazovaná cesta je, samozrejme, nielen cestou reálnou, ale aj istou metaforou pre osobnostný posun toho, kto sa nebezpečnú púť rozhodne podstúpiť. Protagonista takýchto príbehov končí svoju výpravu v bode, kde je neporovnateľný so svojím skorším ja. Ide teda o príbehy mentálneho rozkvetu, osobnostného rastu, pozitívnej zmeny, katarzie a prestavby hodnôt. Filmová tvorba úspešne preberá formulu tvorenú mýtickými príbehmi. Tematika osobnostného prerodu je prítomná takmer v každej snímke. Produkcia príbehov, pri ktorých z perspektívy hrdinu putujeme cestou plnou nástrah, sa ukázalo ako stávka na istotu. Moderné americké filmy, využívajúce trojaktovú štruktúru, plynúcu z knihy Hero's Journey, Josepha Campbella, dnes zarábajú nemalé peniaze po celom svete. Táto oporná barlička je viditeľná najmä v dnešných superhrdinských filmoch, no i v klasikách typu Indiana Jones či Pán prsteňov. Dnešné filmy, najmä kvôli honbe za ziskom, s touto formulou nečasto experimentujú, neobmieňajú ju. Filmom, ktorý sa však na púť premeny nazerá iným pohľadom, než cez prizmu protagonistu, je Stalker. V skôr spomínanej knižnej sumarizácii mýtických príbehov sa stretávame, mimo iného, aj s postavou mentora, ktorý hrdinu zväčša zaúča, podáva mu základné informácie potrebné na prežitie a slúži mu ako skúsená a dôverná osoba ochotná pomôcť. Týmto mentorom je v našom príbehu samotný hlavný hrdina – Stalker, teda muž, ktorý ako svoje životné poslanie vníma vyprevádzanie záujemcov do miesta zvaného Zóna. Zóna je mystickým miestom, ktoré je prísne kontrolované, vstup do nej je zakázaný a cesta, ktorá k nej vedie, je plná nástrah, strachu a nevysvetliteľných javov. Autority občanov o Zóne neinformujú, rozprávať sa o nej je tabu, to všetko preto, že mystickým pokladom Zóny je schopnosť plniť ľudské priania. Stalker teda vykonáva nelegálnu činnosť s najmilším možným úmyslom. On je ten, vďaka ktorému majú ľudia šancu plniť si sny. Na úvod vyhľadajú pomoc Stalkera dvaja muži – inteligentný a racionálny Profesor a pochybovačný a neistý Spisovateľ. Film je teda príbehom, v ktorom sledujeme cestu Stalkera, Profesora a Spisovateľa. Stalker sám, ako človek, ktorý Zónu navštívil mnohokrát, no jej funkciu nevyužil nikdy, má pred miestom najväčší rešpekt. V klimaxe filmu sa, pravdaže, dozvieme aj dôvod. Tajomnosť Zóny i tajomnosť hrdinu nás sprevádzajú necelé tri hodiny. Mystickosť a napätie sú vnímané nielen prostredníctvom hereckých výkonov, ale aj zvolenou hudbou a predovšetkým strihovou skladbou, ktorá by si u dnešného diváka, odchovaného na hlučných, rýchlych filmoch, nenašla odbytisko. Tempo strihu, no i samotné tempo vývinu udalostí je, na dnešné pomery, pomalé. Avšak pomalosť môže byť vnímaná tiež ako precítenosť. Dlhými zábermi nadýchanými atmosférou tajomnosti nám autor umožňuje vžiť sa do vyobrazovaného prostredia. Pomalšie tempo neretarduje žiaden aspekt filmu, práve naopak, vytvára napätie, ktorým je snímka jednoznačne nasýtená. Ďalším faktorom filmu, ku ktorému môže divák zaujať rôzne stanovisko, je jeho nejednoznačnosť. Pochmúrna atmosféra každodenného sveta, ktorá je znázornená aj sépiovým filtrom, a vykúpenie sa z jeho monotónnosti cestou do farebnej zóny, je len ústrednou dejovou líniou. Film ďalej pojednáva o množstve tém, týkajúcich sa ako bytia, tak aj Bytia Martina Heideggera, teda utrpenia, večne spätého s bytím samotným. Polytematickosť snímky a nejednoznačné odpovede na vyvolané otázky nie sú chybou. Ide totižto o film, ktorý je voľný na interpretáciu. Nejednoznačnosť filmu vytvára filmársky zážitok, ktorý v divákovi rezonuje a spolu s divákom samotným časom kvitne a vyvíja sa. Bez pochýb možno povedať, že Stalker nie je filmom pre diváka zvyknutého na hollywoodske filmy akčného charakteru. Posolstvo filmu si musí každý vyložiť sám. Niektorí vo filme nachádzajú príbeh lásky, sebaobetovania či odlúčenia, iní zasa voľný výklad Biblie, hľadanie pokoja alebo kritiku sebeckosti a narcizmu. Polytematický záber filmu umožňuje jeho nekonečné interpretácie, a aj keď nás film provokuje mnohými otázkami, na ktoré neponúka jednoznačné odpovede, ponúka nám aj odpovede na otázky neadresované, na tie otázky, nad ktorými premýšľame denne. Vo filme je jednoduché nájsť súvislosti s náboženstvom alebo paralelu s úpadkom spoločnosti či vzrastom kultúry konzumu. Stalker si vďaka svojej tematickej komplexnosti, napätej atmosfére a vizuálnej dokonalosti nezaslúži nič iné ako odporúčanie.

Keď sa vo filme rieši otázka životných hodnôt, vzťahov, vraždy a pomsty tak čakáte, že film bude nabytý fylozofickými úvahami nad ktorými budete nútení rozmýšľať ešte dlho po zhliadnutí filmu. Škoda. Námet je úžasný a ponúka tak veľa, no my sme obdržali len základ, ktorý nestačí k tomu aby divákovi dal to, čo mu má dobrý film dať. To ani nehovorím o takmer neustálej prítomnosti dvojitého rozprávača, ktorý dokáže diváka slušne uraziť. Overall- nič moc. Veľký potenciál ale ten skončil rozložený v studni presne tak ako telo Molly Parkerovej.