Obsahy(1)
V Japonsku 17. století zavládl konečně na čas mír. Tato situace s sebou ale rovněž nese nárůst počtu róninů - samurajů bez pána, kteří se leckdy bez prostředků potulují krajinou a pokoušejí se uhájit holé živobytí. Dochází rovněž k tomu, že se na prahu domů samurajských klanů, které dosud prosperují, občas objeví zoufalý rónin a žádá o poskytnutí pomoci při spáchání rituální sebevraždy - seppuku. Nezřídka ovšem v skrytu doufá, že se nad ním pán domu slituje a místo požadované smrti mu poskytne naději na lepší život. A některé klany již podobní příchozí začínají unavovat..
Jednoho dne zabuší na vrata klanu Iji postarší rónin (Nakadai Tacuja) a vznese obvyklou prosbu o pomoc se seppuku. Samurajové si ale nejsou jisti, o co tomuto muži jde ve skutečnosti. Ani oni sami se kodexu bušidó přísně nedrží, bude se ho držet nenadálý host? A nebo se snaží o něco úplně jiného a představuje pro čest klanu netušenou hrozbu? (vandalka)
(více)Videa (1)
Recenze (172)
Áno aj nie. Harakiri sa dá vnímať ako výpad proti aureole obklopujúcej samurajskú tradíciu - ako "kritika pomerov v japonskej spoločnosti na začiatku obdobia Edo", ako "koktejl bolesti, poníženia, hrdej tradície a úpadku", ako "vytriezvenie z heroických samurajských klaďasov", ako "samurajská dráma o pomste a cti"... Tým všetkým určite je. No nie tu je ukrytá jeho stálosť. V prípade Kobayashiho Harakiri je cesta od nesmrteľnej skoro anti-žánrovky ku absolútnu dláždená predovšetkým svedectom o nebezpečenstve unáhlených súdov a poukázaním na ohavnosť úplne každého systému, nech už sa zrodil z akokoľvek krásnej alebo hoci len svojou dobu vyskuhranej myšlienky. Všetko, čo je spútané, bolo pristrihnuté, slepne a znecitlivie. Deprimujúce, no v spoločnosti presne takýchto filmov sa toto poznanie dá aspoň zdielať. ()
Kritika samurajského systému znázornená veľmi tvrdým a drsným spôsobom v nezameniteľnej Kobajashiho réžii, kde atmosféra hustne s každou pribibúdajúcou minútou. Démonicky úžasný Tatsuya Nakadai, ktorý sa v priebehu filmu mení z kľudného muža pripraveného na smrť na boha pomsty. Viac tu. (10/10) ()
Strhující snímek, který na pozadí příběhu několika róninů mistrně vystihuje rozdíl mezi opravdově čestným jednáním a používáním pojmu "cti" jako pouhé "povrchní ozdoby", za kterou se schová kdejaké svinstvo. Závěr filmu poukazuje i na rozpor mezi skutečným průběhem událostí a jejich oficiálním podáním. Ozdobou "Sepukku" jsou suverénní herecké výkony a Kobayashiho režie, která je zárukou mimořádné formální zdařilosti snímku. ()
Dějově jednoduchá historka, leč až archetypální sociální síly a funkčně ozvláštněná sérií flashbacků. Vypiplané obrazové kompozice, požitkářsky zvolna gradovaný rytmus. Herectví Tatsuje Nakadaie žeru už od Lidského údělu a tady snad ještě o malounko víc. Závěrečný souboj nemá eleganci svého nepochybného dědice Kill Billa, ale ta těžkopádnost na mě působila sugestivně, realističtěji než obvyklé efektní balety s katanami. Celek rozhodně lze srovnávat s nejlepšími historickými Kurosawy a nevím, kdo má vlastně navrch. Kurosawa je velkolepější, Kobajaši jde víc pod kůži, na západního diváka úspěšně míří oba a já se přece nebudu tvářit, že jím nejsem. ()
ocenenia : MFF Cannes 1963 - Špeciálna cena poroty ◘◘◘◘ Vynikajúco podaný príbeh o tom, že aj samurajská česť je častokrát stavaná iba "na piesku", a že rozpor medzi hrdosťou a ľudskosťou tvorí častokrát tie najväčšie tragédie. Tak isto dosť veľký pluvanec do tváre tých, pre ktorých je samuraj automaticky stelesnením ušlachtilosti a cnosti, no Kobajaši ukazuje, že napriek dodržiavaniu princípov, vnútro každého človeka môže byť skazené, pokrytecké, a že aj samuraj (v podstate metafora "čestného človeka") častokrát kladie diplomaciu a vlastnú hrdosť nad princípy ľudskosti..... Film samotný sa pohybuje v troch rovinách - veľmi pomalej prítomnej rovine, kedy Nakadai rozpráva svoj príbeh (niektorých môže dôstojnosť a pomalosť podania nudiť), v sociálno-dramatickej historickej rovine, až nakoniec obe tieto roviny logicky ústia do úžasného akčného, veľmi sugestívneho finále.... A záver? ten bol tak trpký, že človeku zhorkne slina - na plátno prevedené klasické porekadlo, že "Dejiny píšu víťazi".... Skutočná pravda je prekrytá nánosom ľudskej pýchy, namyslenej ľahostajnosti, slabosti uznať si vlastné pochybenia, a najmä, snahou prekryť svoju úbohosť svojou fiktívnou "ctihodnosťou" ()
Galerie (54)
Photo © The Criterion Collection
Zajímavosti (13)
- Původní název filmu měl znít „Harakiri: Deník klanu Iyi“. Režisér Masaki Kobajaši ho zkrátil jen na Harakiri. (alonsanfan)
- Během filmování se Tacuja Nakadai (Hanshiro Tsugumo) obával bojových scén, neboť byly používány skutečné meče (to je nyní v japonských filmech zakázáno). Jeho obavy nezmírnil ani fakt, že šermoval s profesionálními šermíři a souboje měly předem přesně danou choreografii. (liquido26)
- Režisér Masaki Kobajaši byl nekompromisní při naplňování svých představ o filmu. Přes týden čekal na správná mračna než začal točit souboj na pláni Goji-in mezi samurajem domu Iyi Hikokuro Omodakou (Tecuró Tanba) a roninem Hanshiro Tsugumem (Tacuja Nakadai). (alonsanfan)
Reklama