Seděla ve skleníku a házela kameny

Undergroundová Praha 50. rokov. Zamýšľaný dokumentárny poetický profil nezvládnuteľného živlu v láske, živote i tvorbe: Honzy Krejcarovej alias Jany Černej (dcéry Mileny Jesenskej - Kafkovej priateľky) sa zmenil, pod taktovkou svojského filozofa a básnika Egona Bondyho a jeho príbehov na hrane fantázie a reality, na portrét doby z pohľadu tých, ktorí chceli žiť a tvoriť mimo ideologicko-mocenských štruktúr. 16 mm kamera zachytáva v kruhovom obraze, či rybom oku výpovede ďalších Krejcarkiných známych, či milencov. Kto čítal Bondyho spomienkovú knihu "Prvních deset let", opisujúcich prostredníctvom životného štýlu časti jednej generácie pomery v Prahe v 50. rokoch, pozná obsah. Lebo hoci kniha vyšla 12 rokov po nakrútení filmu, ten je v podstate len skrátenou ilustrovanou podobou Bondyho memoárov. S výslednou podobou filmu, nakrúteného rakúskymi dokumentaristami nedlho po páde socializmu, však jeho protagonisti spokojní neboli, čoho dôsledkom je aj jeho takmer utajená existencia. Oplatí sa ho však vidieť všetkým tým, ktorí sa zaujímajú o česko-slovenskú kultúru na okraji. Pozn. Za všetky príhody spomeniem jeden: Bondy spomína ako zašiel zalaškovať k jeho večnej láske a parťáčke Honze. Obchytkával jej raz jeden, raz druhý prsník, no nakoľko Honzu zaujímala v danom momente skôr filozofia ako sex, riešili skôr ontologické problémy bytia. Pozn. 2: Na záver ako pietnu spomienku na totálne uletenú Honzu Krejcarku jedna z jej básní pod názvom BUDEME JEZDIT NA KONÍČKU „Budeme jezdit na koníčku - jako když jsme byli malí - jako když jsme byli velcí - Létání v aeroplánu Létání v posteli - Nemrdám ráda v přírodě - nemohu při tom roztáhnout nohy - A pak lezou mi po nich brouci - O tomto mrdání vyjde zvláštní číslo večerníku v - Lidových novinách o něm bude úvodník nadepsaný- Dělejte to jako já. Honza Krejcarová“ (13.01.2007)