Od Tatier po Azovské more

Ťažko dnes percentuálne hodnotiť film, ktorý je tak obsahovo závadný. Dokumenty veľkej Leni obdivujeme najmä kvôli geniálnej formálnej stránke a zároveň odsudzujeme kvôli tej obsahovej. Od Tatier po Azovské more nejakými novotami filmárskeho remesla nezaujmú, poteší ale dramaturgická stránka. Film je totiž veľmi svižný, striedajú sa rýchlo lokácie, sme svedkami bojov, zábavy, osláv, záberov rozbombardovaných miest atď. Osobne ma najviac zabavilo "opekanie Jana". No a po tých kvantách až tonách hraných filmov z druhej svetovej vojny nie je od veci si pozrieť niečo"autentické", dokumentárne. Film hovorí nechtiac v tej svojej škodnej obsahovej stránke najmä o tom, že my Slováci sme sa poväčšinu času vždy prispôsobovali tomu silnejšiemu, že sme šli s vývojom a báli sa vyjadrenia svojho názoru. Nebol to samozrejme iba náš problém, je to problém menších s väčšími všeobecne. Ako rýchlo sme potom obrátili kabát, že, a sledovali propagandu rovnako škodnú z opačnej strany. Ak by som ako diktátor zadal úlohu nakrútiť propagandu, bol by som s výsledkom, aký tu vidíme, spokojný. Ešte že ním nie som :) (06.11.2014)

Patetická slovenskosť na x spôsobov v oficiálnych tlačovinách vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945) je dostatočne známa každému, kto nahliadol do knižničných záznamov alebo na pôjdy starých mám. Napriek prepiatemu významu venovanému aj slovenskej kultúre sa kinematografia rozvíjala minimálne. V porovnaní s Protektorátom Čechy a Morava akoby neexistovala. Zrejme to súviselo s vplyvovm konzervatívneho kléru (prezidentom bol katolícky kňaz Jozef Tiso), neprajúcemu novým umeleckým postupom. Popisovaný dokument je výnimkou, a zároveň potvrdením tejto domnienky. Film totiž plní úlohu propagandistickej agitky presne v duchu vládnucej ideológie. Ukazuje víťazný postup Slovákov, ktorí ako zosobnenie udatného trpaslíka, vyhlásili už v r. 1941 vojnu červenému obrovi. Odboľševizovávanie Ruska je rýchle a takmer bezbolestné. Vojaci sú vysmiati, dobre živení (uvidíme aj zabíjačku) a udatne napredujú žírnou rovinou, ubiedených obyvateľov zbavujú červenej tyranie. Zábery na bývalé pravoslávne kostoly premenené sovietmi na sklady a sýpky pôsobia celkom vierohodne. Okrem zaujímavého pohľadu na front z pohľadu agresorov sa dočkáme naaranžovaných scén (napr. zábery z útoku z pohľadu brániacich sovietov a pod. ). Tie už príliš hodnoverné nie sú, resp. asi ako dobové fotografie v obrázkových týždenníkoch. Tie ukazovali slovenských vojakov v priamej akcii, no fotky boli viditeľne dokresľované. Žiadna veľká dokumentaristická sláva, film potvrdzuje predovšetkým dve skutočnosti: 1. Slovenský štát veľmi dbal na propagáciu kvalitného potravinového zabezpečenia v porovnaní s európskym vojnovým strádaním. 2. Manipulatívna propaganda fašizmu a komunizmu v politických dokumentoch nepríjemné fakty nahradzovala neprirodzeným optimizmom a žiarivými úsmevmi aj pri vojenských zásahoch. (01.03.2008)

Byl to právě první slovenský celovečerní film, u kterého jsem si plně uvědomil, co je na propagandistických filmech podobného ražení (tedy filmech o vojenském postupu, válce a její obhajobě) nejhrůznější. Není to zjevné překrucování historie, chorobný nacionalismus ani pochopitelná jednostrannost pohledu, ale absence, neviditelnost obětí a jejich maskování falešným optimismem. Slavnostní pochod střídá metráž z boje, boj - působící až podivně odlehčeně, ba jako nevinná hra, protože nevidíme nikoho umírat - střídají záběry na obědvající vojáky, smějící se vojáky, přesuny, manévry, strategické plánování, polní pekárnu, zidealizovaný kontakt s domorodci na dobytém území a tak je to stále dokola. Ani stopa po utrpení, strádání, bolesti. Všechno je báječné, mechanismus nemá slabého místa krom občasné únavy. I počasí se vydařilo. Technika je spolehlivá, zásobování bezchybné, vojáci jsou chrabří, disciplinovaní, v cestě jim nestojí nic jiného než jedno hladké vítězství za druhým a třes se nepříteli, protože slovenský voják bojuje za novou Evropu, za lepší svět, po boku vyvoleného německého národa a v srdci si nese nehynoucí lásku k vlasti, je neporazitelný a vůbec by bylo nejlepší, jak naznačuje pohled bezejmenného Vojáka do publika v závěru, kdyby každý mladý muž splnil svou povinnost a k tomuto hrdinskému a veřejně prospěšnému konání se bezodkladně přidal. Na frontě, jak vidno, čeká pouze lesk, sláva a železné kříže od Führera! A smrt, pokud už je přítomna, je odsunuta do zvukové stopy, kde jsou jí přisouzeny nové, vyhovující významy. Významy zbavené všech negativních konotací. Významy zbavené lidskosti. (02.05.2011)

Dokument o jednom z najostudnejších období moderných slovenských dejín. Z obodbia kedy sa klerofašistický slovenský štát pripojil k útoku na ZSSR a podporoval tak genocídu civilného obyvateľstva. A čo najhoršie že sme sami platili Nemcom za vývoz židovského obyvateľstva a následne zhabali všetok židovský majetok. Tfuj!!!!! Dokument "Od Tatier po Azovské more" popisuje ako sa "chrabrí" slovenskí chlapci chopili zbraní vyrobených v ich tak nenávidenej ČSR a vydali sa na pochod na Ukrajinu. Mnoho záberov plných vysmiatých vojakov a častovaných komentárom ako naši chlapci víťazne postupujú vpred. Ale zato žiadne informácie o stratách a utrpení vojakov, ktorí ani nechceli bojovať proti slovanom. Čo je ale najhoršie, že dodnes sa mnoho ľudí k odkazu slovenského štátu hlási a sú na naše vojnové zločiny hrdí. To je len jasný dôkaz aký je slovenský nacionalizmus hlúpy a obmedzený. (02.01.2015)

Hm, označit zde tento film v podtitulku za československý, to se mi nezdá... Jinak - z hlediska filmového i propagandistického je to dost slabý film, který začne brzy nudit. Běžné řemeslo, vhodné tak do filmového tydeníku, oproti německému občas ozvláštěné "zbožnou" polevou. Z hlediska dokumentárního je to dnes film zajímavý, zvláště když je to asi jediný, který vidí válku z hlediska slovenského štátu. Na celé 3* to ale není. Je to opravdu první slovenský celovečerní film? To za 1. republiky žádný nevznikl, nebo ho "v obnovenom" štátě nebrali v potaz? (15.05.2011)