Baba Yaga

Kangax

Na prelome 60. a 70. rokov sa v európskej kinematografii začali objavovať zvláštne filmy kombinujúce dožívajúce "popartové" umenie" s klasickými žánrami ako horor či thriller. Pre mnoho súčasníkov sú tieto "psychedelické odtiene" vtedajších filmov dnes už kultovou záležitosťou, pre iných je to proste len ďalší "eurotrash". Baba Yaga je nádherný príklad tohoto unikátneho žánru, ktorý ale nemohol pokračovať či sa vyvíjať, pretože bol tesne spätý s dobou vzniku. Mrazivé poznanie a tušenie masívneho príchodu konzumnej kultúry ktorý tak dobre predpovedal Andy Warhol, doznievalo práve v európskych filmoch, hoci pôvodne začalo v americkej nezávislej kinematografii. Európske "popartové filmy" sú ale iné ako americké náprotivky. Nečakajte tu žiadnu hĺbku, žiadnu psychológiu alebo súvislý príbeh. Ich hlavným zámerom je, aby ste sa "stratili v pocite". "Baba Yaga" je toho ukážkovým príkladom. Jeho plná čudnej nepochopiteľnej symboliky, ktorá zrejme nemá absolútne žiadny význam (alebo vie niekto o čom boli tie s opakujúce sa sny s nacistami?) Žánrové zaradenie u tohoto filmu mi pripadá dosť násilné, film sa totiž venuje aj trochu politickým, ekologickým témám, nie je to žiadne giallo či thriller, prečo musíme hneď všetko zaškatulkovať? Bežný divák je zvyknutý na určitý schématizmus, keď je ten nabúraný, spravidla to nielen vnútorne nechápe ale aj odmieta (to je podľa mňa aj jeden z dôvodov prečo zrejme najlepší film Daria Argenta Inferno je hodnotený tak pomerne nízko). Skutočne veľmi jednoduchý a nedôležitý príbeh a herecké výkony u Baby Yagi sú dôvodom, prečo ani ja vám teraz o to všetkom vlastne nič nenapíšem...:)(3.3.2012)