Sbohem jazyku

[Cinematik 2014] Istý článok pojednávajúci o Adieu au langage niesol titul "Godard a jeho pes". Výstižné. Ignorujúc protichodné názory haterov filmu (ktoré som si však pozorne preštudoval), rozhodol som sa prispieť svojou troškou, prachobyčajným náhľadom individuálnou optikou mňa ako diváka na zatiaľ posledné dielo veľkej osobnosti francúzskeho filmu. Večný avantgardný solitér a svetobežník-ideologický bigamista (ako tu bez ustania dokazuje) Jean-Luc Godard dosiahol úrovne konštantne sebestredného videoartu, ktorého egocentrická zahľadenosť do seba z neho činí rýdzo autorský fragmentálny rukopis. Na jednej strane nevyberavá vivisekcia fenoménu 3D (aneb kto chce kam, pomôžme mu tam, uhladená vizuálna atrakcia, ktorá sa stala symbolom dokonalosti diváckeho zážitku je tu s humorom Godardovi vlastným pokrútená a zvíja sa v komických kŕčoch) a opäť rušivá strihová skladba a montážna skratka (dohnaná do extrémnej opozície priľahlej stránky polarity akčného filmu - francúzskej gangsterky (pre plné pochopenie odkazujem na debutové A Bout de souffle), plus neodmysliteľne súvisiace mimozáberové násilie tu použité na povznesenie chvíľkového softhumanistického akcentu), na strane druhej ohromná studnica ideologických, mysliteľských, politických i literárnych prameňov, ktorá dáva postmodernistickej vízii vzťahového modelu "boy meets girl" v dramatickom žánrovom vzorci obšírny kontemplatívny rámec (príroda, ľudia, láska, svet, náboženstvo, spoločnosť, historická skratka, režimy, násilie, krása, smrť). Na prvý pokus sa tak nepripravenému divákovi môže zdať zmäteným, zmätočným a neusporiadaným bujarým opájaním sa samým sebou senilného starca, ktorý už nemá spoločnosti viac čo povedať. Godardovi však nejde (a ani nikdy nešlo, akákoľvek iná interpretácia jeho tvorby je chybná) o blaho a spokojnosť diváka; zosilňuje prostriedky na čo najdôslednejšie znepríjemnenie zážitku zo sledovania a zneužíva k tomu práve 3D, ktoré dlhodobo pranieruje za jeho povrchnosť a nedokonalosť, striedanie zvukových kanálov, utínanie scén, dialógové prechody (a práca s jazykom vôbec, ako na ňu odkazuje už názov, syntax tu hrá prim a jazyk ako nástroj vyjadrovania je pozbavený historických príkras a odsúdený na zánik ako zastaralý prostriedok komunikácie vyvíjajúci sa do bodu, v ktorom "každý bude potrebovať tlmočníka, aby rozumel tomu, čo hovorí") a čokoľvek, nad čím vládne železnou rukou revoltujúceho demokratického diktátora. Na detailný rozbor tohoto diela je potrebné ho vidieť ešte cca 9 krát a zavŕtať sa aspoň do polovice citovaných filozofov, umelcov, politikov či literátov, takže sa chýlim do finále. A keďže si môj komentár vyžaduje pseudohumorné zakončenie, dovolím si poznamenať, že toto skutočne nie je nič pre filmových dyslektikov trpiacich mozgovou dystrofiou. Či si to niekto zoberie osobne alebo označí za blábol, je mi z tej duše jedno. "Ach, bohové!" "Oh, film!" 85% (16.09.2014)

K novému Godardovi rýchlo a stručne, bez pozastavovania sa nad komentármi ľudí, ktorých očákavania od filmu vyhláseného experimentátora sa pohybovali evidentne ďaleko za hranicami nonsensu. ........................... Zbohom, jazyk je ďalšou zo sérií Godardových esejí, filmových koláží, dekonštrukcionisticky zhromažďujúcich a prepájajúcich kvantum odkazov, citácií, všemožných asociácií, v ktorých sa vo výslednej podobe vyzná len autor sám. Máme pred sebou anarchistickú esenciu Godardovej tvorby samu o sebe a samú pre seba: hranie sa s médiom, skúmanie jeho vlastností a možností cesty kadiaľ sa uberať (slepé uličky sa rozhodne nevylučujú), pričom sa nám nedostáva nič, čo by nás malo ako divákov uspokojiť. Nie je poskytnutá žiadna prístupová cesta, žiadny kľúč, žiadne orientačné body. Máme pred sebou len s konštantnou pračudesnosťou pokrivený sled obrazov a zvukov, pričom komunikácia s ním je výsostne náročná a hľadanie prístupov do jeho útrob sa javí len ako nepohodlný boj s veternými mlynmi. Filozofickosť, resp. filozofické hĺbka či filozofický potenciál diela, je v tejto atmosfére čírej nejasnosti a zahľadenosti do seba ponorená do hustej hmly ambivalencie a skepsy, podobne ako téma komunikácie v diele samom. Jednoznačný postoj, či už negatívny ale pozitívny, je k snímke prakticky nemožné zaujať, nakoľko s jedná o neustále a nepreniknuteľné zneisťovanie, zneisťovanie a zneisťovanie. ............................ Z toho všetkého sa vynára aspoň jedna všeobjímajúca otázka: Máme pred sebou niečo zaujímavé a obohacujúce? Myslím, že nie. Zbohom, jazyk by mohol byť určite zaujímavý a obohacujúci , ak by nešlo len o ďalší zo série autorových experimentov, kde rekapituluje svoje až punkom nasiaknuté zvyky rozkladania a opätovného skladania filmových elementov do podôb vyvolávajúcich dojem bizarne kubistických kreatúr, ktoré z jeho dielne už dávno poznáme a aspoň mne osobne sa zdajú byť po toľkýkrát nadbytočné, dýchajúce len vďaka kanonickému menu autora, teda asi jediného človeka, ktorý vie, o čo ide, a ktorému je film určený. Ostáva tu masa pochybností, stáleho prevracania názorov a náhľadov na film, ktorý je vo svojom ponorení do seba samého aj tak v nepohnuteľnej, nerozšifrovateľnej pozícii. .............................. Ešte ma napadla taká poznámka za okraj ohľadom "skúmania filmovej reči" - podnetnejší a obohacujúcejší príspevok v tomto smere poskytol súčasnej kinematografii Carlos Reygadas so svojím POST TENEBRAS LUX. (16.09.2014)

Jednou za čas přijde tyhle Godardovi experimentální eseje k chuti... a tahle se povedla rozhodne víc než předchozí Socialismus a jednou se k ní určitě rád vrátím... přesto nedoporučuji 95% místních uživatelů... PS.: Viděno zatím pouze ve 2D, je možné, že po shlédnutí ve 3D přidám hvězdu PPS.: Viděl jsem a přidal jsem. (03.02.2015)

Jedna hvězdička za nahatinku. Upřímně řečeno, příliš na mě intelektuálský film. Myšlenky vycházející z několika lidí jako by byly rozstřihány z nějaké knihy a pak náhodně slepené dohromady. Ono by se to možná dalo číst a o každé myšlence popřemýšlet, ale na to není ve filmu čas. Trošku mi to připadalo, že ten čokl, který se tam neustále pletl, to měl ve svých myšlenkách spořádanější, než ta dvojice protagonistů. No, a když jsem nějakou tu myšlenku stačil přece jen vstřebat, tak jsem zjistil, že s ní jako člověk odmítající dnešní liberalismus vůbec nesouhlasím. A to jsem měl Godarda v jeho klasickém období dost rád. (11.11.2017)

Možná, že kdyby něco takového vzniklo před devadesáti lety, našlo by si to svoje opodstatnění v kontextu rodícího se moderního umění, tedy v kontextu všemožných ismů vymaňujících uměleckou formu z kadlubu přežité dobové konformity (Andaluský pes). V současnosti se však pojem experiment stává nezřídka jen zástupným synonymem pojmu: tvůrčí impotence, což je v případě Godardova filmu ještě podtrženo jakousi lascivní potřebou vykroutit se z okovu imaginační vyčpělosti akcentem kladeným na nesmyslné a stále opakované zobrazování dosti odpudivé nahoty ústřední herecké dvojice. Taktéž stupidní společensko-kritické bláboly v marastu nesmyslných obrazů a vět pouze podtrhují zoufalství, či spíše jen prázdnotu, pronikající krajinou tohoto rádoby uměleckého filmového díla. Škoda, obávám se že ztráta soudnosti bývá u postarších tvůrčích osobností většinou nevratná. (18.12.2021)