Kdysi byli bojovníky

Nedávam plný počet na každý dojemný film - citové vydieranie mi skôr vadí, nie však, akje jedinou možnosťou. Vzhľadom na vyústenie príbehu a to, čo prišlo po zhruba hodine zoznamovania sa s postavami, špinou, depresiou a biedou; Zoznamovania sa s rodinou, ktorá si navzájom ubližuje, chybuje a trpí; Má svoje sny a nechce si pripustiť, že všetko bude iba horšie; že tam somewhere over the rainbow možno je lepší svet, ale ona nie je a nikdy nebude jeho súčasťou; a že zo všetkého toho utrpenia vedie iba cesta rozkolu alebo smrti... Vzhľadom nato, čo túto rodinu postihlo, by bolo natočiť o nej film bez jedinej slzopudnej scény, prinajmenšom neľudské. Emocionálny ohňostroj, tak by som to nazval. V priebehu hodiny a pol sledovania bolestivo detailnej sondy do súkromia obyvateľov jedného - Stredozemi na hony vzdialeného, novozélandského slumu, sa vo mne vystriedala asi desiatka rôznych, prevažne nepríjemných pocitov. Od ľútosti, cez nenávisť, až po pocit zadosťučinenia (s už pramalým významom pre jeho aktérov). Na rovinu, Once Were Warriors nie je Mesto bohov. Nebehajú tu päťročné deti so zbraňami a až na jednu-dve scény, nebudete odvracať zrak. A v tom to je. Túto rodinu nehnala do záhuby sociálna situácia, ani nehostinnosť tamojších podmienok, ale ona samotná. Muselo sa niečo stať, pretože inak by trpeli večne. Film o tom, že aj čierna je jednou z farieb dúhy (aby som tak zacitoval)... Česť Tamahorimu, že netlačil na pílu, príbeh zbytočne nenaťahoval (ani na tie - pre žáner typické dve hodiny) a odrazu to v najlepšom ukončil. A aj keď uznávam, že so svojim filmom nedosiahol až na špičku, plné hodnotenie mu tam s radosťou dám. Minimálne zato, že sa na nič nehral. (13.03.2013)

Velice syrové, a vzhledem k tématu depresivní drama. Jenže jde o vhled do duše Maorů, kteří kdysi byli bojovníky, patřila jim celá země, a dnes z nich jsou trosky, nejsou nic. Zbývá jim jen držet pusu a krok, a maximálně se tak opít a někoho zmlátit. O co horší je to u rodičů, jak to asi může vypadat u jejich dětí, postižených touto rodinnou a neustále s sebou nesenou kletbou? Lee Tamahori neskutečně sugestivně vtáhl do světa, který je nám cizí, ale přibližíl nám ho, jak jen to šlo. (15.02.2016)

Nový Zéland, 1990. Deprimujúco sociálny príbeh z maorijskej slumovej oblasti o rodine, ktorú tvrdou rukou ovláda foter Jake, bitkár, potomok otrokov. S manželkou Beth má 2 dcéry a 3 synov. Jake je notorik, keď si vypije, terorizuje rodinu. Najstarší syn Nig sa pridá k pouličnému gangu, ktorý je známy svojim domorodým maorijským tetovaním. Druhý syn Mark je za kriminalitu poslaný do polepšovne, kde sa učí bojový tanec "haka" a je mu pripomínaná jeho kultúra. Po neveselých filmoch o osudoch domorodcov Amerík a Austrálie je toto ďalší dramatický príbeh o dopade ničivej moci kapitalizmu na pôvodné obyvateľstvo. (SPOILER) Po tom, čo Jakeov opitý kamoš znásilní jeho dcéru, Beth ho opúšťa so slovami: "Naši ľudia boli kedysi bojovníci. Nie ako ty, Jake. Mali manu. Hrdosť. Mali ducha. Keď môj duch tu prežil 18 rokov, tak prežije všetko." a s deťmi odchádza z "civilizácie" späť do svojej rodnej maorijskej domorodej dediny. (08.12.2010)

Nikdy som nevidel film, ktorý obsahuje toľko násilia a krutosti, a zároveň je tak neuveriteľne emočne nasiaknutý. Smiech, pohoda, hnev, rozhorčenie, smútok a nespočetné množstvo rozdielnych emočných pochodov speje k záveru, po ktorom je možné, že to všetko dostanete zo seba von len pomocou sĺz. Tamahori dostal do rúk časované bombu, v podobe scenára i hercov, ktoré vybuchovali každou jednou scénou. Film dokonale vykresľuje, ako môže alkohol zničiť rodinu. V kontakte s nadradenosťou, ktorú v sebe nesie hrdý a neústupný otec, sa stáva totiž násilnou a beštiálnou hrozbou aj pre tých najbližších. Je smutné pozerať sa na udalosti, ktoré sa v tomto príbehu odohrávajú, a i keď to nenapíšem ako prvý, po filme sa mi môj život naozaj zdal ako rozprávka. Herci hrali s vášňou a vo výsledku je to cítiť. Temuera Morrison je vo svojej úlohe absolútne stopercentný, a asi ešte nikto tak presvedčivo nedokázal znechutiť svoj charakter postavy ako to dokázal práve on. V niektorých vyhrotených scénach som mal chuť roztrieskať monitor. Keby sa ma niekto pýtal na rebríček najhrôzostrašnejších filmových postáv, tak by som popri postavách ako Freddy Krueger, či Darth Vader určite spomenul aj meno Jake Heke. 95%. (25.11.2009)

Tak toto je kvalitná tortúra len pre vysoko pokročilých. Neodporúčam citlivejším povahám. Peckinpah je oproti tomuto filmu slabo vyluhovaný čaj. Zároveň však netreba pri pozeraní zabudnúť, že umenie je fikcia a nie realita, a že krutosť vo filmovom svete je hlavne dôsledok určitej umeleckej licencie. Filmy ako Once were warriors majú skutočné ten málo vídaný katarzný účinnok a pomáhajú nám lepšie pochopiť metafyzické otázky a zmieriť sa s najkrutejšími udalosťami v živote. Je to umenie v takom starosvetskom náboženskom slova význame. (08.05.2014)