Kdysi byli bojovníky

Nahliadnutie pod pokličku spolunažívania jednej Maorskej rodinky. Teda skôr prežívania. Drsné scénky násilia, len podtrhujú surovosť snímku, ktorá spočíva skôr v beznádeji a zobrazení života sociálne najnižšej skupinky, než v mlátení hlava nehlava, ako by sa s okolitých príspevkov mohlo zdať. Ako tu niekto správne poznamenal týmto filmom si Tamahori (zaslúžene) otvoril dvere do Hollywoodu, žiaľ svoj tieň zatiaľ neprekročil. (15.12.2005)

Bohoužel asi velmi realitu zobrazující "rodinné" drama, které je místy tak surové a násilné, až z toho má člověk husí kůži. Začátek filmu, ve kterém sledujeme krásnou horskou krajinu s jezerem, aby kamera sklouzla stranou a my zjistili, že se jedná o velký bilboard u rušné, pletivem obehnané dálnice, kolem které tlačí Maorové nákupní košíky ke svým obydlím. Hudba a zvuky života na periferii. Dno, ze kterého se ani nedá odrazit. Bezútěšnost, až to bolí. (14.08.2011)

Když jsem do tohoto filmu šel, věděl jsem, že to nebude divácky příjemný zážitek a čekal jsem něco drsného, ale tohle jsem opravdu nečekal. Once Were Warriors je opravdu hodně, hodně, hodně silné drama z prostředí Nového Zélandu. Drama, které se zaměřuje na lidi a jejich slabosti (alkohol), naděje ("snad se můj manžel změní a přestane mě bít") a jejich původ (zde se dozvíme, proč se film jmenuje tak, jak se jmenuje a že nejsou bojovníci jako bojovníci). Lee Tamahori vytvořil silný film, který se mu doteď nepovedlo překonat a nedivím se mu, dokonce mu to ani nebudu vyčítat, protože takovýhle film se nepovede každým rokem… Na syrovosti tomuto filmu hodně přidávají herci (většina z nich do té doby prakticky nestála před kamerou) kteří jsou neskuteční. Speciálně Temuera Morrison (mnohým známý jako Jango Fett z Star Wars II. - Klony útočí) podal neskutečný výkon. Na začátku vypadal jako sympaťák, pár minut na to jsem ho opravdu nenáviděl a před koncem filmu jsem ho (svým způsobem) pochopil. Opravdu neskutečný výkon v opravdu neskutečném a nevšedním filmu. 100 % dávám bez váhání, ale opravdu nevím, jestli si kdy budu chtít tuhle depresi dát znovu… (28.07.2011)

Kvalitatívne brutálne rozkolísaný Tamahori (Boss, Na ostrie noža, xXx: Nová dimenzia, Ako pavúk, Next, Dnes neumieraj) si servítku pred ústa nedáva a kto v jeho filme nie je závislý od drog, ten je aspoň v gangu, násilnícky psychopat, pedofil alebo žena trpiaca primitívneho manžela, ktorý si jej hlavu mýli s boxovacím vrecom. Všetci herci sa snažia, ale najviac pozornosti, hoci negatívnej, na seba strháva Temuera Morrison, ktorý sa z drsného sympaťáka mení na magora. Film mi pripadal nesympatický a nepríjemný. Viem, že tento typ príbehu nemá byť príjemný a sympatický, ale toto ma proste nebavilo. Scenár žiadny zázrak (bleskový prerod psychicky totálne zlikvidovanej rodiny v pohodičkovú famíliu nezáväzne žartujúcu pri večeri). (01.12.2016)

Nedávam plný počet na každý dojemný film - citové vydieranie mi skôr vadí, nie však, akje jedinou možnosťou. Vzhľadom na vyústenie príbehu a to, čo prišlo po zhruba hodine zoznamovania sa s postavami, špinou, depresiou a biedou; Zoznamovania sa s rodinou, ktorá si navzájom ubližuje, chybuje a trpí; Má svoje sny a nechce si pripustiť, že všetko bude iba horšie; že tam somewhere over the rainbow možno je lepší svet, ale ona nie je a nikdy nebude jeho súčasťou; a že zo všetkého toho utrpenia vedie iba cesta rozkolu alebo smrti... Vzhľadom nato, čo túto rodinu postihlo, by bolo natočiť o nej film bez jedinej slzopudnej scény, prinajmenšom neľudské. Emocionálny ohňostroj, tak by som to nazval. V priebehu hodiny a pol sledovania bolestivo detailnej sondy do súkromia obyvateľov jedného - Stredozemi na hony vzdialeného, novozélandského slumu, sa vo mne vystriedala asi desiatka rôznych, prevažne nepríjemných pocitov. Od ľútosti, cez nenávisť, až po pocit zadosťučinenia (s už pramalým významom pre jeho aktérov). Na rovinu, Once Were Warriors nie je Mesto bohov. Nebehajú tu päťročné deti so zbraňami a až na jednu-dve scény, nebudete odvracať zrak. A v tom to je. Túto rodinu nehnala do záhuby sociálna situácia, ani nehostinnosť tamojších podmienok, ale ona samotná. Muselo sa niečo stať, pretože inak by trpeli večne. Film o tom, že aj čierna je jednou z farieb dúhy (aby som tak zacitoval)... Česť Tamahorimu, že netlačil na pílu, príbeh zbytočne nenaťahoval (ani na tie - pre žáner typické dve hodiny) a odrazu to v najlepšom ukončil. A aj keď uznávam, že so svojim filmom nedosiahol až na špičku, plné hodnotenie mu tam s radosťou dám. Minimálne zato, že sa na nič nehral. (13.03.2013)