Obrazy starého světa

Kurvy ploty. Slovo definuje nielen nebývalú prostorekosť , ale aj drevené ploty deliace nás od obrazov starého sveta, v ktorých by sme sa aj v dnešných dňoch dokázali identifikovať. Dušan Hanák spravil intímny a nápaditý dokument s charakteristickou hĺbkou a atmosférou čo sprevádzala životy dnes už dávno zomrelých ľudových mudrcov starých čias. (08.10.2014)

Dokument, v ktorom sa skvie viac ľudskosti ako v civilizácii samotnej. Hanákove famózne zábery, Martinečkove jedinečné fotografie a Hálkova hudba sprostredkúvajú všedné príbehy, ktoré doslova a do písmena napísal sám život, neskutočne pekne a zároveň bôľne. Úprimné, neherecké rozprávanie ľudí v jeseni svojho života som hltal ako sa len rozprávanie starých rodičov dá hltať. Každá jedna veta je skvost, či už úsmevná alebo smutná životná múdrosť. O samotne a biede, o starobe, o prírode a láske, o práci na vidieku, bolesti, závislostiach, o Bohu a ľudskej sile, o živote, o smrti. O človeku. (9/10) (24.01.2012)

Tento dokument by měl vidět každý, kdo si nyní stěžuje v jaké době a nepohodě žije. Reklama na zubaře? Bych neřekla, nebo spíše jaký je rozdíl se koukat na Výměna manželek (pořad) (2005), kde také nemají mnoho zubů. Každá doba je svým způsobem těžká. Nyní ale alespoň máme mnoho vymožeností. Ale tím jak si to ulehčujeme, tak také zapomínáme si poradit sami. (01.11.2022)

"Keď som sama, sama som..." Dušan Hanák pronikl mezi Bohem zapomenuté staříky a natočil upřímné výpovědi lidí, kteří si díky svému věku mohou dovolit být "nemúdri a hlúpi". Osamělí staroušci žijí své životy navyklým způsobem po mnoho let, společným ukazatelem pro všechny z nich je činorodá práce, která jim nedá zakrnět na mysli. Klaním se té vůli. A navíc film podtrhávají úchvatné černobílé fotografie Martina Martinčeka... (30.08.2009)

Na rozdiel napríklad od katolíckej moderny, ktorá v 30. a 40. rokoch významne spolu-určovala podobu slovenskej literatúry, a svojich predstaviteľov i nástupcov uchovala aj do nasledujúcich dekád, spiritualita si cesty do filmu hľadala len „pohľadom ponad rameno“. Budem veľmi zjednodušovať, ale musím. Masová povaha filmového média ho v tragických obdobiach 20. storočia nútila vstupovať skôr do iných, propagandistických rolí, ktoré sa viac než na tichú kontempláciu a abstraktné idei zameriavali na budovateľské nadšenie. V 50. rokoch boli navyše mnohí náboženskí predstavitelia perzekvovaní, až o dekádu neskôr sa vzťah štátu a náboženstva aspoň sčasti uvoľnil. Spolu s tým mohli do filmu vstúpiť nové podnety a začať vznikať diela, ktoré sa tematicky i formálne vyjadrovali duchovne a k duchovnu. (...) Aj Obrazy starého sveta sú obrazmi akéhosi natívneho, pred-moderného „budovateľstva“. Na rozdiel od jednotlivca transcendujúceho do spoločenskej totality, však sledujeme jednotlivca vnoreného a spolu-podieľajúceho sa na všetko-prestupujúcom svete „prírody“. Spirituálna transcendencia sa tu teda obracia k Totalite, ktorá sa priamo manifestuje na spievajúcich sochách – telách staručkých hlavných postáv – v akejsi obdobe japonského ideálu sabi. Tento pocit zdôrazňujú, či skôr vytvárajú statické obrazy, fotografie, v ktorých je telo prichytené v nemennosti tejto premeny a tým aj vo večnosti zanikania. Filmový čas i priestor sa tu teda napája na rytmické cykly prírody s ich vlastnými pravidelnými liturgiami, v ktorých, ako ozveny v kostole, zaznievajú Händelove skladby. Celým filmom následne preniká snaha prichytiť tento transcendentný časopriestor pri priamych prejavoch a vnárať do tohto vyvolávacieho roztoku celuloid. Vďaka tomu sú Obrazy starého sveta tiež jedným z tých staručkých tiel – „spievajúcich sôch, ktoré pretrvajú veky“. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)