The Tenant of Wildfell Hall

Všetko tu spieva. Nielen ženské chorály, ktoré sa z prvoplánového napätia postupne menia až na hudbu z inej dimenzie, ale aj samotná príroda, vťahujúca postavy do svojho pochmúrneho sveta. A aj pani Grahamová, tajomná hneď od začiatku - namiesto vysvetlenia si spieva zvláštnu temnú pieseň, ktorú nie je možné jasne interpretovať. A tvorcovia to chápu. Vstupujeme do deja in medias res, vidíme mlčanlivý útek a mlčanlivú hrdinku, často s kamennou tvárou. A pritom opäť cítime, že je niečo v neporiadku - zvláštne "plýživé" kamerové jazdy, postavy snímané zozadu, zábery simulujúce psychický stav postáv, krutosť vo vzťahoch a drsná príroda nás v tom utvrdzujú. Ale tak ako spev, aj kamera nás s vývojom deja privádza k akémusi väčšiemu tajomstvu. Veľké interiérové celky, do ktorých a z ktorých postavy vchádzajú a vychádzajú, až akási bezúčelnosť niektorých záberov akoby priam volali po niečom, čo rozprávanie nemôže zachytiť. Akoby kričali: "Niečo tu ešte je, ale nevieme to vysloviť." Lenže čo to je? Odpoveď možno ponúka samotná pani Grahamová - často až neznesiteľne pevná žena, puritánsky zarputilý typ človeka s mimoriadne jasnými a striktnými zásadami, pritom však človek láskavý, stály a pod povrchom silne emocionálny - z toho je zrejmé, že na povrchu vidíme len akúsi stvrdnutú škrupinu. Zároveň človek samotársky, ktorý komunitu akoby ani nepotreboval pretože má niečo mocnejšie. Do konfliktu s komformistami sa nedá nedostať. A zdá sa, že to pani Grahamovú sprevádza po celý jej život - najmä počas manželstva, jej veľkého tajomstva. Akoby to zobrazovalo konflikt človeka, ktorý svojou pevnou povahou a cnostnosťou nie je tak úplne z tohto sveta a na druhej strane človeka až príliš svetského - netrpezlivého, prelietavého, labilného. On pri nej nemal šancu. V každom okamihu, nech by konal akokoľvek, by vedľa nej pôsobil ako morálne podradná bytosť. A cítil to. Ale nedokázal s tým bojovať a tak neustále upadal do špirály, z ktorej niet úniku. A pritom ona sama nebola na vine. V tom čase ešte škrupinu nemala, jej jedinou chybou bolo, že bola "až príliš" cnostná. Ako som hovoril, akoby ani nebola z tohto sveta. A spolu s ňou a s jej cnosťami privádzala ako hromozvod do profánnej skutočnosti aj nádych sakrálna. Možno práve toto sacrum bolo to, čo sa zábery snažili ukázať, ale nedokázali to vysloviť. Možno, že svojou prítomnosťou napĺňala miestnosť akousi podivnou vibráciou, ktorá tam ako hrom reziduálne zotrvávala aj po jej odchode. Možno práve toto bolo skutočné tajomstvo pani Grahamovej. (10.09.2021)

Tak tenhle seriál mě opravdu zklamal. Kniha patří mezi jednu z mých nejoblíbenějších, ale serilál se ji bohužel rovnat nemůže. Je to vina především špatného hereckého obsazení. Když pominu Tobyho Stephense, který jako jediný svou roli zvládl, dostávám se k hlavní hrdince Heleně, kterou se opravdu jen snažila zahrát Tara Fitzgerald. Namísto duchaplné, inteligentní a především krásné Heleny se zde objevila obyčejná a ošklivá holka od vedle. Už když jsem knihu četla, tak jsem si vjejí roli předdstavovala někoho jako je Gina McKee a rozhodně ne Taru Fitzgerald. Co se týče Ruperta Gravese, tak tomu bych neuvěřila ani to, že by ublížil mouše, natož aby páchal to co Arthur. Herecké obsazení a né příliš dobře zpracovaný scénář, je to, co tomuto seirálu ubírá kvalitu. (05.07.2011)

Ide o film podľa predlohy od najmladšej zo sestier Bronteových a žiaľ musím konštatovať, že aj od najmenej vydarenej. No pozitíva to rozhodne má. Ako prvé ma pri sledovaní napadlo, že hlavná hrdinka asi moc chlapov nemusí a že o nich nemá valnú mienku, keďže všetkých hodila (aspoň istý čas) do jedného vreca s alkoholikmi a pobudami, no postupne mi to začalo dávať zmysel. Len kým k tomu prišlo, trocha ma dej otrávil, možno keby som bol žena, tak by som si to viac užil. Ale niečo to s dielami od sestier autorky spoločné predsa len má - príbeh dokázala zabaliť do peknej atmosféry romantizmu a striktného chovania medzi mužmi a ženami. Ide vlastne o taký posledný záchvev starej školy a starých mravov pred nástupom priemyselnej revolúcie. A to tu vyšlo veľmi dobre. Lepší priemer. 65/100 (16.10.2019)

Prvních pár minut mě uchvátilo, první díl navnadil a pak už to byl jen pád – pozvolný, ale i tak z něj po dopadu bolí kosti (v tomto případě spíš oči). Vyhovovalo mi obsazení, bavila mě hudba i Heleniny hnědo-hnědé obrazy, zásadně ale nesouhlasím s principem dlouhosáhlého vysvětlování záhady (raději tuším než vidím) a třetí díl byl už jen parodií na všechny zubožené milovníky, kterým je odpírána jejich pravá láska. Jinými slovy ověřila jsem si tušení, že se sestrami Brönteovými si nesednu (a myslím, že jde o oboustrannou averzi). (19.02.2012)

Sestry Brontëovy neměly na růžích ustláno (tyranský otec, zhýralý bratr), přesto ze svých krátkých životů (Anne se dožila pouhých 29 let) vymáčkly maximum. Na papír, abychom byli přesní. Tohle nepřestanu obdivovat a zároveň mě nepřekvapuje, jaké záporáky stvořily- vždyť je viděly okolo sebe. Z tohoto zpracování přímo dýchá mizerie a zmar, ale nechybí naděje. Měla jsem problém s Tarou Fitzgerald a částečně i se scénářem (každá odchylka od knihy byla na škodu), proto nakonec volím průměr. (22.06.2019)