Maboroši no hikari

Je to tak, Maboroshi no hikari je především o atmosféře, budované až impresionisticky působícími záběry statické a odtažité kamery. Skoro žádné detaily na tváře, minimum dialogů i hudby. Na první pohled jde možná o náročnější a méně přístupný film, ale nechá-li ho divák na sebe opravdu působit, ona intenziní 'imprese' se dostaví. (10.02.2011)

Debutový celovečerný film japonského režiséra Hirokazua Kore-edu z roku 1995 rozpovedá príbeh o žene Yumiko (Makiko Esumi), ktorej manžel Ikuo (Tadanobu Asano) spácha samovraždu. Yumiko následne odchádza z Osaky na vidiek, kde vyrastala, aby našla nový zmysel života. Hoci môže príbeh pri takomto opise vyznievať ťaživo, v skutočnosti je necelá "dvojhodinovka" vcelku jednoduchým kúskom, ktorý sa príliš nepúšťa do hlbokých osobnostných či filozofických úvah, aké by možno divák mohol očakávať. Samozrejme, snímka sa im úplne nevyhýba, ale nehrajú v nej prím, skôr ju iba dopĺňajú. To, na čom Kore-edova debutová "dlhá metráž" stavia, je najmä vizuálna stránka. V príbehu, ktorý plynie svojím vlastným tempom, tak diváka postupne viac zaujmú statické zábery v spojení s jemným, ale presným a účelným strihom. Nehybné, statické obrazy zároveň nechávajú vyniknúť výpravu, ktorá pôsobí takmer ak nie priamo komorným, tak minimálne minimalistickým (úsporným) dojmom, čo k príbehu veľmi dobre pasuje. Rovnako dobre doň pasuje, respektíve ho dopĺňa zvolený hudobný sprievod. Maboroshi no hikari je filmom nielen o Yumiko alebo jej manželovi, ale o ľuďoch všeobecne. Kore-eda však atmosférou a akýmsi odstupom, ktorý si so sebou snímka nesie, diváka príliš blízko k ľuďom nepúšťa a dovoľuje mu ich pozorovať akoby z určitej vzdialenosti. Možno aj práve preto divák nemá úplnú možnosť nahliadnuť do vnútorného sveta Yumiku a viac-menej vidí iba to, čo všetci ostatní (mysliac tým postavy okolo Yumiko vo filme). Dielo zaujímavé najmä vďaka vizuálnej stránke. (26.07.2022)

Dějově jde o krátkou povídku roztaženou na dvě hodiny, s poměrně zřejmou paradoxní pointou. Podstatné je zde budování atmosféry, Koreeda se u diváka snaží probudit pravou hemisféru. Obrovský je důraz na vizuální stránku - záběry jsou tak nádherné, že jim člověk promine i jejich mnohdy šílenou délku. Měkký a jakoby lehce nedoostřený obraz mě ze začátku sral, posléze jsem jím však byl doslova zhypnotizován. Jsem nadmíru spokojen, ale silnější je podle mě režisérovo aktuální (a zde hloupě podhodnocené): http://www.csfd.cz/film/266140-nafukovaci-panna/ (31.07.2010)

vo filme sa v podstate nic nedeje, viem ti ho zhrnut jednou vetou - zena strati muza, znovu sa vyda, po case sa vracia domov a znovu rozmysla preco skocil pod vlak, nik nevie. the end. to je pribeh tak na hodinu max, nie na 110min. skoro som parktat pri nom zaspal, aspon rozuzlenie som cakal, alebo ze skoci aj ona, ale nic sa nestalo, akoby bez konca, Tannerova impresia sa v mojom pripade nekonala. uzivatel stub dokaze odpustit (sialenu dlzku zaberov), ale ja nie :) (11.06.2013)

Veľký životný úsek hlavnej hrdinky vo vizuálne podmanivom až meditatívnom štýle. Koreeda si vypomáha dlhými zábermi, aby utužil pocit samoty. Krásne prostredie japonského vidieka a snaha o zobrazenie všedných okamihov funguje dokonale. Drámu nachádza na miestach, kde sa nič nedeje. Významy sú prekryte bezchybnou formou. Hudba ladne dopĺňa emotívny motív. Detaily tu takmer neexistujú. Emotívnosť snímku je ale na veľmi vysokej úrovni. Všednosť povýšená na umenie. Páči sa mi ako film skrátka existuje. Nepoučuje. Dýcha z neho étericky silná myšlienka prázdnoty duše a srdca. Krásne a takmer dokonalé. (25.12.2014)