mrdnalinka

Film je o túžbe splniť si sny, o ľudskej zraniteľnosti, o láske, nenávisti, žiarlivosti, o umelosti a falši sveta, ktorý nás obklopuje. Pôvodným zámerom tvorcov bolo uviesť film ako úvodný snímok v televíznemu seriálu a práve preto sa v ňom vyskytuje množstvo postáv. Najväčšia pozornosť sa však sústreďuje na dve ženy- brunetka Rita, neskôr Camila (Laura Elena Harring) a blondína Betty, neskôr Diane. Príbeh filmu sa nedá prerozprávať lineárne, nakoľko je poprepletaný rôznymi snovými sekvenciami a slučkami, ktoré rozbíjajú celé rozprávanie. David Lynch koncipoval celý film ako mozaiku reálneho surreálenho, v ktorej divák len ťažko klasifikuje jednotlivé scény. Týmto zneisťovaním a ustavičným naťahovaním divákovej mysle chcel poukázať na klamlivosť a zradnosť sveta okolo nás. Ako kulisu pre tento svoj zámer si zvolil Hollywood. Veď kde inde by sa dalo nájsť toľko motívov a príležitostí na zviditeľnenie bubliny klamu ako v tomto Meste Snov. Zaujímavá je aj štruktúra výstavby diela. Jednoduchý príbeh o láske dvoch žien, zrade a žiarlivosti dokázal rozmeniť na drobné fragmenty medzi ktoré povkladal snové sekvencie, ktoré sú v podstate len prerozprávaním istej časti hlavného príbehu ibaže sú prezlečené v surreálnom kabáte. Prehľadnosť deja sťažuje aj množstvo postáv, ktoré sa v ňom vyskytujú. Niektoré sú vo filme prítomné po celý čas, iné sa v ňom zase len mihnú. Výsledkom tohto režijného postupu je skladačka s ťažkými logickými postupmi s rozpormi v priestore a čase. Jednotlivé body zvratu a mätúce prvky sú starostlivo naplánované, teda divák je ochotný tento zmätok akceptovať ako ilúziu a mysticitu typickú pre Lynchovu tvorbu. Film by sa v podstate dal rozdeliť na dve časti zobrazujúce tú istú udalosť, s tým rozdielom, že zatiaľ čo jedna opisuje udalosti odohrávajúce sa v realite, druhá ponúka surreálnu obmenu týchto situácií. Otázne je však poradie, pre ktoré sa divák rozhodne. Film je vystavaný tak, že divák sa zhruba do druhej tretiny filmu na plátno pozerá s pocitom, že má v súvislostiach ako tak jasno a očakáva záverečné rozuzlenie. Lynch však jeho predpoklady neuspokojuje, naopak, ponúka novú spleť situácií, ktoré sa odohrali v prvej časti filmu. Divák sa teda ocitá na širokom poli neistoty. Čo je skutočnosť a čo sen? Ktorá línia predstavuje reálno a ktorá imagináciu? Režisér doslova narval svoje dielo symbolmi a rôznymi významovými odkazmi. Prostredie castingov a produkčných spoločností jasne odkazuje na ilúziu reálna a skutočnosti, ktorú sa filmové umenie snaží prezentovať. Lynch týmto spôsobom poukazuje na faloš, korupciu, kariérizmus a všetku špinu, ktorou musí človek prejsť, aby si mohol siahnuť na fenomén amerického ružového sna. Tento svoj zámer ešte viac umocňuje v prípade postavy Betty, naivnej, mladej, neskúsenej herečky z kanadského vidieka, ktorú len tak hodí do divokých vôd Hollywoodskych splašiek. Taktiež aj postava režiséra Adama, ktorý na úkor kvality svojho filmu musí obsadiť herečku, o ktorú on sám záujem nemá. Postava cowboya je taktiež jasným symbolom USA, no jeho prítomnosť v Hollywoode má skôr podobu karikatúry, ktorá ironizuje triezvosť úsudku niektorých hollywoodskych hviezdičiek a ďalších celebrít. Na druhej strane tu zase je tajomný klub Silencio, ktorý vystupuje ako narážka na ironicky kultúrny Hollywood (speváčka spieva na playback, moderátor vysvetľuje hneď v niekoľkých jazykoch, že všetko je len ilúzia...) Hlavným leitmotívom filmu je modrý kľúčik a modrá skrinka. Práve spojením týchto dvoch predmetov sa spustila lavína zvratov vo filme, ktorá pretrvávala až do záverečných titulkov. Význam týchto dvoch predmetov by sa dal charakterizovať na príklade zradnosti Holywoodu (skrinka), ktorá sa ukrýva pod pozlátkom šťastia v podobe vidiny amerického sna. Kľúčik symbolizuje ľudského jedinca, ktorý verí v možnosť začať tento sen žiť, no postupom času sa vidina rozplýva, skrinka sa otvára a človek sa prepadáva do krutej reality skutočného sveta. Vyššie uvedené režisérske postupy, pomocou ktorých chcel do filmu vniesť pocit mysticity umocňuje práca s kamerou. Temné vizuály, dlhé zábery postupne navodzujú atmosféru a odpútavajú divákovu pozornosť od reálneho sveta. Týmto spôsobom napomáhajú k naštartovaniu divákovej predstavivosti, čo režisérovi umožňuje prácu s imagináciou v rámci surreálna. Obrazové poňatie filmu by sa dalo priblížiť k postupom noir-filmu. Na záver by bolo možné hádam len dodať, že kľúčom k pochopeniu filmu je nesnažiť sa ho analyzovať po príbehovej rovine, ale divák sa má sústrediť predovšetkým na množstvo odkazov a symbolov a ich analýza vedie k schopnosti aspoň čiastočne nazrieť do režisérovej mysle a podvedomia.

Film je o ľudských vzťahoch, priateľstve a o ľudských omyloch. Vo filme sa divák stretáva s troma mužmi „mimo zákona“. Zack (Tom Waits) je skrachovaný DJ, Jack (John Laurie) je neúspešný pasák a posledný z trojice je Bob (Roberto Begnini), ktorý vo filme vystupuje ako turista z talianska a zároveň je aj hlavnou postavou. Divák sleduje na plátne osudy týchto troch mužov, ktoré sa pretnú vo väzenskej cele. Jim Jarmusch chce prostredníctvom jednoduchého príbehu, ktorý zahŕňa zatknutie, uväznenie a útek troch úplne mužov ukázať zložitosť ľudských vzťahov a rozmanitosť podôb radostí a starostí života. V rámci výrazu postáv režisér ponecháva dve na rovnakej úrovni, tento svoj zámer naznačuje aj nápaditou podobnosťou mien- Jack, Zack. Hlavného hrdinu nielenže odlišuje charakterovo, ale robí z neho cudzinca s rečovou bariérou, teda ho úplne separuje od prostredia, v ktorom sa príbeh filmu odohráva. V rámci štylizácie je film koncipovaný do noir filmu. V úvode filmu divák sleduje dlhokánske jazdy cez ulice New Orleans, pomocou ktorých Jarmusch zasadzuje príbeh do prostredia a pomaly začína predstavovať Jacka a Zacka. Režijne je začiatok filmu komponovaný v pomalom tempe, bez akýchkoľvek záchytných bodov, podľa ktorých by divák mohol vytušiť na čo sa má sústrediť. Významovo tento postup korešponduje s charaktermi postáv, ktoré tvorca predstavuje. Ich uzavretosť a zatrpknutosť taktiež bránia divákovi pochopiť súvislosti v rámci ich vnútorného sveta. A taktiež znemožňuje rozvoj ich vzájomného vzťahu. Prítomnosť Boba na scéne odrazu všetko mení. Rúca všetky dovtedajšie bariéry, jeho bezprostrednosť núti reagovať a prejaviť sa aj jeho spoločníkov. Paradoxom je, že cudzinec s chabou angličtinou toho vo filme povie divákovi najviac. Hneď po príchode Bob kreslí na stenu okno, nekreslí však len okno na stenu, kreslí okno do duše, ktoré je jasným symbolom významu tejto postavy v súvislosti s hľadaním si cesty jedného k druhému. A práve na tomto príklade Jarmusch nabáda diváka, aby si uvedomil, že k porozumeniu a vytvoreniu puta je najdôležitejšie ľudské chcenie a otvorenosť srdca. Dalo by sa teda povedať, že téma filmu je síce útek z väzenia, no divák sa nedozvie ani len spôsob, akým sa podarilo väzňom utiecť. Nespadá do klasického zobrazenia tejto témy (postupné plánovanie s dramatickým vrcholom samotného úteku), režisér sa sústreďuje predovšetkým na psychiku postáv, ich vnútorný vývoj, ktorý prebieha a vyvíja sa počas putovania za „lepšou budúcnosťou“, v situáciách keď sú odkázaní na vzájomnú pomoc. Jack a Zack sú od samého začiatku prezentovaní ako postavy žijúce na okraji americkej spoločnosti, ktoré už dávno prestali veriť v ilúziu amerického sna. Mostom ktorý umožňuje ich vzájomnú komunikáciu, ale aj „komunikáciu“ s divákom je popletený Taliansky turista Bob. Jeho bezprostredná povaha mu na rozdiel od jeho spoločníkov, umožnila vstúpiť do jeho sveta aj inej osobe. Práve jemu, cudzincovi z Talianska, sa totižto podarí nájsť si ten svoj kúsoček životného šťastia v podobe ženy a domova a Jack a Zack sú odsúdení na ďalšie bezcieľne túlanie sa za vidinou amerického sna. Dalo by sa teda tvrdiť, Jarmusch prezentuje všetky postavy ako cudzincov- Boba ako cudzinca v rámci svojho pôvodu, Jacka a Zacka ako cudzincov vo vlastnej krajine...

Film rozpráva príbeh emigranta, ktorý v 1968 roku nechal za hranicami svoju lásku. Ostáva mu mesiac života, no chcel by svoju drahú bytosť- ako ju vo filme nazýva, ešte raz vidieť. Jedinou možnosťou ako sa s ňou skontaktovať sú fotokópie artefaktov z jeho života. Autor filmu na jednej strane vytvára úplne jednoduchý a strohý príbeh, no na strane druhej naň nabaľuje inovatívne postupy prejavujúce sa predovšetkým v rámci obrazového rozprávania. Nápad s použitím kopírky ako komunikačného prostriedku autor nenechal len v rovine príbehu, ale inšpiroval sa ním aj pri vizuálnom poňatí filmu. Tento svoj zámer exponoval už úvodnými titulkami a postupne ho rozohráva. Svetelné pásy prechádzajúce obrazom evokujú proces kopírovania, ktorý umocňuje aj ruchmi kopírovacieho zariadenia odznievajúcimi pod danými obrazmi. Ďalšie tvorivé postupy, ktoré Milan Balogh využil, boli animácie fotografií. Jednotlivým fotografiám postupne dodával výraz ošúchanosti a opotrebovanosti. Tento výrazový prostriedok asocioval s prežívaním života respektíve s prchavosťou pamäti a spomienok. Tak ako sa zub času podpísal na fotografickom papieri, tak aj z ľudských spomienok ostávajú len fragmenty. Film 1,35 by sa dal svojím obsahom označiť slovným spojením „spomienka v spomienke“. Muž vo filme spomína na svoju emigráciu a na ženu, ktorú v ČSR pred tridsiatimi rokmi zanechal, no zároveň sa aj on stáva už len spomienkou, ktorá je zhmotnená a uchovaná v mozaike obrazov z kopírky. Pocit odcudzenia autor vytvára aj zvukovou réžiou. Divák nikdy nevidí muža hovoriť v synchrónnom zobrazení. Celá jeho výpoveď odznieva v podobe jeho vnútorného monológu. Týmto spôsobom sa postava stáva do istej miery nekonkrétnou. Síce divák má možnosť sledovať jej konanie v obrazovej zložke a počuť jej hlas vo výpovedi, no ku konkrétnemu spojeniu týchto dvoch zložiek v rámci jednému záberu nedôjde. Opäť teda vníma len určité fragmenty tejto postavy. Filmová reč, ktorou je príbeh filmu vyrozprávaný by sa dala označiť ako akási formálna hra. Autor používa veľmi alternatívne komunikačné prostriedky, ktoré miestami hraničia s experimentálnym uchopením témy. Je otázne či zložitá štruktúra zobrazenia témy, ktorú si autor zvolil, dokáže prekonať komunikačný šum existujúci medzi autorom a divákom a umožní mu tak pochopiť a absorbovať posolstvo, ktoré mu chcel autor prostredníctvom tohto filmu ponúknuť. Práve preto by sa dal za slabé miesto tohto filmu dala považovať práve jeho nekomunikatívnosť. to či tomu tak je ale závisí od konkrétneho prijímateľa.