woo-hoo-hoo

Hmyz vo svojej najkrajšej podobe.

Film má svoje vlastné tempo s ktorým musí divák splynúť, čo si vyžaduje námahu a trochu pripravenosti. Úvodná jazda kamery preložená titulkami vynikajúco pracuje so zdĺhavým vylíčením scény. Prepísal som si riadky scénára do štruktúry básne pretože mi pripomínali akúsi metafyzickú poéziu života a hľadania hlbšieho zmyslu, spojeného s putovaním v strohom a čistom prostredí púšte. Gerry je bezpochyby umelecké dielo.

Kvalitný elektronický soundtrack, ktorý sa mi nepodarilo zohnať, nádherné rastliny a ich životné procesy a Attenboroughov profesorsky odborný komentár. Súkromný život rastlín roširuje pohľad na aktivitou kypiaci či presne odpočívajúci, ale vždy detailne vyladený organizmus prírody. Tu som si pekne uvedomil, že rastlina či kvet nie je len estetický objekt, ale aj dômyselný proces, ktorý sa vyvýja roky v rovnováhe so svojim okolím. Najkrajší vesmír je galéria procesov.

V Živote pod vodou nič poriadne nefunguje, ale predsa ma dostal svojou atmosférou a zvláštnym humorom. Trikové scény vyzerajú akoby na nich chcel producent ušetriť rovnako ako kapitán Zissou na opotrebovanom vybavení svojho korábu. Digitálny hudobný doprovod tiež nie je príliš kvalitný, myslím že ani zďaleka nevyužíva plný potenciál 8-bitového pamäťového zásobníku. Samotný film sa postupne pretĺka k záveru ako uvolnená pätnásťkilová špicatá skala, ktorá sa pri svojej kostrbatej ceste rozhodla byť elegantná: Technicky (rádoby)nevydarená jazda kamery odhalí útroby filmového štúdia v tých chvíľach, keď je súdržnosť celej posádky v troskách. Kapitánova rodina de facto nikdy neexistovala a snaha o nápravu vzťahu medzi otcom a nepriznaným synom tiež nie je príliš úspešná, takisto ako jeho manželstvo či jeho dvanásta (a možno posledná) výprava. Výsledkom toho všetkého je skvelý film, ktorý keby mal o pár minút menej, pôsobil by kompaktnejšie. Srdce každého objaviteľa pri ňom však musí zaplesať.

Okrem edukatívnej dávky starých hitov a horšieho "britského" humoru sa divák dočká aj jedej vynikajúcej scény s platňami, farbami a oceánom, kôli ktorej sa Boat That Rocket určite oplatí pozrieť, je to príjemný film.

Fiktívny spisovateľ Garth Marenghi je najhorší budovateľ temnej hororovej atmosféry v najhoršom seriáli na svete s najhoršími hereckými výkonmi na svete. Hororové klišé vyzerajú vedľa tohto ako majstrovské diela. Našťastie to zachraňujú pasáže, kedy jednotliví herci vstupujú do deja a hovoria o svojich postavách, ale tak strašne debilne, že tento seriál je jednoducho klenot klenotov, ktorý by si zaslúžil celovečerný film a ten by mal z ľútosti dostať Oscara za úmyselne najhorší strih a kameru (špeciálne zoom) a zvukové defekty. Celá séria je veľmi dôvtipná a inteligentná, ale hádam jedna jediná seriózna a neironická veta ktorá v nej zaznie je: "Žáner hororu upadá."

It is almost like a life action cartoon, that the orchester follows every, pretty much every, choreographic gesture. (John Williams talking about Indiana Jones 4)

"Spam!"

Niekedy jemný, miestami zas hlboký mráz behá mi po chrbte ako píšem tieto riadky. Analýza konceptuálneho dvojalbumu tu.

Zo Spielbergových filmov je cítiť čistá radosť z filmárskeho remesla a láska k rozprávaniu príbehu. Lepil som nálepky do časopisu, na Vianoce som dostal obrovského plastového Tyranosaura Rexa a totálne som prepadol gigantickému svetu dinosourov a jašterov. No a odvtedy mi to zostalo, keď dvíham nejaký vápencový kameň, vždy dúfam, že tam nájdem nejaký zachovalý odtlačok jašterovho zubu.