» ja som v mojich knihách « (Graham Greene)

AMERICAN MOVIES

Všeobecne - napriek tisíckam výnimiek - sa americké filmy na rozdiel od väčšiny európskych filmov považujú za menej osobné a subjektívne - napr. keď svojich hrdinov predstavujú skôr v dynamických činoch ako prostredníctvom dialógov. Na druhej strane sú veľmi výpravné a to sa týka scény, dekorácií, techniky a podobne. Ich cieľom bolo a vždy zostáva predstavovať svet a jeho obyvateľov nielen naprirodzene krásnych, ale vyslovene nepoškvrnených (častokrát vo svojej poškvrnenosti).

Ich  forma mení štruktúru, ale dve veci ostávajú zachované: filmový priemysel a romantický pohľad na skutočnosť, medzi ktorými je živé spojenie. Práve slovo priemysel ponúka kľúč k ďalšej tendencii. Výroba filmov je v USA viac než len obyčajný biznis. Je samostatným priemyselným odvetvím, hlboko spoločensky zakoreneným, so svojimi umeleckými a ekonomickými determinatami. Okrem USA nie je filmová tvorba nikde inde priemyslom.

No Pozor! Najlepšie čo americký filmový priemysel vytvoril nebol zisk. Bol to dojem, obraz - image - slávny, nesmrteľný, nezabudnuteľný, aký sa napevno zafixoval vo vedomí (i podvedomí) sveta.

LA NOUVELLE VAGUE

znamená  i m p r o v i z á c i u, a n a r c h i u  a  e g oc e n t r iz m u s.

Formuje sa ako intelektuálna opozícia k povojnovému (neo) realizmu a jeho pragmatickému vnímaniu reality: požaduje, aby udalosti poskytli taký dojem, akým pôsobili na účastníkov.

Truffaut, Godart, Resnais či Malle oslobodili film z pod tyranie vizuality a stvorili z neho vyjadrovací prostriedok, rovnocenný s písaným slovom. Ich autorské diela už nie sú len produktom určeným na konzumáciu, ale procesom, ktorý si  vyžaduje spoluprácu.

TALIANSKA POVOJNOVÁ KINEMATOGRAFIA

ŠVÉDSKE OTÁZKY O ZMYSLE ŽIVOTA

Bergman stelesňuje chmúrny sever a chmúrny sever je Bergmanom. Už svojimi prvými drámami dôsledne likviduje mýtus o neprekročiteľnej hranici medzi literatúrou a filmom. Vynašiel univerzálny filmový jazyk a predviedol ako sa dá rozprávať výlučne obrazom. Ide o psychologický realimus, ktorý sa dostáva divákovi do mozgu a vie byť nepríjemný svojou  nástojčivosťou, pretože v prvom rade kladie nepríjemné otázky, ktoré nútia uvažovať a  definitívne rozbíjajú konvenčné chápanie stereotypov. To je maximum, čo môže umenie dosiahnuť.

(excerpované podľa Ciela)