jakeer

Hneď na úvod avizujem, že budem spoilerovať celý čas (lebo zrejme si túto recenziu nebude čítať nikto, kto si to len chystá pozrieť). Ako odporca slovenských seriálov z pásovej výroby som si túto uzavretú minisériu z povinnosti pozrel, lebo čokoľvek slovenské s akou takou kvalitou treba podporiť. Prvá epizóda ma šokovala, lebo len ťažko mi nemohla nepripomínať (od prvých scén) Rodinné prípady. Ako svojou kamerou, amatérskym detským hereckým výkonom, umelými dialógmi a celkovou "lacnotou". No čím viac sa začínala rozvíjať dramatická linka (čo nastalo prakticky ihneď), tým to bolo lepšie. Seriálu veľmi svedčalo, že po Klamstve sme opustili Bratislavu a dej bol situovaný v Trnave. A práve oproti spokínanému Klamstvu bola hlavnou devízou Zradu predstaviteľka hlavnej postavy, Kým Monika Horváthová podľa mňa nevie hrať, Klára Issová (ktorú vraj Markíza obsadila vtipným nedopatrením) sa toho zhostila veľmi dobre. Možno až príliš, keďže v seriáli stvárňovala Češku žijúcu na Slovensku, ktorá sa po slovensky naučila až tak dobre, čo by v skutočnosti žiadna iná Češka neurobila. Z epizódnych rolí ešte na mňa autenticky pôsobil Kobielsky (ktorý sa tam ale iba mihol). Postava falošnej kolegyne v podaní Zuzany Šebovej mi prišla úplne od veci - za tých desať epizód jej dvojtvárnosť nebola nijako vysvetlená. Kristína Sisková mi spočiatku prišla, že bola nacastovaná do roly mladej milenky iba preto, že sa podobala na herečku v britskej predlohe, ale to, ako zahrala svoju poslednú scénu v deviatej epizóde (keď definitívne opustila svojho manžela), tam si spadla sánka (zo zvedavosti som si kľúčové scény neskôr dohľadal aj v britskej verzii a táto konkrétna oveľa lepšie vyšla Slovákom). Milan Ondrík mi ako hlavná mužská postava prišiel málo autentický - v tesnej konfrontácii s Issovou tam bol ten rozdiel v hereckej kvalite enormný. Relevatnosť postavy Richarda Autnera pre dej mi je záhadou. Je mi ľúto, ak toto budú čítať bratia - detskí herci, ktorí stvárňovali Tomiho. V druhej polovici seriálu sa táto postava ukázala byť z nejakého dôvodu ako kľúčová, no v slovenskej verii bola stvárnená veľmi amatérsky. Neviem, či bratov nacastovali len z toho dôvodu, že sa na seba podobali, ale v porovnaní s aj detským hercom z britského originálu pôsobili veľmi neprirodzene. Hodnotiť seriál ako celok je nesmierne náročné. Keď si človek porovná, ako to začínalo a ako to končilo, tak ide o niekoľko seriálov v jednom. Z dramatického hľadiska je zaujímavejšie riešiť tajný život manžela ako v prvej polovici, než eskapády debilného syna v polovici druhej. Piata epizóda (v britskej predlohe záver prvej série) je jedinou päťhviezdičkovou epizódou. Epizódy z druhej polovice dosahujú kvalít nanajvýš troch hviezd. Sumárne tri hviezdičky (o jednu viac ako Klamstvo) však dávam a to najmä vďaka skvelej Kláre Issovej.

Je to životopisný film ako mnohé iné z ostatných rokov. Ak by som sa bol zaujímal o basketbal, alebo módu alebo by som bol americký černoch, zrejme by som si to užíval. No takto je to pomerne nezaujímavý príbeh. Po pravde mi je jedno, ako (pre mnohých) ikonická spolupráca Michaela Jordana a Nike vznikla. Musím však kvitovať dobovú atmosféru, ktorá sa drží po celý čas (to je síce vec, ktorú Hollywood vie, ale napríklad európski filmári ani nie, čiže to stále nie je samozrejmosť). V konečnom dôsledku sú na deji najzaujímavejšie nie príbehy nastávajúcich basketbalových hviezd, či rodiaci sa komerčný úspech športovej značky, ale strasti obyčajných malých ľudí, ktorí musia kalkulovať s rizikami, aby náhodou nezrušili celú ich divíziu a oni tak neprišli o prácu (hoci v časoch brutálnej americkej konjunktúry by sa ihneď zamestnali inde). Neviem, či to je film horší ako napríklad Zakladateľ (ktorému som dal vyššie hodnotenie), ale proste príbeh McDonaldu ma zaujímal viac ako príbeh Air Jordan.

Tak skvelý kinozážitok, až ma to primälo premýšľať nad zmenou mojej filmovej TOP 10 na ČSFD. A hoci som tak neurobil, aspoň som si dal do topky Sandru Hüller, ktorá už hrala v niekoľkej skvelej záležitosti za sebou a za mňa je to najlepšia európska herečka súčasnosti. Sála v artovom kine bola z "väčšej polovice" naplnená a atmosféra určite pridala na zážitku - a to sa väčšinou hrobovo mlčalo. Tak otrepaný námet - dráma zo súdnej siene a pritom tak unikátne spracované. Sú tu pre európsku kinematografiu typické dlhé mĺkve zábery, ale tvorcovia filmu nikdy nenudia. Mnohé scény sú desivejšie a sklúčujucejšie než v ktoromkoľvek horore či thrilleri. Beat z rapovej skladby 50Centa vo mne už asi nadosmrti zanechá pavlovov reflex a pri každom ďalšom vypočutí v budúcnosti sa isto strasiem. Aj v komornom filme vie režisérka rozprávať príbeh coolovými filmárskymi porstriedkami. A na záver dodám, že ide o najlepšie odrozprávaný príbeh s nejasným koncom (bola to vražda či samovražda?), aký som kedy videl.

A Oscara za najdlhšie naťahovaný koniec získava... Zaujímalo by ma, že kto bol cieľovkou tohto diela. Či tie teenky, ktoré tvorili väčšinu osadenstva v kine a ktoré zaiste museli pobrať narážky na dekády pred ich narodením. Sú to vlastne dva filmy v jednom, kým jeden sa tvári nad vecou, je uletený a má nevídaný vizuál a ten druhý zas generickým spôsobom tlačí politickú agitku. To je plne legitímna vec, len už asi po prvých dvadsiatich minútach (ktoré boli vo filme najlepšie) je jasné, akým smerom sa to bude celé uberať a len sa to naťahuje. Finálny súboj medzi Barbies a Kenmi je už znôžkou do neba volajúcich hovadín. Je až nepochopiteľné, že takáto snímka má bezmála dve hodiny. Je však pozitívne, že v pocovidovej dobe dokázal nejaký film opäť pritiahnuť množstvo divákov do krvácajúcich kín.

SCANDI 2024: Mads je mojim najobľúbenejším hercom súčasnosti a budem sa opakovať (hádam vo všetkých recenziách z festivalu), ale pri škandinávskych, ergo dánskych filmoch mám rád autenticitu. A tá musela ísť v tomto filme bokom, azda aj z dôvodu obrovského rozpočtu (a tak museli film predať aj priblblému americkému fanúšikovi netflixu). Niežeby atmosféra nebola hutná, Mads nehral skvelo a réžia nebola špičková. To všetko bolo. Ale bol tu pocit veľkej štylizovanosti. Hlavný záporák je arcizloduch, ktorý je komickou karikatúrou. Je márnivý, neustále chľastá víno, šuká poddané a správa sa detinsky (aj v najvyšších kruhoch). Mads je v podstate ako aj v iných filmoch ten mlčanlivý, tvrdý správňak. (Spoilery) Zaujímavý vývoj nastáva akurát v postave Anny Barbary. Tá síce svojho nového šéfa učičíka, že vie, že jeho srdce patrí inej. Ale pravidelným prísunom sexu prekoná aj túto prekážku. Na záver sama zabíja arcizloducha a ako pomstu mu triumfálne usekne vtáka, asi tri sekundy pred jeho smrťou (pričom celá vražda sa dala urobiť nebadane). Dej je predvídateľný - keď sa Ludvig lúči so svojou počernou "adoptívnou" dcérou, tak napriek dojímavosti scény viete, že to posledným zbohom nie je. Aj na finálne vyslobodenie Anny Barbary z väzenia/otroctva by stávkové vypísali nízky kurz. Hanbím sa, že takto kvalitnému filmu s podmanivou atmosférou dávam len štyri hviezdy (aj vo svetle toho, akým filmom som dal rovnaké hodnotenie nedávno), ale proste sú veci, "přes které vlak nejede".

SCANDI 2024: Dráma umne mixnutá s thrillerom. Nemohlo mi to nepripomenúť Fitzekov román Pasažier 23, ktorý tiež hovorí o trestnom čine na zaocénskej výletnej lodi. Trine Dyrholm sa nachádza v mojom TOP 10 zozname herečiek, no hrala už aj v lepších filmoch. Úvod vyvolal otázku, či to je ďalší počin, kde bude Trine hrať sexy cougar, ktorá sexuje so zajačikmi. Len ani si nestihla vrznúť v strojovni a už znásilnili jej filmovú dcéru. A dráma sa tak venuje práve tomuto. Dáni tu ponúkajú trochu iný pohľad na metoo (keď je napríklad úplne na mieste spochybňovať, či sa skutok stal), ale niektoré scény mi prišli už (bohužiaľ) na americký spôsob. Napríklad scéna (budem spoilerovať), kde matka označí na diskotéke do mikrofónu podozrivého zo znásilnenia jej dcéry mi prišla zbytočne dramatizovaná. Taktiež v závere, keď už matka s dcérou nájdu skutočného vinníka, tak samy dve lezú do jeho kajuty a nahrávajú si ho na mobil (o niečom takom sa nedá ani náhodou predpokladať, že to dopadne dobre). Tú starú dobrú autentickú Škandináviu tu máme ale zastúpenú tiež, najmä v práci s atmosférou. Dlhé napínavé scény, ako pri opúšťaní lode, tak aj z letiska sú vynikajúce. Trine odviedla svoj štandard a na štyri hviezdy to stačí.

SCANDI 2024: Škandinávsku tvorbu mám rád už vyše desiatich rokov, ale Fíni mi z tých štyroch (piatich) krajín rezali vždy najmenej. Toto bol však ďaleko najlepší fínsky film, aký som kedy videl. Polyamoria prišla do našich slovníkov len toť nedávno, niekedy spolu s covidom a ja som k tomu konceptu spolužitia zaujal apriori negatívny postoj. Mohol za to určite aj fakt, že ho komunikovali predvšetkým senzáciechtivé influencerky. Tie boli samozrejme happy, fresh a nad vecou - tak ako aj všetci ich polyamorní partneri. Štyria malí dospelí však geniálnym výberom postáv hovoria už o manželstve štyridsiatnikov, kde sa polyamoria stala z núdze cnosťou, keď už bola odhalená nevera. Tvorcom slúži ku cti, že ako hlavné postavy tu nie sú len spomínaní manželia, ale plnohodnotne sa venujeme aj ich partnerom. Film nazerá do vnútra všetkých štyroch postáv a to škandinávsky autentickým spôsobom. Scény - napr., kde sa všetci štyria navzájom zverujú, čo ich na takom spolužití trápi, alebo záverečná scéna spred kostola, kde svojich druhých partnerov predstavujú rodinnému známemu sú skutočné - nemáte pocit filmovej štylizácie, ale toho, že to je naozaj život. Film nadovšetko nesúdi - nehovorí svoj názor, či je polyamoria správna, alebo nie. Akurát nám hovorí, aké ťažké to pre dotyčných musí byť (a to je kontrast oproti tým hustým rečiam mediálnych propagátorov). Film nemožno neporovnať s dánskou Komúnou, ktorá niesla podobnú tématiku, no nebola tak realistická (ale skôr štylizovaná)

Upratovač toaliet žije nudným spôsobom života a tak sa rozhodne si ho po prvý raz okoreniť pivom a cigaretami. Lenže toto príde po sto minútach a dovtedy sa nudíme spolu s hlavným hrdinom. Zas a znova, je to divácky odpudivý film, pre ustrelených artových fanatikov, doslova odstrašujúci príklad pre všetkých, ktorí nemajú radi alternatívu (a ak by kvôli tejto projekcii náhodou zavítali do Lumieru, už ich tam do smrti nikto nedostane). Zo začiatku to pôsobilo ako ASMR video, keď jedinými ozvučením boli ruchy počas upratovania záchodov. Ako sa zvykne v týchto kruhoch pateticky hovoriť, dej je oslavou každodennosti. Až na to, že dej tu je v stopových množstvách. O hlavnom hridnovi sa dozvedáme, že žije samotárskym spôsobom života, nekomunikuje so svojou sestrou, je askét a má zamestnanie, ktoré je hlboko pod jeho intelektuálne možnosti. Za celý čas sa však nedozvieme, prečo je tomu tak. Akurát sa hrdina na záver rozplače. Jedinou dobrou scénou bolo chytanie tieňov, no po nej už film skončil. Keď už tu oslavujeme tú každodennosť (čo ja z duše neznášam), tak aspoňže to je každodennosť japonská - ten dokumentaristický vhľad do života v Japonsku je jediným hodnotným poznaním, ktoré si z projekcie odnášam. Bol to deň otvorenia Lumieru po pol druha roku od vyhorenia a dokonalým spôsobom mi ho film znechutil.

Nikdy som nehral D&D, nie som znalcom toho sveta, no predpokladám, že to má rovnako väčšina divákov, pre ktorých sa tento film točil.  Byť fanúšikom, zrejme by som si to užil. Takto sa mi dostalo nanajvýš priemerné fantasy s nie príliš kvalitným humorom. Celé mi to prišlo také deväťdesiatkové, dajme tomu ako výpravnejšia epizóda Xeny či Herkula. Už v amatérskych fantazijných poviedkových súťažiach sa odporúča, aby fantasy svet mal jasné mantinely, ktoré sú divákovi či čitateľovi vopred známe. Ale tuto máme super silnú čarodejnicu, ktorá je neporaziteľná, keď tu zrazu sa dozvieme o helme, ktorá jej silu neutralizuje. V podstate celý príbeh je vystavaný na takýchto deus ex ftákovinách. Rešpektujem, že väčšine asi prídu postavy sympatické, je to vraj "príma parta", no mňa nechali chladným. Vôbec ma tá ich misia či vzájomné vzťahy nezaujimáli - v podstate ak by uprostred všetci umreli, bol by som len rád, že som ušetril hodinu času. Môj zámer dať dve hviezdičky napokon zmenil záver, ktorý už mal zrozumiteľnú akciu, hlavu a pätu a jedinú scénku, na ktorej som sa zasmial.

SCANDI 2024: Festival som začal nechtiac (zmeškal som Bozk) týmto. A veruže toto nie sú veci, kvôli ktorým milujeme škandinávsku kinematografiu (ktorá sa bežne vyznačuje surovou realistickosťou). Zo škandinávskeho naturelu tu zostala iba jemná kritika kapitalizmu - no ani tú nemožno brať vážne, keďže film je takouto ftákovinou. Dilema, že nakoľko má byť umenie komerčné  by sa dala natočiť aj divácky menej odpudivým spôsobom. Hoci lístok stál 7 eur, polovica divákov odišla v priebehu filmu - a ja som bol z tých čo vydržali azda jediný, ktorý sa pred projekciou nezhúlil. Zbytočne surrealitická haluška.