MManual

Eastwoodov pomaly rozbeh dejovej linie je zaroven aj zhlukom nejedneho cliche z boxerskeho prostredia. Dokaze vsak odputat pozornost od tychto nedostatkov a zameriava sa na bohatost jednotlivych scen a ich rozvojom. Million Dollar Baby sa dotyka nasich pocitov, bez toho ze by sa ich snazil manipulovat a vytvoril peknu sceneriu plnu melancholickych farieb a pochmurnych odtienov.

House of Flying Daggers vsadza na romaticky triangel s jemne stylistickym tonom. Je to ako drama Douglesa Sirka zabalena do nekonecnych kilometrov blyskajuceho hodvabu. Je to dokonaly priklad kam moze design a editacia obrazu posunut film ked dej absentuje na celej ciare.

Z plytkej kombinacie naivity a arogancie, Green Mile neustale nafukuje jej melodramaticky material, vratane toho nabozenskeho podtonu. Ta repetitivnost az irituje audenciu na pokraj sialenstva. Kdezto v Shawshank Redemption sa Darabont snazil emocie opisat prirodzenejsim dojmom, tu je to vsetko nutene akoby to boli len nejake neprirodzene reakcie, ktore sa spustia pri rozlicnych schemach.

Fenomen okolo Trenta Reznora sa vyhrotil v roku 1994 ked vyslo druhe album Downward Spiral, kde sa miesali prvky syroveho industrialu s prvkami mainstreamovej brutality. The Fragile bola pre niektorych krok spat a pre inych kultove novodobo progresivne industrialne album. Pre mna je to alfou a omegou Trentovej kreativity. And All That Could Have Been je perfektne namiesana davka jeho novych a starych songov zacinajuc od roku 1989 (Pretty Hate Machine) az po Fragile (1999). Paradne svetelne efekty a este lepsia vizualna performacia vsetkych clenov komparzu.

V tom labyritne sentimentality a priatelstva medzi Freemanom a Robbinsom je citit velku snahu rezisera sa podlizat co najvacsiemu davu ludi. My sa vsak nedame tak lahko zmanipulovat lacnym sentimentom (alebo zeby ano?) a snazime sa nazriet aj hlbsie. Shawshank Redemtpion sa nas fanaticky snazi presvedcit ze nas zivot v realite je tazsi ako zivot tam vo vnutri. Neskor sa to zvrhava a dejove zvraty si nahravaju medzi sebou jedno cliche za druhym.

Co je najviac zarazajuce na tomto bezduchom vyplakavacom chaose plnom infantilnej fylozofie a nasilia, pri ktorom praskaju vsetky kosti, je fakt ze sa nam navyse snazi nahovorit, ze ma nejaku vypovednu hodnotu.