Beaumont07

Nachádzanie zmyslu vlastnej existencie vo forme ultimátneho umeleckého diela. Nedá sa nespomenúť si na jednu z nosných tém filmu TAXIDERMIA. V oboch prípadoch je v základe existenciálna stratenosť, s ktorou sa dá vyrovnať iba radikálnym, seba-deštrukčným činom, fungujúcim nie len ako vyrovnanie sa samým so sebou, ale aj ako verejný spektákl, cez ktorý sa čin jednotlivca vpíše do dejín.

Čisté divácke utrpenie, v tom "najlepšom" slova zmysle. THANATOMORPHOSE je kvintesenciálny body horror, oproti ktorému aj FLOWERS pôsobí ako rodinný film na nedeľné predpoludnie. Ak má horor vyvolať prevažne negatívne emócie, tak tomuto sa to podarilo v plnej miere, ergo moje hodnotenie.

Zaujimavý posthumanistický reboot malej morskej víly. Audiovizuálna stránka výborna.

Takto má vyzerať pravý B-čkový horor. Z jednotky si vypožičiava len základnú dvojicu protivníkov a princíp uzavretého priestoru no na rozdiel od jednotky, ktorá antagonistov potenciál iba naznačovala, sa tu s jeho chúťkami a schopnosťami vyhrali naplno. Film je nadupaný od začiatku do konca, nechýba napätie, gore a vyhýčkané kulisy zobrazujúce bezútešný, prehnitý barák a ĺa FLOWERS, s množstvom vybrúsených pascí požičianých zo SAW a várkou zmučených, vyšinutých obetí pripomínajúcich komparz z MARTYRS. S nadhľadom sa berúci, štýlový PIATOK TRINÁSTEHO na kokaíne. A za to silné 4*

Metafyzické mumbo-jumbo skombinované s príbehom o vražde a jej následkoch tak priemerne vyrozprávaným ako je celé herectvo Marka Wahlberga. Tak ako je film výborne zvládnutý režijne, tak je absolútne nezvládnutý dramaturgicky. Načo celá ta "nebeská" dejová línia so Saoirse Ronan? Načo nevhodne komická Susan Sarandon? Náhodne sa objavujúce dievča čo vidí duchov? V tomto zmätku končí emocionálna kapacita THE LOVELY BONES tam, kde o niekoľko úrovni vyššia THE FOUNTAIN alebo PRISONERS iba začína. Plytké Coelhovské "pravdy" zabalené do farebného vizuálu a nútená atmosféra osudovosti totiž z tejto tragikomédie koherentný (nie to ešte presvedčivý) celok ani zďaleka nerobia.

GONE GIRL je v mojich očiach ukážkové postmoderné dielo, ktoré, ako to už v postmoderne býva, nabúrava centralitu inak pevne zakoreneného konceptu, v tomto prípade konceptu pravdy ako štrukturálnym motívom detektívneho príbehu a morálnym motívom jeho postáv. GONE GIRL je totiž vystavaný zo spleti narácií, ponúknutých hlavnými postavami filmu, ktoré namiesto vykreslenia objektívnej reality celú situáciu iba hlbšie fiktizujú, s cieľom ´´predať sa´´ médiám, polícii a v neposlednom rade nám, filmovému publiku. Obe hlavné postavy ponúkli vlastnú verziu reality, pričom tomuto vrstveniu podliehala aj forma filmu, fiktívnymi flashbackmi z denníka a tiež uhlom pohladu, ktorý sa striedal z neho na ňu, a bol tak vždy nutne subjektívny a neodhaľoval postavy vo svojej úplnosti, ale iba ´jednu stranu mince,´ podľa kontextu danej dejovej línie -podobne ako ich oboch média vykresľovali jednostranne, podľa toho, ako to akurát zapadalo do kontextu nimi vykonštruovaného príbehu, ktorý s objektívnou pravdou nemal nič spoločné. Inými slovami, médiá, verejnosť a polícia a samozrejme filmový divák obe hlavné postavy vnímal ako dva súperiace pribehy, dve konkurujúce si narácie, a samotný film nám ich oboch ponúkal v forme nerozlúsknuteľného oriešku, schválne zatajujúc tú ´objektívnu´ pravdu, a síce čo presne sa medzi nimi naozaj stalo, čo viedlo k problemom na zaciatku filmu. Najlepsie na to celom je, že táto ´nespoľahlivá´ forma filmu relativizuje a dokonca trivializuje pravdu a jej hľadanie na všetkých úrovniach filmu: médiá nezaujíma pravda ale príbeh, ktorý zaujme. Políciu nezaujíma pravda, ale príbeh, ktorý presvedčí, aby sa nim ďalej nemuseli zaoberať. A pre samotného diváka je pravda iba fiktívny konštrukt, ktorý je podriadený rozprávaniu, narácii, jej atraktivite, forme, konzistencii atď. Príbeh a fikcia su oveľa hmatateľnejšie a dolezitejšie ako pravda, tak podľa mňa učí/varuje toto postmoderné dielo.

Proto-Matrix, s rovnakým vzťahom medzi naráciou dystopického systému a proti-naráciou rebelujúceho jedinca, iba viac depresívny vo svojom solipsistickom, falošne utopickom závere.

THE MAZE RUNNER je akýsi mix medzi Kockou a Goldingovým Pánom Múch (dokonca aj s malým Piggym), ktorého najslabší článok je jeho zbytočné zasadenie do postapokalyptickej budúcnosti a z toho vyplývajúca krkolomná pointa. Napriek postapokalyptickému kontextu však dej paradoxne evokuje značne utopickú verziu Pána Múch, pretože v THE MAZE RUNNER je spolužitie chlapcov takmer ukážkový príklad Lockeovho modelu spoločnosti bez zákonov. Funguje tu totiž prirodzená liberálna demokracia, v ktorej je dominantá súdržnosť, lojálnosť a harmonicky fungujúca ´´prirodzená´´ hierarchia. Konflikt v THE MAZE RUNNER spôsobujú až externé okolnosti ale to bratské, agrikulturálne spolunažívanie, v ktorom má každý svoju prácu na poli alebo v sade a večer sa všetci stretnú pri vatre ako jedna veľká rodina, je čisto utopická, a pre moderný industriálny svet priam mytologická predstava. V tomto ohľade je kontrast polí a lesov s obrími mechanickými konštrukciami navôkol zobrazený veľmi zaujímavo. Pán Múch však svoj svet bez pravidiel podľa môjho názoru vykresľuje o čosi reálnejšie. Nastoľuje sa tu totiž Hobbesov model pred-politickej spoločnosti, v ktorom nastáva boj (takmer) každého s každým, pretože, ako tvrdí kniha, pri absencii zákonov sa relatívne bežné ľudské vlastnosti ako je túžba vládnuť, kontrolovať, ubližovať, či dokonca mať náchylnosť k náboženskej viere, vymknú spod kontroly a pretavia sa až do prejavov patologického správania. Aj v THE MAZE RUNNER dôjde v istom bode ku ´´coup d'état,´´ ten tu však nevyplýva z psychologických dôvodov vychádzajúcich z hry o moc, ale z dôvodov znova utopických, a síce zachrániť a udržať si život na zelenej, úrodnej čistinke pri lese, bez ohľadu na to, čo sa môže nachádzať za bludiskom. V každom prípade, na filmovú adaptáciu teenagerského románu je v THE MAZE RUNNER filozofická rovina prítomná dosť hmatateľne, a preto udeľujem spokojné 4*.

Vytuningovaný Faust na LSD v metrosexuálnej estráde oslavujúcej audiovizuálnu postmodernu.

„People from Phoenix are Phoenicians.“ - Jedna z nezabudnuteľných hlášok asi najlepšieho Louiovho špeciálu. Louis je jedným z najlepších stand up komikov súčasnosti!