Potmehud6

Film lemovaný od začiatku až do konca fekálnym humorom určite nepoteší každého, obzvlášť nie milovníkov inteligentnej zábavy. Cohen nešetrí nikoho, no toľko proklamovaná nekorektnosť je iba fasádou, za ktorou sa nakoniec aj tak skrývajú nedotknuteľné americké ideály. Okrem zopár drobných narážok necháva Cohen túto posvätnú oblasť suchú, a tak sa najviac budeme smiať aj tak len na ostrom humore útočiacom na východné politické pomery a nedemokratické režimy. Humor je to však výdatný.

Efektné scény nemôžu zakryť nedostatky scenáru, ktoré sú veľké ako Hulkov biceps. Do poslednej chvíle predvídateľný sled udalostí, nefungujúca logika a ploché postavy. Množstvo dialógov v prvej polovici je preto vyložená nuda a prehliadka pátosu a klišé. Efektná druhá polovica potom ponúka solídny kus akcie a je lepšia práve preto, že sa na nič iné než na priemerný akčný film nehrá.

Film funguje v samostatných častiach, ako celok však nie. Kreativita je často vystriedaná povinnou hollywoodskou rutinou ako je napríklad Snehulienkyno patetické hecovanie vojska, ktoré snáď nesmie chýbať v žiadnom podobnom filme. Chválihodné je, že Sanders sa nebál vložiť do filmu temnejšie scény, v ktorých navyše dominuje fantastický vizuál. Vrcholom sú jednoznačne scény, v ktorých nás uhranie feministicky naladená Charlize Theron. Snehulienka a lovec predstavuje v závale vykastrovaných fantasy filmov značné osvieženie.

Turínskeho koňa som prvý krát vzhliadol na šiestom ročníku festivalu Cinematik. Doteraz si spomínam ako sa relatívne plné priestory Domu umenia postupne vyľudňovali. Ľudia boli rozčarovaní, nedokázali zniesť meditatívne tempo filmu a keď bolo občas ťaživé mlčanie postáv prerušené nejakým (maďarským) slovom, tak sa v sále vždy ozýval smiech. Diváci sa očividne nestotožnili s Tarrovými vyjadrovacími prostriedkami. Pri týchto reakciách som si nemohol nespomenúť na Nietzscheho Zarathustru, ktorého tézu o smrti Boha dav víta podobným výsmechom. Nietzscheho smrť (morálneho) Boha neznamená len oslobodenie človeka od vlády rigidnej morálky, ale zároveň pred človeka kladie obrovský otáznik: čo ďalej vo svete bez Boha? Nietzscheho prorocké vízie potom vyjadrujú nádej v človeka, nádej v tvorbu nových hodnôt, ktoré staré nahradia, ale vyjadrujú zároveň obavy, aby človek neupadol do bezmyšlienkovitej pohodlnosti, lenivosti a automatizmu (metafora Posledného človeka). Béla Tarr ukazuje, že človek po smrti Boha; po nastolení nihilizmu nedokázal nájsť cestu von a zblúdil. V symbolickom filmovom proroctve sa tak bezvýhradne prikláňa k naplneniu Nietzscheho najhlbších obáv. Film nepotrebuje dialógy, obraz prehovára k divákovi sám o sebe. Tarr nás zavaľuje atmosférou beznádeje a zúfalstva. Donekonečna sa opakujúce úkony hlavných postáv (a s tým korešpondujúca monotónna hudba), prázdne pohľady, absolútna absencia úsmevu, pustota krajiny, tma - symboly aj keď možno na prvý pohľad nečitateľné - v divákovi vyvolávajú hlboké znepokojenie. Na konci filmu neprichádza žiadne vyslobodenie z tejto bezútešnosti, žiadna katarzia, žiadna iskra nádeje, žiadny náznak vyviazania sa postáv z bludného kruhu ničoty. Tarrov minimalizmus je dovedený až do krajnosti a svoju silu čerpá aj z výkonov hercov a statickej kamery, ktorá ženie autenticitu celého prejavu do nevídaných rozmerov. Tarr stvoril samostatný vesmír - pustú planétu - z ktorej sa vytratil všetok život a ostali len telá ovládané každodenným tlakom holej nutnosti. Ľudský údel sa tu napĺňa v tej najdesivejšej a najkrutejšej podobe.

Takto to dopadá, keď sa dostane európska legenda do nesprávnych hollywoodskych rúk. Režisér mieri na najpovrchnejšie vrstvy artušovských legiend a servíruje nám romantickú frašku, ktorá nemá ďaleko od telenovely. Film zachraňuje charizmatický Sean Connery a naopak potápa slizký Richard Gere. Film plný klišé, logických kopancov a nefunkčných postáv.

Aj po 31 rokoch od uvedenia je Excalibur stále nesmierne príťažlivým filmovým dielom. Dôvodom je to, že táto epická fantasy nie je postavená na trikoch, ale na charizmatických postavách, nádherných exteriéroch, výbornom spletenci hudobných motívov a v neposlednom rade na zručnej réžii. To, čo však robí tento film výnimočným, je surová a temná atmosféra, ktorá v svojej dobe konečne dokázala, že žáner fantasy je treba chápať inak ako rozprávku (zaujímavé by tak bolo, keby sa Boorman chopil réžie Pána Prsteňov). Boorman pred nás stavia sugestívne obrazy, ktoré sa divákovi zaryjú hlboko do hlavy a nenechajú ho chladným. Vizuálna stránka je doplnená o už spomínané hudobné motívy z hláv nemeckých romantikov a tak dynamiku akčných scén skrášľuje búrajúca Carmina Burana a na iných miestach sa zasa z reproduktorov linie pomalá Wagnerovská znepokojivosť. Do tohto všetkého výborne zapadá aj symbolická rovina filmu. Majstrovské dielo.

Technika užitá v The Blair Witch Project je v tomto filme dotiahnutá na maximum a do rúk sa nám tak dostáva lahôdkový horor. Oživené mŕtvoly sa vo filme nedávkujú každú sekundu (tvorcovia sa prezieravo nedomnievajú, že platí rovnica: čím viac monštier - tým viac horor) a tak môžeme konečne zasa okúsiť horor založený na dusivej atmosfére a nie na kvantite vystrelených mozgov. K pozitívnym dojmom platí aj vydarený záver. Španieli opäť nesklamali.

Nedotknuteľní mi boli odporučení toľkými ľuďmi, že som k projekcii usadal s istou skepsou. Teraz môžem povedať, že s oprávnenou. Dej filmu je postavený na pozvoľna sa prehlbujúcom priateľstve ústrednej dvojice - ochrnutého Phillipea a jeho černošského opatrovateľa Drissa. Filmy s podobnou tematikou sa točia často a nutno povedať, že Nedotknuteľní hĺbkou svojho deja nedosahujú ani náhodou kvalít takých filmov, ako bol napríklad iný francúzsky film - Skafander a motýľ. Režiséri Nedotknuteľných ťažia z populárnych hodnotových ideálov, pričom ich prezentujú v tej najzidealizovanejšej forme, čím podkopávajú akúkoľvek snahu rozviesť hlbšie a autentickejšie psychologickú rovinu deja. Film je naopak najsilnejší v okamžikoch, keď stavia na humorných situáciách, ktoré vznikajú vďaka sociálnej a fyzickej rozdielnosti oboch hlavných hrdinov. Z priemeru ho však nevytrhávajú.