Potmehud6

Po nie príliš nadšených prvých recenziách som na Hobita šiel s miernou skepsou. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že väčšina negatívnych reakcií bola úplne scestná. Napriek tomu, že má Hobit podobnú štruktúru ako Spoločenstvo Prsteňa, jedná sa o diametrálne odlišný film. Vo vzduchu už nevisí tá osudová hrozba ako v Spoločenstve (a tak to má byť), cesta je naopak lemovaná často krát ostrým humorom a odľahčenými momentami. A humor je presne to, čo na Hobitovi vysoko oceňujem. Množstvo hlášok, špičkovanie postáv a vtipkovanie na úkor trpaslíkov je úžasným spestrením a ide ruku v ruke s epickejšími momentami, ktoré dávajú tušiť budúce udalosti. A toľko kritizovaná postava Radagasta (podobne ako škratí kráľ) sú jedny z tých postáv, ktoré Jacksonov filmový svet robia živým a plastickým. Prečo sa hrať na vážnosť? Bláznivý Radagast je nesmierne originálna postava. Nemiestne je takisto porovnávať Aragorna a Thorina. Obaja síce oplývajú jasnými vodcovskými schopnosťami, ale zatiaľ čo Aragorn má jasne dobrý charakter, charakter Thorina je nečierno-biely, balancujúci na pomedzí dobra a zla. Thorin je plný predsudkov, netrpezlivosti, bezohľadnosti, ukvapeného konania a túžbe po cieli bez ohľadu na dôsledky. Kde je teda relevancia porovnávania Aragorna a Thorina? Thorin je iná postava. Výborný je aj Bilbo, ktorý bojuje svojou bystrosťou a je konečne hlavnou postavou, ktorej môžete skutočne držať palce (na rozdiel od plochejšieho Froda v podaní Wooda). Dominuje Glum, ktorý vám predstaví množstvo nových grimás a schizofrenických výstupov. Najintímnejšia scéna filmu - Hádanky v tme - je zároveň najlepšou. Výhrady mám azda iba k akčným sekvenciám - kde trpaslíci neustále niekde padajú, visia alebo utekajú. Samozrejme všetko bez úhony prežijú. Ospravedlniť sa to azda dá len tým, že to je všetko natočené zaujímavo. Jackson si opäť neodpustí ani splatter narážky na časy minulé a tak o rôzne drsnejšie scény nie je núdza. Prírodné scenérie sú nádherné, pre niekoho môžu hraničiť s gýčom, no nie sú však snáď popisy takýchto miest aj v Tolkienových knihách? Film nie je samozrejme prepsychologizovaný, má hlavne baviť. Ale to bol hlavný zámer aj pri Pánovi Prsteňov. Tieto filmy sú dokonoalým vizuálnym sprievodom k svetu Stredozeme a sú zároveň neskromným zhmotnením fantázie jedného neskromného novozélandského maniaka. Obdivujem spôsob, akým sa neľahkú látku podarilo Jacksonovi svojským spôsobom preniesť na filmové plátno. Film ma královsky bavil svojou plasticitou postáv, vynaliezavosťou kamery, humorom a kontroverznou výstavbou príbehu. Od Pána prsteňov som nezažil (okrem netopierej trilógie) lepší blockbuster.

El Doradu škodí hlavne jeho stopáž. 149 minút je skutočne veľa a Saura nie je schopný tento priestor pokryť adekvátnym množstvom nápadov. Pozitívnou stránkou filmu je podľa mňa Aguirre, ktorý v podaní Omere Antonuttiho vyznieva inak ako Aguirre stvárnený Kinskim, ale o to ide, vyznieva inak a nie horšie. V centre nestojí jeho šialenstvo, ale skôr chladná, autoritatívna a odmeraná racionalita, ktorá sa neštíti ničoho. Tvár Aguirreho naberá iný výraz iba v scénkach so svojou dcérou, pri ktorých v jeho tvári môžeme badať niečo ako náznak lásky (alebo majetníctva?). Aguirre tu tak tvorí najzaujímavejší element, problémom je však nízka dynamika a gradácia filmu.

Filmy o pomste a vzbure jednotlivca voči konzervatívnemu spoločenskému systému majú v japonských filmoch hlbokú tradíciu a to platí obzvlášť pre samurajskú tématiku. Tento film je predovšetkým o pomste. Najväčšou devízou filmu je spletitý dej (európsky človek sa môže občas v postavách až strácať) a nejednoznačné morálne dilemy, kde postavy neustále balancujú medzi spoločensky prijateľným chovaním a osobným presvedčením. Napriek dlhej stopáži film neprestáva baviť. 85%

Mrazivá štúdia ľudskej krutosti, ktorej dáva prienik oprostenie sa od sociálnych a politických štruktúr. Skupina chlapcov je nútená prežiť na opustenom ostrove, kde si volia svojho vodcu. Sprvu jasná voľba sa komplikuje tým, že na veliteľský post sa tlačí ešte druhý chlapec s odlišnými ideami. Ralph a Jack - obaja vlastnia veliteľské schopnosti. Zatiaľ čo prvotne zvolený Ralph disponuje racionálnym praktickým úsudkom, Jack disponuje iracionálnou, manipulatívnou vôľou k moci. Vo vzduchu visí zákerná otázka, ktorá sa pýta na to, koho sú vlastne ľudia schopní a ochotní nasledovať: rozum alebo slepú vôľu?

Film, ktorý by nemal byť zakázaný, ani cenzurovaný, ale užitý s nadhľadom a predchádzajúcimi znalosťami danej témy. Materiál pôsobí nesmierne vierohodne (a teda manipulatívne), pretože je postavený na oduševnenom rozprávaní, výpovediach ľudí, ktorých sa situácia dotkla a surových záberoch kamery, ktorá neuhýba pred ničím. Jeho problém však spočíva v tom, že dáva prednosť iba "srbskej pravde", pričom Albánci sú vykreslený ako zlo a tak sa tu stretávame s primitívnou dichotómiou dobra a zla - teda len s obráteným pomerom, než aký nám prinášajú médiá držiace stranu zasa "albánskej pravde". Napriek tomu je však dokument hodnotný, pretože k informáciám, ktoré ponúka sa takmer nedá dostať. Vysoko subjektívny charakter filmu mi nedovoľuje udeliť hodnotenie. Názor si musí urobiť divák sám.

Pozoruhodný Wittgensteinov myšlienkový kvas a rovnako aj jeho v niektorých ohľadoch dosť extravagantný životný štýl si zaslúžili presne také spracovanie, s akým prišiel Derek Jarman. Rekvizity okresané na minimum a minimalistické divadelné scény dávajú vyniknúť iným kvalitám, ako je vynikajúce herectvo všetkých zúčastnených, zaujímavá vizuálna stránka a samozrejme jazyk. Priestor dostáva aj humor, čo je len k prospechu diela. Wittgensteinov vývoj je predstavený v priereze, škoda len, že sa režisér sústredil hlavne na zlomové (a tie najviac známe) úseky filozofovho života. Jarman stvoril neobvyklé dielko, ktoré si nárokuje na divákovu pozornosť.

Epické ako sa na finále patrí, príjemné zvraty a obvyklé vtipné vychytávky s narážkami na európsku kultúru. Alucard opäť valcuje diváka svojou charizmou.

Promethea som mal možnosť pozerať až nedávno, teda už s odstupom od lavíny rozpačitých reakcií, ktoré film zavalili hneď po premiére. Neočakával som teda veľa a bolo to tak dobre. Prometheus nakoniec nie je ani to spektakulárne vzkriesenie mytológie votrelcov, ale nie je ani podpriemerným sci-fi príbehom, ktorý by definitívne pochoval Scottovu kreativitu. Je to proste slušne natočené popcornové sci-fi. Spočiatku si film slušne buduje atmosféru, akcia v závere filmu je tiež dobrá (až na logické kopance, na ktoré som si však žiaľ už u Scotta zvykol), no nič z toho nestačí na to, aby sa nám pred očami zjavilo niečo neočakávané, čo sme ešte nevideli. Filmu chýba akýkoľvek moment prekvapenia, alebo moment novosti, ktorý by nejakým spôsobom výrazne posunul votrelčiu ságu ďalej.

Celým filmom ma sprevádzal pocit, že vidím na určitej rovine variáciu na nedávno "Intouchables". Film sa snaží byť milý a optimistický, no v určitej chvíli sa stáva naivným. Sociálne problémy (konkrétne hlavne problém prisťahovalectva) vidí príliš ružovo a idealisticky a s tým sa spája aj ľahká predvídateľnosť deja, čo je skôr na škodu. Napriek tomu však predstavuje zaujímavú a možno zdravú protiváhu voči typickej škandinávskej skepsy. "Le Havre" navyše disponuje peknou atmosférou francúzskeho prístavného mestečka.

Žánrová klasika, ktorá ani po rokoch nestráca na aktuálnosti. Dôvodom je hlavne to, že Blade Runner nie je postavený predovšetkým na akčných scénach, ale na pomaly sa rozvíjajúcom príbehu, ktorý priam dusí svojou temnou, "noir" atmosférou. Všetko kulminuje v záverečnej tretine, kedy dôjde aj na poriadnu porciu akcie. Hlavný hrdina nie je žiadny "superman" a tak sa tu (na rozdiel od súčasných amerických filmov) poukazuje skôr na jeho ľudské limity v konfrontácii s nadľudský silným robotom. Slabším článkom je možno iba pokus o romantickú líniu, ktorý však nie je dostatočne rozvinutý a vyznieva v konečnom dôsledku naprázdno.