misterz

Priznám sa, od tohto filmu som veľa nečakal, ale keďže môj najobľúbenejší žáner je historický film, tak som sa do toho pustil. A rozhodne neľutujem. Otázka viery a náboženstva bola vždy veľmi citlivá a chúlostivá a preto k nej treba pristupovať opatrne a s príslušným arzenálom argumentov na obranu svojich myšlienok. Režisér Alejandro Amenábar sa s týmito problémami popasoval viac ako geniálne a jeho snímok poskytuje verný a plastický obraz na danú problematiku. Dej nás vrhá do doby okolo 400 n.l., kedy sa v Alexandrii stretávajú tri veľké náboženstvá – veriaci, vyznávajúci pohanských bohov; kresťania a židia. Postupne sledujeme rast moci kresťanov na úkor pohanov a židov. Len tak na okraj, zaujímavé, ako ľahko sa z obete stáva tyran, praktikujúci oponentom všetko to zlé, čo nedávno bolo robené im. Z kresťanov, ktorí boli ešte pred pár desaťročiami prenasledovaní a mučení pre svoju vieru, sa stávajú takí istí tyrani, ba možno aj horší, ako boli ich prenasledovatelia. Vo filme je to niekoľko krát vypichnuté. Akonáhle sa stávajú povoleným náboženstvom v ríši, nastolujú svoje dogmy a akékoľvek pokrokové myšlienky označujú za čarodejníctvo a tmárstvo. Vo filme máme preto možnosť sledovať vznik doby temna a všetkých hrôz s ním spojených. Osobne sa mi veľmi páčil myšlienkový kontrast medzi fanatizmom (v tomto prípade reprezentovaný kresťanmi) a vzdelanými pokrokovými pohanmi. Napríklad v jednej scénke je nadhodená otázka neba a vesmíru. Kresťan-fanatik si vesmír predstavuje ako truhlu, kde dnom je zem a veko je nebo s hviezdami. Hypatia pritom v ďalších scénach dumá nad heliocentrizmom, kruhovým a elipsoidným pohybom planét okolo slnka... Pekný kontrast. Krásne vykreslená podstata ako dokáže fanatizmus v konečnom dôsledku potlačiť všetko racionálne, pritom v porovnaní s iným názorom, racionálnym, vyznieva bizarne až smiešne. V takýchto pohnutých časoch žije a pracuje matematička, astronómka a filozofka Hypatia. Zo všetkých síl sa snaží bojovať proti náboženským predsudkom a dogmám, riskujúc tak vlastný život... Hypatia tak predstavuje posledného mohykána antiky, ktorý sa zo všetkých síl snaží prežiť a zachrániť aspoň torzo myšlienok, ktoré tu boli oddávna ako dedičstvo našich starovekých predkov. Neubližovať, ale so všetkými žiť v mieri a pokore. Je to však boj márny a vopred odsúdený na prehru. A ako žena má ešte menšie šance. Hypatia to vie, ale nemá inú možnosť, iba vytrvať až do trpkého konca... Mne osobne sa veľmi páčil herecký výkon Rachel Weisz ako predstaviteľky hlavnej hrdinky. Postavu Hypatie zvládla bravúrne, ale ani ostatní herci vo filme veľmi za jej výkonom nezaostávali. Niekomu možno kresťania vo filme budú pripomínať súčasných moslimských teroristov, hlavne v scénkach kde dav kriči Haleluja! (Alah Akbar!), alebo aj tmavým ošumelým oblečením. Som si však istý, že takto konkrétne režisér nerozmýšľal. Skôr mu išlo o zobrazenie akéhokoľvek fanatizmu, či už kresťanského, moslimského... v plnej nahote a bez príkras. Páčila sa mi aj myšlienka ukázania božského pohľadu na konkrétne miesto –Alexandriu. Niekoľkokrát vo filme, po skončení jednej časovej línie a začiatku novej sa snímky postupne zameriavajú a približujú akoby z vesmíru až na konkrétne miesto dramatických udalostí. Podľa mňa to pekne zapadá do celkovej koncepcie filmu. Možno maličkosť, ale ktorá sa tak často nevidí. Medzi najväčšie zápory považujem, že sa miestami dej pomerne výraznejšie odkláňal od reality, mnohé bolo vo filme vymyslené, niekedy aj zbytočne. Je tu tiež zrejmý časový „nelogizmus“ aj keď nie až tak hrozný. Na druhej strane tieto nedostatky kompenzujú vedľajšie postavy, ktoré boli vo filme vymyslené. Hlavné jadro filmu a hlavné postavy ovplyvňujú iba minimálne a vo filme sú použité iba preto, aby dali príbehu nejakú logiku, aj keď vymyslenú. Mám na mysli hlavne postavu otroka Davida. A v neposlednom rade, film bol k Hypatii veľmi zhovievavý, jej koniec zďaleka nebol taký ľahký, v skutočnosti bol nepredstaviteľne krutejší, ale to by už možno bolo príliš a brutálna realita konca Hypatie by celkový dojem z filmu mohla iba pokaziť. Záver: Film Agora varovne dvíha prst nad náboženským fanatizmom a poskytuje veľa podnetov na zamyslenie. Je určený pre hĺbavejšieho, náročnejšieho diváka, pretože vo filme nenájdeme žiadne bombastické vizuálne efekty ani obrovské, kolosálne bitky ako sme u bežných historických filmoch zvyknutý. O to viac je tento snímok cennejší. Ide o príbeh, ktorý zaujme svojimi myšlienkami a rozhodne v pozornom divákovi toho veľa zanechá. Na druhej strane sa miestami dej výraznejšie odkláňa od reality, je tu veľa vymyslených, niekedy aj zbytočne, dotvorených prvkov. Tiež kostýmy by som hlavne u kresťanov volil iné, pretože skôr pripomínali radikálnych islamistov ako ranných kresťanov. Avšak tieto nedostatky nenarúšajú celkovú koncepciu a cieľ filmu, ja by som len niekedy zvolil inú formu. Ale to je len taká maličkosť v porovnaní s celkovým dojmom, ktorý film zanechá.

Krásná animovaná rozprávka. Príjemné a humorné spracovanie, dej nenudí a sú v nej pekné pesničky. Moje malé dcérky táto rozprávka neskutočne baví a to je to hlavné. Samozrejme, najroztomilejšia postavička je chameleónik Pascal. Podla mňa to je rozprávka roka, vrelo odporúčam všetkým rodičom čo majú malé deti, hlavne dievčatá.

Historický román M. Druona o posledných Kapetovcoch na francúzskom tróne ja osobne považujem za dielo, ktoré zobrazuje historické udalosti a fakty naozaj hodnoverne. Samozrejme, nie všetko je stopercentne známe, napríklad sporná smrť maličkého kráľa Jána I. (syna Ľudovíta X. - jedného z prekliatych kráľov). Ale i pri týchto "bielych" miestach histórie sa autor snaží nájsť čo možno najlogickejšie a najrozumnejšie riešenie. Nesnaží sa nič siliť a priťahovať za vlasy, len preto, aby bol dej zaujímavejší. Možno by aj bol, ale už by sa vzdialil od reality. A taký nebol zámer. Druonov román o prekliatych kráľoch sa snaží podávať historické udalosti nenúteným a nenásilným spôsobom. O to však je celý príbeh zaujímavejší. A taký je i film. Vo filme nenájdeme mnoho bojových scén, o to viac vás však dej pohltí svojou vlastnou inteligenciou, kde hlavné postavy rozohrávaju intrigu za intrigou na veľkej spoločenskej šachovnici kráľovského dvora z počiatku 14. storočia. Preto sa nudiť rozhodne nebudete. Po pozretí všetkých dielov a pochopení dejových súvislostí vás prekvapí osudovosť hlavných postáv, hlavne nespokojného šľachtica Roberta d´Artois. Zaujímavé ako málo stačí na spustenie udalostí, ktoré potom nezadržateľne vedú ku katastrofe, v tomto prípade k storočnej vojne. Postava Roberta d´Artois v konečnom dôsledku dokazuje, že i jeden jediný človek môže byť príčinou veľkej zmeny a veľkého nešťastia. Tu sa natíska otázka, bola by vlastne bez tohto šľachtica storočná vojna? Ťažko povedať. Dej však poskytuje zaujímavú odpoveď na túto otázku a kúsok po kúsku smeruje k tomuto smutnému rozuzleniu. Teraz trochu k deju. Ten sa rozvíja v dvoch rovinách. V prvej sa príbeh začína opisom udalostí okolo francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného a jeho potrebou získať finančné prostriedky na jeho nákladnú politiku. Rozhodne sa, že získa pôžičku od templárov. Tí však odmietnu. Preto sa odhodlá na odvážny čin. Keď nie po dobrom, tak po zlom, a majetky templárov konfiškuje násilím. Na hranici v plameňoch posledný veľmajster templárov vyriekne hroznú kliatbu, ktorá pevne zavisne nad hlavami zúčastnených posledných Kapetovcov. Kliatba sa pomaly začne napĺňať... V druhej rovine sledujeme boj na život a na smrť o dedičstvo medzi Mahaut d´Artois a jej synovcom Robert d´Artois. Tu treba pripomenúť, že Robertovi nešlo iba o majetok a pôdu, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale predovšetkým o titul francúzskeho peera, čo bolo pre neho oveľa viac dôležitejšie. Tento titul totiž v tých časoch znamenal veľkú moc a tá mu bola neprávom odňatá... Herci sa svojich úloh zhostili dokonale, páčila sa mi hlavne postava Filipa IV. Pekného, Mahaut d´Artois a Roberta d´Artois. Jediné čo sa mi nepáčilo je gýčovitosť filmových kulís, ktoré by sa skôr hodili do fantazy žánru typu Pána prsteňov ako do historického filmu. Hlavne čo sa týka trónnej sály, inde to tak nevadilo. Ale to je naozaj iba maličká chybička krásy v porovnaní s celou pompéznosťou filmu a hlavne jeho spracovaním. Záver: Videl som už veľa filmov zo stredovekého prostredia, ale ešte ani jeden, ktorý by mal väčšiu výpovednú hodnotu ako tento snímok. I napriek chýbajúcim bojovým scénam, vo filme nuda nehrozí a perfektné spracovanie námetu vás na pozadí intríg a boja o moc vtiahne do pútavého príbehu, ktorý na mňa pôsobil naozaj veľkolepo a čo je ešte dôležitejšie, hodnoverne, na základe historických udalostí a s minimom vymyslených, dotvorených prvkov.