Radko

Uvažujem o tom, že či naozaj na to, aby človek zlepil nejako rozdelenú rodinu, potrebuje vždy vyhrať v nejakej súťaži Tak sa nám to snaží naznačiť film Dohola?, ale nielen on. Desiatky, ba stovky podobne koncipovaných príbehov o tom, ako si možno pomaly starnúcu kožu zachrániť len ternom v čomsi, v čom bol kedysi hrdina preborníkom, len dnes sa pláca od ničoho k ničomu, sa na divákov zhusta valia kinami a televíziami po celom svete. Víťazstvo Ťa spasí je len predĺženou mantrou psychologických bullshitov dnešnej éry, zámerne posilňujúcej výlučne individuálne úspechy na úkor kohokoľvek. V takýchto filmoch je to však skvele maskované tým, že v skutočnosti nejde o individualitu, ale ide o rodinu. Cítiť však vyfabulovanosť a faloš. Odhliadnuc od témy, a od skutočnosti, že ukázané šialené vlasové kreácie by za 40 minút nezvládol ani Superman. Celú túto ideo vypatlaninu nezachránia ani vyfarbené ovce, či obdobne upravené dámske intímne ochlpenie.

Šikana a občas mord či zmrzačenie spolužiaka. Príčinou je nuda a neustále čumenie do blba. Riskantná hra na streche školy sa realizuje z rovnakého dôvodu. Jej bonusom je, že víťaz hry následne šéfuje spoločenstvu násilníkov, zastrašujúcich všetkých žiakov. A keď škola končí, záchranné koleso všetkým nerozhodnutým či frustrovaným absolventom strednej ochotne podá miestna mafia. Učitelia nemajú záujem nič riešiť. Je v tom kus strachu, rezignácie. Filmovo tu všetko opísané už bolo. Aj poetizácia násilia a snaha pochopiť konanie násilníkov. Celý film je, v súlade so správaním jeho hlavných aktérov, tiež istým východiskom z nudy. Tvorcovia totiž túžili po originalite. Dali sa preto na cestu estetizácie násilníkov v mene autorského konceptu. Pridali k tomu elektricky hlučnú hudbu s pár akordovým chytľavým refrénom: divácky úspech je zaručený. Vykreslenie situácie v lokálnom školstve, kde všetci majú všetko na háku a prekvitá šikana, je trefné. No poetizovanie vodcov bánd a ich poskokov je samoúčelnou relativizáciou. Sympatie ku konaniu aktérov filmu sa nedostavili. Snáď len k ochrancovi sakúr, ktorý svojím premysleným konceptom tak strašne sral Chuja Kuja.

Zábavná alegória na drogy. Kdo vdýchne marťanské svinstvo z hlbín stáva sa dementným násilníkom, schopným iba zabíjať, s maskou z ľudskej kože na xichte pobiehať a neartikulovane revať. Na žranie mu poslúžia na hákoch zavesené telá tých, čo sa droge vzpierajú. Ale proti vdýchnutiu existuje aspoň dočasný protiliek - biela tabletka. Na zahodenie nie sú ani riadne svaly, bomby z plechoviek alebo atomka. A že masky, herci a dej sú také nijaké ? Je to ozaj svinstvo, mení vnímanie na nepoznanie.

Jedna minúta na linajkovom papieri zanimovanej životnej skratky vystihuje podivnosti ľudského pachtenia sa vzťahmi a rokmi až k odcudzeniu, zániku a zabudnutiu. Veselé stvárnenie života jednej ženy komentuje nedbalý hlas. Neveselo mrazivé je uvedomenie si, že ide o život v umelom naháňaní a problémoch, o márnosť, na opísanie ktorej stačí necelá minúta.

Prehliadka pokrivených charakterov britskej aristokracie a po nich sa opičiaceho služobníctva. Príliš veľký rozdiel medzi chovaním sa sluhov a pánov nie je, aj keď je pravda, že chovanie sa sluhov vychádza z móresov tých, ktorým oddane slúžia. Navonok veľmi oddelená hranica medzi týmito dvomi svetmi (vo filme ukázaná ako svet nad schodami a svet pod schodami) je pri bližšom pohľade rozvoľnená a spája oba svety veľmi blízko k sebe. Výborne režijne zohraté a herecky presvedčivo zahrané dielo funguje ako dobre fungujúci, zložitý hodinový stroj s mechanizmom z mnohých súčastí. Ich priveľké množstvo bolo nakoniec na škodu, nakoľko som sa v tej zložitosti po prvýkrát stratil.

Mentálny rohypnol. Zopár perál sa síce v otrepanom príbehu ohrozenia mestečka smrteľnou nákazou zo zmutovaných hadov predsa len nájde, no všetky poskytne výlučne kúzlo nechceného. Špičkové v tomto zmysle je synchronizované padanie vírom postihnutých žien v nemocnici. Hady vystreľujúce zo zeme ako šípy z kuše a popritom vyrevujúce ako leopardy tiež nie sú na zahodenie. Pred nákazou nechráni civilov nič, doktorov plátenné rúško na tvári, vojakov plynová maska a generálov kozmický skafander (žeby kritika hierarchie moci?). Film som si dávkoval na etapy lebo po odsledovaní desiatich minút mi padali viečka, zrejme som bol úspešne infikovaný.

Pri tomto filme (s úžasným názvom) mám menší problém. Zápletka neústi totiž vo vyznení: Správajte sa dobre ku svojim klientom lebo inak uvidíte!, ale v tom, že: Uvidíte tak, či tak. Takže je vlastne úplne jedno ako sa správate. Morálny relativizmus podtrhuje záverečný song v štýle - ako som sa ja príslušníčka mladej generácie dobre v noci pobavila.

Erich Fromm v knyhe Umenie milovať nepritakáva veľmi tomu, o čom je film - totiž dlhodobému (či nebodaj celoživotnému) zmietaniu sa v nenaplnenej láske. Nuž ale treba ukázať aj príklad toho, že to ide. Napríklad ak všetky tie ohnivé túžby sa pretransformujú podarene do nejakého umenia. Napríklad do herectva vo filme, ako ukazuje  Herečka milénia.  V druhom pláne ide totiž o animovanú prehliadku nosných momentov japonskej kinematografie a histórie. Skvelá, emóciami nenaplnenia aj naplnenia pulzujúca kreslená sága života jednej starej herečky. Na sklonku života jej oddaný fanúšik pripomenie  kľúč od života, zakopaný medzi ukľudňujúcim životom na samote pri pestovaní byliniek a prechádzkami v tôni záhrady. Nejde o žiadnu smutnú melanchóliu, pretože základný námet vtipne glosuje a dotvára najmä kameraman a jeho parťák, dokumentarista.

Dva citáty z dokumentu: 1. "Celá revoluce 1989 byla vyvolána chorobnou lhavostí Drahomíry Dražské." (poznámka: DD bola žena, ktorá aktívne rozširovala správu o úmrtí študenta Martina Šmída (alias agenta Štb Zifčáka) po zásahu bezpečnostných zložiek 17. novembra 1989 na Národní třídě v Prahe a vďaka rozbúreným emóciám dav vyšiel do ulíc v nasledujúcich dňoch - koniec poznámky) ). Petr Uhl. 2. "Bývalí riadiaci pracovníci Štb mali obrovské informačné know-how a dnes sú z nich často milionári ba až miliardári. Najväčšou chybou po novembri 1989 bolo chýbajúce vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti." mladý historik Ústavu pamäti národa. Tagže, tieto dva citáty pre mňa predstavujú esenciu tohto dokumentu. Vďaka za ne :) Vo filme sa vyskytujú nasledujúce hovoriace hlavy: signatári Charty 77 a disidenti Stanislav Devátý a Petr Uhl, mladý historik Ústavu pamäti národa a agent Štátnej bezpečnosti Ludvík Zifčák.

Silný príbeh si vystačí s jednou hovoriacou hlavou. Trefné sú aj sprievodné zábery (sírovú zlosť chŕliaci komunistický prokurátor, zahrabávanie mŕtvol z koncentrákov buldozérom). Poznámka: Zaujala nenápadná zmienka aktérky o tom, ako je v súčasnosti rok 1968 opovrhovaný, no išlo o výnimočnú dobu. Súhlas - eufória prevratu 1989 vydržala cca rok, kým všeobecne zdieľaný pocit rastúcej slobody tu bol zhruba od polovice 60. rokov. Tak nespútane a pritom živo vyjadrované názory, aké boli v tlači rokov 68-69 som dodnes nenašiel. Nielen kvôli autocenzúre vyplývajúcej z dnes panujúcich obmedzení rozsahu prípustných tém. Obmedzení ekonomických, sponzorských i vlastníckych. Pocit, že dnes sa smie všeličo, pretože ideme skúsiť socializmus bez teroru bol priam euforizujúci oproti poslušnému vojdeniu do ohrádky mamonárskeho kapitalizmu po roku 1990. Spravodajstvo i umenie mali úplne špecifickú príchuť radostne skeptického poznávania vytrhnutia sa z reťazí totality. Dnes, napriek deklarovanej slobode, sa noviny nedajú otvoriť, pretože ich obsah sa absolútne vzdialil bežne pociťovaným problémom človeka i doby.