Radko

Esenciou drvivej väčšiny slovenských filmov je ťaživé trápenie sa životom.  Slovenskí filmárikovia a filmušky totiž len zúfalo skromne nadviazali na akčno-romanticko-dobrodružné tradície, započaté v Amerike nakrúteným Jánošíkom (1921) - prvým slovenským filmom. Naopak, uplynulé roky venovali rozvoju ponurého psychologického filmu. Nepochybne v tom mal prsty i boľševik s jeho "rafinovanou" kultúrnou politikou. Avšak aj súčasní režiséri sa v takejto téme občas nájdu Vybŕľajú a zbastlia ďalší ponurý film. Aj  režisér Bebjak musel vytesať zárez do širokého portfólia "zmierenia s beznádejným trpkým žitím". Vybral si skvelý román - človeka milión - Jozefa Maka. Spracovanie fajné. Vidno však, že dnešné hviezdy sk herectva nie sú úplne tou najtop hereckou generáciou. Nech je ako chce, ide o pozerateľnú záležitosť. A odznie v nej i táto skvostná veta - poznanie: "Dobro sa skrýva v diere, sračky sa tvária ako med.".

Život každého ľudského jedinca sa nezadržateľne rúti od narodenia k smrti. Preto časozberné dokumenty zaznamenávajú skôr regres ako progres. Vysvetlenie je jednoduché - jednoducho doba života sa kráti. Vitálne životné funkcie vekom oslabujú, niekedy kolabujú a partnerský život (ak nejaký je) čelí náporom dlhoročnej rutiny. Preto je veľmi pozitívne, ak sa časozberu podarí opak: od regresu k progresu. Presne tak to má bojovníčka Karolína. Od pubertálneho experimentovania s liekmi a blbnutiami v meste k tvorivému prerobeniu ruiny na vidieku na parádny dom pre neustále sa rozrastajúcu rodinu. Aj keď bola občas v priebehu všetkých tých rokov v totálnych sračkách, nikdy sa nevzdávala. Ako sama v jednom z takých období poznamenala, zistila, že sa sama o seba postarať dokáže. Dielo nalievajúce nádej a optimizmus, že život má zmysel, stačí len vôľa urobiť niečo pre uskutočnenie svojich snov. Dokumentárna rozprávka. Pritom nie až taká raritná a nereálna. Námet aj vyústenie fajn. Spracovanie je ale extra zdĺhavé. Napríklad pri zaznamenávaní rekonštrukcie domu, som mal pocit, že viem o každom zbúranom múriku, každej novej priečke a každom spálenom starom tráme. 70%.

Moderátormi seriálu o slovenskej klubovej kultúre sú ľudia od fachu a na kvalite to hneď poznať. Mišo Kaščák - dlhoročný organizátor festivalu Pohoda a bubeník Martin Valihora. Ich otázky a poznámky sú k téme, nie nejaké vopred napísané frázy, ktorých by sa počas nakrúcania nejako otrocky pridržiavali. I. časť (80%) klub Fuga, priestor pre odnože alternatívnej hudby. Popri tom sa predstaví so svojim, tradične hudobne vynikajúcim projektom gitarista a multiinštrumentalista Andrej Šeban, mladá stredoškolská rockovo punková kapela a rodovo nevyhranený DJ. Slovo dostanú aj tanečnice, nie z Lúčnice. Ide o dve mladé baby, sprevádzajúce djské sety. Plus majiteľ spoločnosti, zabezpečujúcej ochranku kultúrnych podujatí. Nezávislý hudobný priestor dostal grant z Fondu na podporu umenia, čo je príklad zmysluplného využitia štátnych prachov poskytnutých kultúre. II. diel (95%) - klub Mariatchi v Nitre. Rozoberá sa problematika skinhedských útokov, potreby solidarity v núdzi naprieč hudobnými žánrami. Ako je to s bezpečnosťou nočných ulíc? Skvelý pokec, téma + pohodoví aj pohotoví hostia i moderátori (i keď Kaščák len krátko cez mobil), skvelí punkoví The Wilderness z Trnavy, raper Čavalenky ze Záhorí a upokojoval to hrou na violončelo pán Ľupták, inak takto organizátor skvelého festivalu Konvergencie. III. časť -Nová Cvernovka, Bratislava (40%). Smutné je, ak nádejné miesto pre stretávanie sa veľa ľudí vyplní dramaturgia obdobná dvom tretinám hudobnej produkcie tejto časti. Konkrétne Isama Zing a Nina Pixel produkujú zvuky pokazených elektroprístrojov (ako onehdy trefne pomenoval tento štýl hudby Marián Varga). Tento zvukový smrad našťastie čiastočne vybalansoval jazzovo uvoľnený Matúš Jakabčic SK Big Band. Podobné to bolo i v debate - DJ´s od nudné veci od veci, Jakabčic k téme a trefne. Prevádzkovatelia klubu - priemer. Zatiaľ najslabší diel. IV. diel (10%) Čistá katastrofa. Klub v nákupnom centre, hrajú všetko, žijú z predraženej krčmy. Koncepcia žiadna, len konzum nápojov a muziky. Tú ponúkajú v tejto časti skutočné katastrofy - extrémne netalentovaná Katarzia s extrémne nudným Vecom. Oboch som videl naživo na Pohode. A bolo to ešte horšie, ako ste dúfali. V tomto dieli relácie sa však hudobne vzácne vyrovnali. Spojením Katarzie a Veca by mohol vzniknúť im priliehavý názov: Vecka. Vo význame, kam ideš? Z Vecka, uľavil som si.

Elegantná lúpež v srdci Paríža. Remeselne štandardnú seriálovú jednohubku nepovyšuje do vyššieho hodnotiaceho levelu ani vzdanie holdu autorovi literárnej predlohy lupiča džentlmena. Maurice Leblanc je totiž kľúčom k výnimočnému zážitku a nie ledva priemerne nakrútená epizóda seriálu. Odporúčam prečítať si skvostné dobrodružstvá tohto skvelého francúzskeho spisovateľa. A nie márniť čas seriálom, v úvodnej epizóde pôsobiacim v porovnaní s ktoroukoľvek z dvadsiatich čarokrásnych kníh lupinovskej lupičskej fázy neodolateľného zvodcu, zločinca a gavaliera v jednom, ako riadne vyblednutá ikona. Napriek snahe o jej farebné tónovanie.

Večierok skončil. Jeden film bol na ňom slávnostne uvedený. Intímne vzťahová after párty páru, rozoberajúca premiéru na súčiastky, začína. Čierno-bielo, komorne. Na atómy sa však nerozoberá len film, ktorého režisérom bol muž, ale aj vzťah, s ktorého podobou vyjaví nespokojnosť žena. Šijú to do seba neúprosne, s občasnými výdychmi, vycikaniami, bozkami. Skvele odpozorované, ešte lepšie zrealizované. K virdžiníowolfovskej línii kinematografie mám značné výhrady (šuštia papierom). K tomuto len minimálne. Pretože pri Márii a Malcolmovi cítiť len šušťanie listov, úchvatne pôsobiaceho radu mohutných, prastarých, stromov za oknami elegantnej, producentom filmu poskytnutej vily.

Ako som prvý diel vychválil, tak v druhom nachádzam neduhy seriálov - postupne poodhaľovaná pravda, ústup od skvele nadhodenej sociálno-kritickej témy v prvej časti, príklon k vyšetrovacej línii. Tá sa navyše tiahne ako sopeľ na rukáve. Obohatená tak "originálnym" nápadom, ako je príchod nového vyšetrovateľa na scénu. S ktorým si titulná hrdinka na prekvapenie vôbec nerozumie. Plus zapojenie vlastnej rodiny do prípadu. Och, aké objavné.

Milo prekvapilo. No milé to rozhodne nie je. Ani nie tak odvrátená strana amerického sna, skôr priliehavé zobrazenie bežného života v malomeste, ktoré nie je žiadnou turistickou, ani inou atrakciou. Rozvrátené vzťahy, spackané životy. Len veľmi opatrné prijímanie nádeje do života, poznačeného mnohými sklamaniami. Drogy ako únik z bolestnej reality prinášajú do životov ďalší zmar a beznádej.  Hviezdna chvíľa športovej minulosti bledne na pozadí rozvrátenia vzťahu medzi bývalými spoluhráčkami. Jedna stratila pred časom dcéru (narkomanku a šľapku), druhá jej zmiznutie vyšetruje, no napriek snahe nedáva nájdeniu žiadnu nádej. Matka zmiznutej obviňuje políciu z nečinnosti, sama trpiaca rakovinou. A sled pohrôm nekončí. V riečisku potoka sa chladne nahá mŕtvola. A Kate Winsletová v titulnej úlohe? Na výbornú!

Spôsob koexistencie huby a človeka som prvý raz zachytil pri čítaní románu Briana Aldissa Skleník. Hubou bol ušiak obrovský, pripomínajúci svojim tvarom mozog. Zároveň je roky známe, že niektoré huby predstavujú dokonalý lapač škodlivých prvkov (najmä kovov - napr. olova) z pôdy. Takže predstavený koncept mutantov s modrými hubami namiesto fúzov veľmi neprekvapil.

Dokumenty, cielene pripravované predovšetkým na čo najširšie globálne použitie a maximálneho zisku, sa navzájom podobajú ako vajce vajcu. Zároveň sú formálne čímsi blízke načančaným knižným bestsellerom. Tak aj tu - úvodná trojminútovka pripomína stručnými heslovitými vetami, prestrihom a krátkymi vetami z nasledujúceho deja obálky populárnych kníh, na ktorých sú povystrihované obdivné a cituplné reakcie lákajúce k predaju produktu, ktorý skrýva zaručene atraktívny obsah. Divák je nalákaný. Zvyšné 50 - minútové predstavenie s mysterióznou video pointou, lákajúcou k druhej časti, môže začať. Záhadne zmizla mladá žena. Počaroval jej snáď duch hotela s nelichotivou povesťou?

Slušne vykreslená atmosféra školy, plná vzájomných doďobávaní sa. A to nielen medzi žiakmi a učiteľmi, ale aj medzi často frustrovanými a rezignovane nasranými učiteľmi navzájom. Na druhej strane, nebyť Míši Jílkové, ktorá dala slovo správniackemu učiteľskému "rebelovi", konflikt v škole by neeskaloval. A nebolo by následne ani školského ombudsmana.