Baporovana

Sándor Márai myšlienkami nikdy neopustil svoje milované Košice. Boli preňho všetkým, životom, spôsobom myslenia. Všade kam kráčal, hľadal a (ne)nachádzal Košice. "Narodil som sa večer o ôsmej, fúkal vietor. Mal som rád Košice a básne, ženy, víno, česť. A rozum, čo oslovuje srdce. Iné som nemal rád, všetko ostatné je tajomstvo. Neprosím o milosť a nemajte zľutovanie." Film režiséra Martina Štelbaského Proti vetru odkrýva neľahký osud spisovateľa S. Máraiho v modernom spracovaní. Ide o prvý slovenský filmársky počin venovaný pamiatke slávneho košického rodáka. Film Proti vetru diváka prevedie po stopách Sándora Máraiho na Slovensku, Maďarsku, Taliansku, Švajčiarsku, Nemecku, Francúzsku a v USA v San Diegu. V hlavnej úlohe sa predstaví mladý začínajúci herec Viktor Szabó v úlohe zvedavého bádateľa, rozhodnutého spoznať Máraiho prostredníctvom putovania po autentických miestach jeho života a prostredníctvom stretávania sa s odborníkmi. „Z deviatich existujúcich filmov o spisovateľovi som mala možnosť vidieť tri. Všetky na mňa pôsobili depresívne, smutne. Tento film je svetlou výnimkou. I keď mal Márai tragický a smutný život, film atraktívnou formou predkladá divákovi fakty z jeho života. Film je obohatený o historické filmové a fotografické zábery Košíc a Budapešti zo začiatku 20. storočia, zaujímavá je aj strihová skladba, ktorá v reálnom čase prepája minulosť so súčasnosťou. Atmosféru filmu dotvárajú citácie z diel podfarbené originálnou hudbou zloženou pre tento film," povedala projektová manažérka Flóra Ondová Reiter z Košice 2013, n.o. Natáčalo sa v reálnych prostrediach, kde Sándor Márai žil a pôsobil, napríklad v Budapešti v Kaviarni Centrál, v Kúpeľoch Rudas, vo filme boli použité jeho osobné predmety: cestovný pas, kniha návštev z jeho obľúbenej kaviarne, citácie z korešpondencie s najlepším priateľom, z ktorej sa zachovalo viac ako 50 listov. Novinkou je, že vo filme Proti vetru sa po prvýkrát objaví rodný dom spisovateľa, o ktorého adrese sa doteraz viedli polemiky. „Až doteraz sa všetci domnievali, že rodný dom Máraiho (Grosschmied de Mára) bol zbúraný a na jeho mieste teraz stojí parkovisko. Pri podrobnom skúmaní architektonických zmien základov budov, na základe archeologického výskumu miestny historik Zoltán Balassa prišiel na to, že rodným dom S. Máraiho predsalen stojí na Bočnej ul. 2 (vtedy Szegfű u. 6.)„ objasňuje F. Ondová Reiter, podľa ktorej sa S. Márai sťahoval v Košiciach hneď niekoľkokrát. „Býval na Bočnej, Hlavnej a Mäsiarskej ulici." Réžiu, scenár a námet mal pod palcom košický režisér Martin Štelbaský známy z mnohých dokumentárnych projektov. „Prekvapil ma jeho záver života. V priebehu jedného roka mu zomrela manželka a adoptované dieťa. Manželka ho celý život sprevádzala, myslím si, že bola jeho veľkou priateľkou. Na druhej strane žiť s ním muselo byť veľmi ťažké. Márai nezvládol to, že prežil svoje dieťa aj manželku. Z rozhovorov som zistil, že na svoj odchod zo sveta sa dlhodobo pripravoval. Myslím si, že nebol optimista. Jeho vtipy boli trpké, vedel trafiť klinec po hlavičke,"priznáva M. Štelbaský, pre ktorého je Proti vetru prvým významným celovečerným dokumentom.

Filmové zmŕtvychvstanie divadelnej divy Simony Pekovej. Nemusí sa na nič a nikoho hrať táto nositeľka espritu dôb minulých, lebo ňou je. V skratke, Simona ma dostala do svojích bohémskych oprát.

Pseudodráma s porno zápletkou a význevom do pustoprázdna. Alebo jednoducho povedané, absolútny brak, pri ktorom si divák pripadá trápne.

Japonská nálož životnej poetiky. Film o naoko banálnych veciach, na ktorých v živote v konečnom dôsledku záleží najviac.

Návrat je veľkou preme(n)nou. Jeho mystérium bude ku mne doživotne prenikať.

Poslední budú prvými.

Robert: Prečo ste sa nikdy neoženili? Nemali deti? Virgil Oldman: Môj obdiv k ženám bol vždy vyvážený strachom z nich. A mojou neschopnosťou im porozumieť.

~ Ak by sme mali zvoliť jednu spisovateľku 20. storočia, ktorá bola nezávislá, mali by sme svoju pozornosť obrátiť na osobnosť Marguerite Duras. "Veľmi rýchlo", napísala, "v mojom živote už bolo príliš neskoro. V 18 rokoch už bolo príliš neskoro. Medzi 18. a 25. rokom sa moja tvár pohybovala neočakávaným smerom. Neviem, či to bolo pre všetkých rovnaké, nikdy som sa nepýtala. Pamätám si, že som počula o tom náraze času, ten niekedy udrie, keď prechádzame najmladším a naslávnejším obdobím života." ~

Časomerne dokument hodnotím ako pridlhý. Pridlhý i z dôvodu, že nám nepredostrel prehĺbenie vťahu otca a syna, ako sa nám to snaží nahovoriť. A priestoru by bolo naozaj dosť. Namiesto toho viac pôsobí ako cesta sprevádzajúcich ako samotného protagonistu na vozíčku. Škoda.

Autentický dokument z prostredia írskych krčiem predstavujúcich pre írsku pospolitosť kultúrny svätostánok. Sympatický je i fakt, že mnohokrát ich vlastnia ľudia, ktorí ich zdedili po svojich predkoch a hrdo v rodinnej tradícií pokračujú.