kokoro

Tarantino sa vrátil ku Gaunerom vybudovaním set-upu, ktorý je podobný divadelnej hre. A v skutku, najlepšie časti filmu boli ako ozajstná divadelná hra (myslím stred filmu). Lenže Tarantino nie je ani Dostojevský, ani Shakespeare: je to američan. V tom najlepšom, aj najhoršom: to, že pomsta a démonickosť majú svoje vlastné pravidlá a kód cti je posunutý o level ďalej, alebo "nižšie," sme pochopili už u jeho prvých filmoch. Takže v tom Tarantino len opäť ide "cez čiaru" klasického naratívu, s tým rozdielom, že, podobne ako u Djanga, som začal hlbšie rozmýšľať nad tým, čo znamená etika vo filme. Tarantino sa totiž ešte pri Kill Bill držal v pomerne neangažovanej podobe, a ak, tak bol angažovaný do filmovej mytológie viac, ako do politiky nášho reálneho sveta. Potom však prišiel strih, ktorý v Nehanebných bastardoch všetko zmenil: tým, že Tarantino nechal rozsekať Hitlera a vykonal pomstu Shosanny, a vôbec, filozofia celého toho filmu bola pretkaná akýmsi groteskným realizmom, pri ktorom má divák pocit, že režisér už nerežíruje, ale sa "trochu" príliš zanietene stotožnil s vlastným pohľadom na vec, ktorý komentuje realitu, a robí zo svojho presvedčenia akési "nové umenie." To pokračovalo aj v Once upon a time in Hollywood a iným spôsobom aj v Osem Hrozných. Tarantino sa týmto spôsobom pustil na nebezpečnú pôdu, v ktorej uveril sám sebe. Režisérovo presvedčenie sa tu preto miestami stalo dôležitejším ako príbeh a jeho veľkolepé hry. Konkrétne v Osem Hrozných sa v poslednej tretine z celkom dobre rozohranej divadelnej hry (krásne prostredie, práca s detailami, scénografia na pôsobivú jednotku) stal gore krvák, ktorý najviac prekvapil svojím vyvrcholením v morálnej pointe hlavných hrdinov: čo však po tom všetkom, čo urobili, a čo ich to hlavne stálo (doslova mať ruky od krvi) pôsobí groteskne: ako som napísal, Tarantino už oveľa skôr a oveľa lepšie pretavil násilie do mytológie, ktorá bola funkčná vo svojej estetickosti, ale toto bola na môj vkus už príliš štipľavá polievka, ktorej ingrediencie v závere boli prevarené. Je to škoda, lebo film mal krásny potenciál (možno teraz hovorím len za seba a špekulujem): možno Tarantino po sebe samom chcel priveľa, ale sám ani nevedel čo, a nedokázal to divákovi dať. Najviac sa mi z filmu páčili scény, v ktorých sa použil klavír a gitara (vo filme, nie v soundtracku). A možno pri tejto špekulácii chcem od režiséra priveľa, alebo niečo, čo by sám nechcel. Ale napríklad rozdelenie na kapitoly bolo už tento krát úplne zbytočné (opäť: Tarantino najviac zlyháva v sebaopakovaní) a niektoré scény boli úplne neesteticky preťaté, akoby sa strihač náhlil hovoriť ďalej príbeh po svojom, nedávajúc však pozor na to, čo pre tento zhon obetuje.

Mám pocit, že u mexických režisérov ako Cuarón alebo Iñárritu sa v ich filmoch zobrazuje láska k životu oveľa múdrejšie, prepracovanejšie, hravejšie: skrátka na dosť zrelšej úrovni, ako je tá americká. Je to vidieť najmä na forme, a na láske k forme, ktorá je v tomto filme neuveriteľne prepracovaná. Vybrať mexického režiséra pre fantasy sériu bol vynikajúci nápad. Toto je môj obľúbený filmový Harry Potter, pretože je v ňom všetko, čo Potterovského fanúšika robí najšťastnejším.

"I was a killer who killed for you...I had to choose: I chose her."