GTS_PUNK

O tom, že skupina Rammstein je kontroverzná, sa už snáď ani nemusíme baviť. Odzrkadľujú to nielen ich texty, ale najmä spôsob, akým sa prezentujú. Istou formou kontroverzie a toho, na čo všetko sa skupina nechá "nahovoriť", je aj videoklip k tejto skladbe. Po hudobnej stránke, je skladba z albumu "Rosenrot" ďalšou z mnohých nadupaných vecí, ktoré Rammstein počas svojej kariéry nahrali. Hoci sa nejedná o nejaký veľký hit či prelomovú skladbu, v jednotlivých pasážach stále dokáže skvele vyniknúť basgitara Olivera Riedela, aby celok vyvrcholil tvrdým industriálnym kombom všetkých členov skupiny počas refrénu. Poslucháč sa tak na nedostatok poriadneho zvuku rozhodne sťažovať nemôže. Čo sa samotného videoklipu týka, ten rozdeľuje ľudí na dva tábory. Tých, ktorým bol trochu proti srsti a tých, ktorí sa cez neho dokázali bez problémov preniesť. Obrazy v ňom lahodia určite viac ženskému oku, ale treba uznať, že k textu piesne pasuje tento videoklip výborne. Mann gegen Mann sa svojim spôsobom snaží boriť predsudky. Vytvára okolo seba akúsi atmosféru kontroverzie, možno až spoločenského znechutenia, ktoré tak preslávilo Rammstein. Týmto sa videoklip sám "predáva" a dostáva do povedomia ľudí. Rozdeľuje, šokuje, upozorňuje. Darí sa mu to, čo je pre neho plusom. Avšak tak rýchlo, ako si na tento videoklip človek spomenie, tak rýchlo naň aj zabudne. Z tvorby skupiny sa jedná skôr o druhotriednu záležitosť, ktorú predčí nejeden iný kúsok.

Vymýšľať stále nové nápady pri tvorbe seriálu dá určite zabrať, obzvlášť, keď si pripadáte, že ste z hercov už "vytrieskali" všetko, čo sa dalo. V tej chvíli, ak chcete so seriálom pokračovať, prichádza čas na to, aby ste pôvodné herecké obsadenie nahradili novým. Touto cestou sa tvorcovia vybrali aj pri tejto sérii Misfits. Dôverne známe postavy, s ktorými sa divák stretával v predchádzajúcich sériách zmizli, alebo ešte postupne miznú a postupne sú nahrádzané novými. Zatiaľ, čo väčšina divákov v tomto prípade tento krok pravdepodobne neuvíta, za seba musím povedať, že som spokojný a nič mi na tom nevadí. Výber nových postáv síce nemusí byť až tak divácky "atraktívny", ale seriál si aj napriek tomu dokáže bez problémov držať stabilnú kvalitu, ktorú si v predchádzajúcich sériách vybudoval. Úlohu hlavnej postavy plnohodnotne preberá Joseph Gilgun so svojim šibnutým, ale výborným humorom. Hereckí kolegovia ho adekvátne dopĺňajú, ale kvalitatívne sa ich postavy "Rudymu" nedokážu vyrovnať. Snáď len z času na čas to svojim vystupovaním okorení postava Shauna Dooleyho, ktorý stvárňuje agresívne pôsobiace probačného pracovníka so záľubou v karaoke. Dejový storytelling sa snáď ešte zmenil k lepšiemu, keď dáva priestor menším, ale za to údernejším a zábavnejším príbehom jednotlivých dielov. Celková dejová línia sa nesie naprieč sériou a v porovnaní s jednotlivými námetmi epizód však jej kvalita pokrivkáva, a niekedy môže pôsobiť nudne či až priveľmi stupídne. Ale na to si už divák, obzvlášť v tomto prípade, mohol zvyknúť. Misfits - Season Four privial do celého seriálu nielen úplne nové postavy, ale celkovo akýsi svieži vánok, ktorý snáď už aj bol potrebný. Na osem dielov sa pozerá dobre a podobne ako predošlé série, ani v tejto nie je nič, čo by robilo zo seriálu brak, ale ani nič, čo by ho mohlo vynášať do nebies. Solídna oddychová séria s novou partiou z londýnskeho komunitného centra.

Rammstein sa v tomto videoklipe vžívajú do role nie veľmi zodpovedných hasičov, ktorí sa na výjazd veľmi neponáhľajú. Keď však opustia hasičskú stanicu a šinú si to obrovským kolosom krajinou, vyzerá to tak, že ich nikto a nič nemôže zastaviť. Snáď len havária priamo na mieste ich zásahu. Skladba z albumu "Rosenrot" patrí v celej tvorbe skupiny určite k tým najznámejším a najhranejším záležitostiam vôbec, ale keď sa detailnejšie pozrieme na videoklip k nej, človek by ani nepovedal, že sa tieto dve veci môžu až tak kvalitatívne odlišovať. Jedna druhú kvázi vylučujú. Hudobná stránka je akčná, úderná a energická, čo by sa teoreticky dalo povedať aj o videoklipe, ale len v prípade, že by bol spracovaný výrazne lepšie. Samotná myšlienka klipu pritom nie je vôbec zlá, dokonca v sebe nesie vtip a Murphy zákon na záver. Čo ho však kazí je počítačové spracovanie gigantického hasičského auta a vecí, ktoré cestou demoluje. Dnes, ale zrejme už aj v 2005, sa na to nepozerá dvakrát najlepšie a grafika pôsobí veľmi lacným dojmom. Benzin je po hudobnej stránke už klasický počin a jeden z "the greatest hits". To sa ale, bohužiaľ, nedá povedať o videoklipe, ktorý patrí určite medzi najslabšie veci, aké táto nemecká metalová skupina kedy vydala, hoci posledné tri sekundy sú vynikajúce.

Obdobie druhej svetovej vojny, Slovenského štátu a arizácie židovského majetku zanechalo v našej histórii nezmazateľnú škvrnu. Príbeh o tejto krušnej doby zobrazuje aj film, v ktorom Tóno Brtko (Jozef Kroner) vďaka svojmu švagrovi - vysoko postavenému členovi Hlinkovej gardy, dostane možnosť arizovať obchod židovskej vdovy pani Lautmannovej (Ida Kamińska). Tóno sa síce proti svojej vôli, ale nakoniec rozhodne za vdovou ísť, ale nedokáže jej dôvody svojho príchodu vysvetliť natoľko, aby ho pochopila. Z nedobrovoľného arizátora sa u nej skôr stáva pomocník v malom obchode na korze, vytvára sa medzi nimi zvláštny priateľský vzťah, ktorý však naruší doba a moment, kedy z mesta začnú deportovať židovské obyvateľstvo. Tóno nevie, čo si počať, aby starú vdovu zachránil. Film vznikol v dobe, kedy boli rany vojny ešte nezahojené a tak možno ani mnoho ľudí nebolo úplne vyrovnaných s tým, čo sa stalo. Dnes sa už na film pozerá inak, ale stále divákom pripomína hrôzy vojny, ktoré sa snáď už nikdy nezopakujú. Dielo už, nielen námetom, ale aj spracovaním scenára nesie zreteľné črty umeleckej tvorby obdobia po druhej svetovej vojne - dej je zasadený do malého mestečka, kde sa každý pozná s každým a každý má nejaké jedinečné črty, ktoré tu a tam ukážu to, čo má v skutočnosti za lubom. Divák tak má možnosť dokonale vidieť vykreslené charaktery jednotlivých postáv a ich konanie. A aj keď v tomto prípade zas taký široký záber postáv film neponúka, postačuje na to, aby bolo jasne vidieť to, ako sa, nie asi, ale určite správali ktorýsi ľudia počas tejto hroznej doby. Najlepšie to tu vidieť snáď na hlavnej postave Tóna, ktorý síce bol postavený do pozície arizátora, ale starej vdove by nedokázal ublížiť a chcel ju dokonca ochrániť, čo v ňom vyvoláva značné vnútorné rozbroje a musí bojovať so sebou samým. Dejovo je film síce jednoduchšieho rázu, ale poníma závažnú tému a tvorcom sa podarilo ju skĺbiť do celku veľmi šikovne a tak, že diváka zaujme. Žiadne komplikované dialógy a zvraty v deji, snáď na jednu výnimku, film neponúka, nesie v sebe však odkaz a posolstvo a to je možno omnoho dôležitejšie. Zlaté sošky sa predsa nevyhrávajú len tak. Obchod na korze je bezmála jedným z najdôležitejších, ak nie najdôležitejším filmom v histórii slovenskej kinematografie. Nielenže zobrazuje dobu, kedy spoločnosť v tejto krajine vo veľkom zlyhala, na čo sa nikdy nesmie zabudnúť, ale podarilo sa to zachytiť jedinečným spôsobom. Tvorcovia vo filme poľudštievajú bežného človeka, ktorý razom zo dňa na deň mohol rozhodovať o osude iného človeka, ale svedomie mu nedovolilo, aby mu nejakým spôsobom čo i len trochu uškodil. Smutný príbeh jednej doby je naozaj jedinečným počinom, na ktorý môžeme byť právom hrdý. Nositeľ prvého a zrejme aj jediného ocenenia Oscar pre slovenský film.

Juhoafrická republika je bezpochyby krajinou, ktorá v sebe mieša mnohé kultúry a má bohatú históriu. Od príchodu nemeckých a holandských prisťahovalcov v období 17. storočia, cez dobu otroctva a dlhé roky apartheidu až do jeho ukončenia a zavedenia modernej demokracie. Dnes sa táto krajina na južnom cípe afrického kontinentu radí medzi značne vyspelé a stále napredujúce. Ako kultúrne, tak aj ekonomicky. Samozrejme, že aj tu badať medzi ľuďmi a spôsobom života rozdiely, ale tento dokument sa zameriava viac-menej len na "to pekné" a chce Juhoafrickú republiku odprezentovať divákovi v dobrom svetle. To sa samozrejme aj darí. Cez Johannesburg a Kapské Mesto sa postupne dokumentom divák dostáva na vidiek krajiny. Po nejakých tých historických faktov, o kolonizácii, o apartheide a záberoch na prírodu a okolie miest s ich zlatistými plážami obmývanými modrastým morom, sa na spomínanom vidieku už viac dokument pretransformováva z cestopisu na dokument o svete juhoafrických vín a viničov. Treba podotknúť, že aj keď sa o týchto vínach rozpráva zaujímavo, nemusí táto téma zaujať každého a určite by si množstvo ľudí pozrelo napríklad ďalšie prírodné krásy tejto krajiny. Afrique du Sud: La région du Cap je aj tak príjemným a ľahko stráviteľným dokumentom. Rýchly hodinový cestopis je akurát stvorený na zahnanie dlhej chvíle a divák tak môže aspoň takouto formou cez svoju obrazovku precestovať nejaký ten ďalší kus sveta a možno aj načerpať inšpiráciu pre svoju dovolenku.

Podobne ako pri prvej a druhej sérii, sa aj tu divák ocitá už medzi "starými známymi" delikventami, ktorí probačnými prácami splácajú svoj dlh spoločnosti. Navyše k tomu majú aj superschopnosti, ale to je už iba taká, takmer zanedbateľná maličkosť. Ale nie. Práve na superschopnostiach je postavený celý dej seriálu a tretia séria ich zatiaľ dokáže prezentovať najlepšie, čiže tak, že má divák z celkového diania zážitok. Probačné práce tu už idú viac-menej bokom, zostávajú len oranžové uniformy hlavných postáv, ďalší umierajúci vedúci a stupňuje sa boj proti iným ľuďom so superschopnosťami, ktoré sa takmer v každom dieli akosi zvrhnú. Partia delikventov tak musí "zachraňovať deň" a vďaka kvalitnému storytellingu sa na to všetko pozerá veľmi dobre. Diel po dieli sa dej stupňuje, menia sa vzťahy medzi jednotlivými postavami a plejáda všemožných superschopností tvorí celok, ktorý prebíja predchádzajúce dve série dohromady. Nie je to však len zásluhou dobre napísaného scenára, ale aj solídnymi hereckými výkonmi. Herecké gro zostáva nezmenené, no niektoré postavy seriál tragicky či menej tragicky opustili. Naopak, medzi partiu delikventov pribudol nový člen - Rudy (Joseph Gilgun) a ten je naprieč celou sériou hlavným ťahúňom zábavy. Od prvej až po poslednú časť sa nevyskytuje chvíľa, kedy by nedokázal diváka svojim humorom rozosmiať a veľmi rýchlo si ho získať. Bezpochyby najlepšia postava nielen tejto série. Misfits - Season Three je oproti prvej a druhej sérii omnoho lepšou záležitosťou. Všetko sa tu javí akési rýchlejšie, ale zároveň značne kompaktné a zapadajúce do seba. Jednotlivé časti divácky rozhodne nenudia, sú scenáristicky dobre napísané a herecky je to takisto záležitosť, ktorá nesklame. Gilgun však nad všetkými bezpochyby exceluje a vidno, že mu podobné role pasujú a užíva si ich. Séria rozhodne nie je sklamaním a dokonca predčí všetky očakávania.

Všetko u nej začalo ako u malej, keď v dvoch rokoch objavila svoju kundu. Takto tvrdo opisuje počiatky svojej sexuality hlavná postava filmu, Joe (Charlotte Gainsbourg), keď začína rozprávať dlhočizný príbeh svojho života. Života plného prekážok, trápení, ale najmä sexu. To je totižto to, čo Joe sprevádza od doby, kedy v pätnástich rokoch prišla o panenstvo. Odvtedy pravidelne strieda jedného partnera za druhým, "súťaží" v počte súloží a postupne do toho ničí životy nielen iným, ale aj sebe. Teraz sa cíti ako najhorší človek na svete a potrebuje, aby ju niekto vypočul. Chce, aby ju niekto odsúdil za všetko, čo kedy urobila? Z mnohých jej výpovedí to vyznieva, že áno, ale ako už divák môže poznať von Trierovu režisérsku školu, určite sa za rozprávaným príbehom hlavnej postavy neskrýva iba prvoplánová záležitosť, ktorá by bola vyslovená hneď na začiatku. Dokonca ani počet erotických, priam až pornografických scén, síce značne umelecky poňatých, ale stále pornografických, nemá byť hlavnou pointou prvého dielu filmov s príznačným názvom. Za slovo "nymfománia" možno skryť snáď síce len jednu vec, ale možno sa na ňu pozerať z viacerých uhlov, presne ako to robí práve von Trier v tomto prípade. Nymfomániu v príbehu maskuje za mnohé metafory, konkrétne napríklad za chytanie rýb, a takisto sa značne vyžíva v používaní symboliky. To je jeden zo znakov tvorby, ktorý možno badať vo viacerých jeho dielach. Našťastie, tuto nie je používanie symboliky až veľmi prehnané a ruke v ruke zapadá do jednotlivých kapitol filmu. Pozerá sa na to dobre a ani relatívne dlhý "Director´s cut" diváka nenudí. Vyvrcholenie svojej "trilógie depresie" režisér so všetkými pocitmi a stavmi prenáša aj do širokého záberu postáv. Samozrejme, že najviac sú chorobné nálady odrazené v hlavnej postave, Joe, ale množstvo narážok možno badať aj pri iných postáv, pričom najlepšou pasážou zrkadliacou práve túto záležitosť, je kapitola "Delirium". Čiernobiele pásmo zobrazujúce odchod aj toho posledného, ktorého mal človek rád. Za bolesti jeho aj seba. Preludy a blúznenie. Poézia na plátne a najlepšia časť celého filmu. Negatíva sa v tomto prípade hľadajú ťažko, ale na druhú stranu si takisto treba povedať, či toho film skutočne ponúka toľko pozitívneho. Kto chce vidieť sex, nech si pustí porno, a snažiť sa získať diváka na niečo "kontroverzné" je dnes už pomerne ťažké. Zväčša sa nakoniec totižto jedná o niečo, čo nešokuje a zníži dojem z celkového očakávania. Nymph()maniac: Volume 1 je práve takýmto filmom. Ak nie je divák skutočný puritán, tak ho v tomto prípade až nemá čo tak veľmi šokovať. Na tvrdé vyobrazenie sexu sme z filmov dnes už akosi zvyknutí, a hoc je celý tento jeden dvojdielny počin postavený práve na ňom, dokáže zaujať diváka svojou inou stránkou. Príbeh jednej nymfomanky je do hĺbky skvelou životnou sondou, ktorá sem-tam síce kvalitatívne klesne, ale stále baví. Môže nastavovať zrkadlo celej spoločnosti a nútiť diváka premýšľať, zatiaľ čo sa na neho valí ďalšia životná kapitola zabalená do symbolických obrazov. Prvá časť dilógie má svoju kvalitu, hoci priemernej chuti, ale značne pozerateľnú a plnú dobrých vecí. Živná pôda pre druhý diel je na konci snímku dobrá, ale to v konečnom ponímaní nie je pre diváka dobré. Volume II je jasnou odpoveďou prečo.

Udalosti, ktoré sa stali pri Crystal Lake sú už pät rokov staré. Teraz neďaleko miesta, kde sa odohrala masakra, otvorili tábor, kde sa majú zaúčať noví táboroví vedúci. Partia mladých ľudí sem prichádza s domnienkou užiť si voľno a možno sa sem-tam niečomu aj priučiť. Vedúci ich hneď prvý večer vystraší "historkou" o miestnom zabijakovi Jasonovi, ktorý sa má potulovať lesmi. Väčšina z nich to však berie na ľahkú váhu, ale netrvá dlho a počet ľudí v tábore začne klesať. Na svedomí to má práve Jason bažiaci po pomste. Historka sa stáva skutočnosťou. Druhé pokračovanie "kultovej" série o zabijakovi od jazera Crystal Lake je v porovnaní s úvodným dielom takmer neporovnateľné, no zároveň nesie veľké množstvo spoločných čŕt. Čo však treba hneď podotknúť je fakt, že kvalitatívne film pôsobí úplne inak, lepším dojmom. Netrvá mu tak dlho, kým sa dej rozbehne a divák tak nemusí čakať až na jeho záver, než sa vôbec bude niečo diať. Rýchlo rozbehnuté tempo zo začiatku filmu plynie bez väčších zásekov a dejová linka už nepôsobí tak stupídnym dojmom ako v úvodnom dieli série. Herecké obsadenie je takisto omnoho lepšie. Výkony jednotlivých postáv pôsobia profesionálnejšie a samotní herci sú sympatickejší, čo je bezpochyby dôležitým filmovým faktorom. Bohužiaľ, toho negatívneho je tu takisto požehnane. Jasnú podobnosť s prvým dielom v tomto prípade badať pri scénach, keď divák sleduje dianie z pohľadu Jasona, čo je vlastne len pohyb nestabilnou kamerou uprostred húštiny stromov, navyše doplnený o nepríjemné kvílenie, ktoré ťahá uši a určite nezvyšuje divácky pôžitok. Takisto aj napriek tomu, že je dej premyslenejší a nepôsobí až tak nudne a stupídne, stále sa nejedná o niečo s hlbším príbehom. Ale to tvorcom až tak nemožno vyčítať, pretože žáner filmu je niekde úplne inde. Osobne mi tam však nejaká hĺbka navyše chýbala. V tomto prípade je (však dostatočne) nahradená ľahkou erotikou a viacerými sexuálnymi narážkami v dialógoch jednotlivých postáv, ktoré pasujú do prostredia, v ktorom sa film odohráva. Letná idylka plná mladých ľudí doplnená o jedného zabijaka. Friday the 13th Part 2 je len druhým pokračovaním dlhočiznej série, ktorá kvalitou rozhodne neprekvitá a svoju slávu získala iba vďaka jednej "kultovej postave". Tento diel však nemožno považovať za nejakú obrovskú katastrofu. Samozrejme, že ponúka veľa "pre a proti", ale s adekvátnou minutážou, relatívne solídnym scenárom, neznámym, ale sympatickým hereckým obsadením a v konečnom dôsledku pozerateľným spracovaním, sa jedná o oddychovú hororovú záležitosť, ktorá narozdiel od jej predchádzajúceho dielu, diváka nemôže uraziť. Kvalitatívne sa pohybuje kdesi okolo priemeru a nesie jasné črty hororu osemdesiatych rokov. Čiže slabšie všetko je zamaskované ľahkou erotikou a vraždami k tomu. Akosi to tu funguje a jedno pozretie sa zvládnuť v pohode dá.

"We accept the reality of the world with which we're presented. It's as simple as that." Premýšľali ste niekedy nad tým, že svet, v ktorom žijete nie je skutočný? Že je to všetko len akýsi klam? Dokonca ani tento komentár v ňom nie je skutočný. Presne v takom svete po dobu tridsiatich rokov už žije hlavná postava tohto filmu, Truman Burbank (Jim Carrey). To, čo sa pre neho javí ako (takmer) dokonalý svet bez nástrah, je v skutočnosti najväčšia reality show na svete, v ktorej je on hlavnou hviezdou. Zavretý v najväčšom štúdiu sveta nič netušil až do chvíle, kým na ulici nezbadal muža, ktorý pripomínal jeho "mŕtveho" otca a jeho následne odvlečenie preč z pľacu. Od tejto chvíle si začal všímať, že všetko nie je s kostolným poriadkom, až sa nakoniec rozhodne, že svoje rodné mesto po tridsiatich rokoch opustí. Tým pádom sa však rozhodne opustiť aj svet, ktorý je skutočný len pre neho. Námet filmu je samozrejme čistá fikcia (alebo snáď nie?!), ktorá by sa v skutočnosti nedala zrealizovať. Ale práve to je na filmoch skvelé, ako divákovi dokážu priblížiť a ponúknuť aj absolútne nereálne veci. Jednou z nich je aj koncept podobnej reality show. Aby som to zobral všetko postupne, začnem tým, že námet filmu je určite solídnou záležitosťou, ktorej spracovanie však slabo kazí len to, že dnes už vidno značne nekvalitné počítačové animácie z devätdesiatych rokov. Ak ich však dáme bokom, samozrejme, dostávame solídnu filmárčinu odpovedajúcu danému žánru. Mix komédie a drámy dokáže fungovať, a tu vidíme ukážku ako na to. Čo však v tomto prípade najviac vyniká, okrem záverečnej scény, je herecké obsadenie. Pokojne by sme mohli povedať "na druhú", pretože tu herci väčšina hercov hraje hercov, ktorí hrajú normálnych ľudí. A svojím spôsobom sa na tento celý "reality world" cirkus dobre pozerá a jediný, kto môže divákovi prekážať, je samotný Jim Carrey. Ale to je možno len môj osobný pohľad na celú vec, keďže práve tento herec zrovna nepatrí k mojim najobľúbenejším. The Truman Show je akýmsi zvláštnym dielom na filmovom poli. Svojim námetom sa značne vymyká čomukoľvek pred ním, ale koncept diváka určite chytí. To vďaka dominantným dvom veciam - hereckým výkonom a spomínanej záverečnej scéne, v ktorej dochádza k priamej konfrontácii medzi Trumanom a tvorcom celej reality show, volajúcim z nebies. Treba uznať, že pár záverečných minút v sebe nesie nejaké to posolstvo, v ktorom si každý nájde to svoje o živote, a že úplný koniec filmu je dokonalou a najzábavnejšou scénou, ktorá dokonale profiluje moderného televízneho diváka. Nejedná sa o najlepší filmový počin histórie, ale o kvalitnú jedinečnú záležitosť, ktorá si bezpochyby zaslúži divácku pozornosť. Otvorený koniec je navyše ďalším malým plusovým bodom. Kvalitatívne sa film pohybuje kdesi na úrovni vyššieho priemeru, ďalej by som však nezachádzal. Dokáže pobaviť, ale má svoje hranice, cez ktoré sa nedokáže dostať. V tomto prípade možno doslova.

V dnešnej dobe je normálne, že v televízii dostávajú svoje miesto aj športy, ktoré široká verejnosť nemá možnosť až tak veľmi vidieť. Jedným z takýchto športov je aj práve hra "Človeče, nehnevaj sa", pre ktorej propagáciu sa rozhodla RTVS. Prestížny Gold Cup, súťaž v tejto spoločenskej hre, pustili do vysielania o polnoci prvého apríla 2017, a hneď bolo jasné, že si získava diváka. Vďaka živej linke priamo do dejiska turnaja v Mlynskej doline, či príspevkom na Facebooku, išlo snáď o najväčšiu interakciu medzi divákom a televíziou v slovenskej histórii. Celkovo dva zápasy so štyrmi hráčmi za stolom trvali takmer tri hodiny, a okrem množstva napínavých akcií, ktoré by človek pri takejto hre ani nečakal, ich dopĺňal skvelý komentár Marcela Merčiaka a Pavla Gašpara. Tí, rovnako aj hráči, niekedy povedali takú výbornú hlášku, že človek priam až neveril, že sleduje program na verejnoprávnej televízii. Gold Cup "Človeče, nehnevaj sa" je síce len prvoaprílovou satirou, podobne ako preteky slimákov či počítanie oviec spred niekoľkých rokov, ale treba podotknúť to, že tento program predčil očakávania snáď všetkých, a je až obdivuhodné, koľko ľudí si ho pochvaľuje. Jasné, že teraz sa "Človeče, nehnevaj sa" nestane národným športom, ale pustiť takéto vysielanie pravidelne aspoň raz do roka by určite bolo milým počinom, ktorý by si pozrelo značné množstvo divákov aj napriek pokročilej nočnej hodine. Ročník 2017 vyšiel na výbornú.