GTS_PUNK

V dnešnej dobe je normálne, že v televízii dostávajú svoje miesto aj športy, ktoré široká verejnosť nemá možnosť až tak veľmi vidieť. Jedným z takýchto športov je aj práve hra "Človeče, nehnevaj sa", pre ktorej propagáciu sa rozhodla RTVS. Prestížny Gold Cup, súťaž v tejto spoločenskej hre, pustili do vysielania o polnoci prvého apríla 2017, a hneď bolo jasné, že si získava diváka. Vďaka živej linke priamo do dejiska turnaja v Mlynskej doline, či príspevkom na Facebooku, išlo snáď o najväčšiu interakciu medzi divákom a televíziou v slovenskej histórii. Celkovo dva zápasy so štyrmi hráčmi za stolom trvali takmer tri hodiny, a okrem množstva napínavých akcií, ktoré by človek pri takejto hre ani nečakal, ich dopĺňal skvelý komentár Marcela Merčiaka a Pavla Gašpara. Tí, rovnako aj hráči, niekedy povedali takú výbornú hlášku, že človek priam až neveril, že sleduje program na verejnoprávnej televízii. Gold Cup "Človeče, nehnevaj sa" je síce len prvoaprílovou satirou, podobne ako preteky slimákov či počítanie oviec spred niekoľkých rokov, ale treba podotknúť to, že tento program predčil očakávania snáď všetkých, a je až obdivuhodné, koľko ľudí si ho pochvaľuje. Jasné, že teraz sa "Človeče, nehnevaj sa" nestane národným športom, ale pustiť takéto vysielanie pravidelne aspoň raz do roka by určite bolo milým počinom, ktorý by si pozrelo značné množstvo divákov aj napriek pokročilej nočnej hodine. Ročník 2017 vyšiel na výbornú.

Život v brazílskych favelách nie je prechádzka ružovou záhradou. Malé deti z chudobných pomerov sa tu s násilím a kadejakými inými nástrahami stretávajú už od útleho detstva a preto sa nemožno čudovať, že sú tým, čo vidia, do značnej miery ovplyvnené. Príbeh z jednej z takýchto favel rozpráva aj tento film, ktorého dianie divákovi približuje mladý Rocket (Alexandre Rodrigues). Ten síce nie je členom žiadneho z gangov, ale násilie takisto vníma už od detstva. Jeho snom však nie je pobehovať po štvrti so zbraňou v ruke, jeho snom je stať sa fotografom, na čo upriamuje všetko svoje snaženie. Cez jeho očí a neskôr fotoaparát divák sleduje príbeh tvrdého a nemilostivého prostredia chudobných ulíc Rio de Janeira, ktoré si dokážu podmaniť len tí najmocnejší, ktorí sa neboja za žiadnu cenu zbaviť svojej konkurencie. Vraždy, drogy, strach. To všetko je vo favele Cidade de Deus na dennom poriadku a Rocket pred touto realitou rozhodne nezatvára oči. Pred touto krutou realitou rozhodne nezatvárajú oči ani samotní tvorcovia filmu, ktorí sa do neho rozhodli angažovať početné množstvo nehercov, medzi nimi aj niekoľko skutočných členov gangov a natáčať v skutočných brazílskych favelách povestných svojou často vysokou chudobou a kriminalitou. A to presne film reflektuje od samotného začiatku. Z viacerých uhlov pohľadu nám dovoľuje nahliadnuť na životy hlavných postáv, pričom divák tak získava nové a nové súvislosti, ktoré dotvárajú mozaiku deja a vytvárajú celistvý príbehový podklad, ktorý film rozpráva. V množstve vecí si takisto neberie servítku pred ústa a brutalitou rozhodne nešetrí. Veď scéna, v ktorej sa novoprijatý člen gangu chystá zastreliť asi päť či šesťročné dieťa, ktoré postrelené plače o život, je dosť drsná a ťažko si narýchlo spomenúť na niečo podobné z akéhokoľvek iného filmu. Herecky, či skôr v tomto prípade skôr neherecky, sa nejedná o žiaden kasový trhák, v ktorom by ste poznali mená jednotlivých ľudí vystupujúcich na plátne. Vďaka ich autenticite sa na nich však dobre pozerá a jediná vec, ktorá v tomto prípade prekáža, je tá, že hlavná postava Rocketa snáď nedostáva toľko priestoru, koľko by si ako hlavná postava zaslúžila. Dôveryhodnosť podfarbená skutočnými udalosťami, ktoré boli filmu predlohou, je spracovaná kvalitne, o tom niet pochýb, ale film má rozhodne aj svoje negatíva. Pre niekoho to môže byť až prehnané vyobrazenie násilia, pre iného zasa dĺžka celého filmu, ktorá ľahko presahuje dve hodiny. To je viac-menej filmový štandard, ale kvôli značne komplikovanému príbehu by v tomto prípade bolo dobré možno niekoľko scén v konečnom dôsledku ubrať. Cidade de Deus vynikajúco odráža dve tváre Brazílie. Na jednej strane raj turistov so zlatistými plážami, sambou a slávnym karnevalom a na druhej strane favely, chudoba a niekoľko brutálnych vrážd na dennom poriadku. Film samotný vám môže dať miestami dosť zabrať nielen svojou brutalitou, ale aj nie najjednoduchším príbehom, ktorý sa však ale oplatí si pozrieť. A hoc sa nejedná o tú najlepšiu filmárčinu pod slnkom, svoj účel a možnú sociálnu kritiku film napĺňa do posledného záberu na Mesto bohov. Z mojej strany je to lepší priemer, ktorý síce nešokoval ani neznechutil, len poukázal na to, ako sa veci majú. Kvalitné, ale niečo viac som vo filme nenašiel.

Druhá séria seriálu o mladých londýnskych delikventoch s nadprirodzenými schopnosťami sa od tej prvej na prvý pohľad takmer vôbec nelíši. Keď sa však zadívame na jednotlivé epizódy a priamo ich porovnáme s tými, ktoré má divák možnosť sledovať v úvodnej sérii, je badateľný mierny pozitívny kvalitatívny posun vpred. Hlavné obsadenie ostáva stále rovnaké, len v jednotlivých častiach sa objavujú nové epizódne postavy, ktoré zväčša už nevidno v ďalších častiach. Dej sa tak primárne točí už okolo divákovi známej pätice postáv. Zatiaľ, čo v predošlej sérii sa dej skôr uberal postupne smerom dopredu diel po dieli a bol zreteľný, v týchto siedmich dieloch tvorcovia presedlali na štýl, ktorý nazývam "storytelling americkej kriminálky". To je v skrate to, keď počas 45 minút stopáže dielu riešite stále niečo nové a rovnakom dieli sa to začína aj končí. V tomto prípade hlavné postavy takmer stále bojujú s niekým iným, kto získal počas búrky superschopnosti a snaží sa ich zneužívať v svoj prospech a škodiť iným. Nový diel, nový zloduch. A na pozadí každého dielu sa do toho pomaly rozvíja hlbší dej, na ktorom si vlastne celý seriál zakladá. Je to naozaj vec, ktorú si aspoň ja spájam skôr so zámorskou tvorbou, než s niečím európskym. Avšak, nesťažujem si, pretože kvalitu z toho je cítiť. Seriál sa pomaly usadil, vie akým smerom sa chce uberať (narozdiel od prvej série) a diváka si získava stále viac a viac. Svoje nedostatky sa snažia tvorcovia z Channel 4 maskovať za lacne vyobrazený sex mladistvých a drogy. Neviem, či to na britské publikum funguje, ale ja to považujem za jeden z nedostatkov nielen tohto seriálu. Misfits - Season Two by sa v kocke dalo zhodnotiť asi tak, že oproti prvej sérii je kvalitatívny rozdiel badateľný. V pozitívnom slova zmysle. Dokáže diváka baviť omnoho viac a to najmä vďaka napísanému príbehu a dejovej línii, ktorá si konečne našla svoj správny smer, vďaka hereckému obsadeniu, na ktoré si divák už zvykol a takisto aj vďaka vtipu, ktorý sa z času na čas naozaj zadarí. Avšak aj napriek tomu, že je rozdiel značný, takýto teen sci-fi žáner zrejme nikdy nebude mať takú kvalitu, aby mohol kvalitatívne celkovo pôsobiť ako dielo, ktoré sa vymyká priemeru. Aspoň nie v mojich očiach.

Viktor Navorski (Tom Hanks) prichádza do Spojených štátov, aby splnil to, čo sľúbil svojmu nebohému otcovi. Medzitým, čo je v lietadle, však prebehne v jeho domovskej krajine vojenský prevrat a rozpúta sa občianska vojna. Navorski sa stáva obyvateľom "žiadnej" krajiny a preto nemôže opustiť priestory letiska. Vrchní letiska ho tam najprv bez problémov držia, ale neskôr sa ho pokúšajú všemožne zbaviť, pretože tu začína žiť svoj vlastný život, ktorý sa z pár hodín zmení na niekoľko mesiacov. Medzitým si Navorski nájde na letisku prácu, zoznamuje sa s ľuďmi, vytvára vzťahy a stále dúfa, že splní sľub, ktorý dal otcovi. Dostať sa von z letiska však (pre neho) nie je vôbec ľahké. Toma Hanksa a spielbergovskú filmovú školu si vo filme pozrieť vždy rád. Keď sa k tomu títo dvaja dokonca spoja, divák má záruku, že dielo, ktoré sa rozhodol sledovať, by ho nemalo v žiadnom prípade nudiť. A tak tomu je aj v tomto prípade s týmto netradičným námetom. Ten však funguje, najmä vďaka svojej jedinečnosti a faktorom, ktoré z neho v konečnom dôsledku robia dobrý film. Dej sa rozbieha hneď od začiatku, vyhýba sa dlhému predstavovaniu postáv a ponára diváka do toho, čo sa na obraze deje. Film si tak možno užívať hneď od prvých minút, čo Viktor Navorski vstúpi na americkú pôdu. Aj keď je deväť mesiacov dlhá doba, dvojhodinovke filmu nechýba nič k tomu, aby si človek nemohol predstaviť, že hlavná postava na letisku skutočne mohla žiť, živiť sa a dokonca sa zabávať. Ako veľmi je tento film absurdný, o to viac je zábavný, aj keď humorom dvakrát neprekvitá. Zabáva tak, že nenudí a je príjemnou oddychovou záležitosťou. K tomu mu samozrejme nepomáha len námet a jeho dejová línia, ale hlavná zásluha patrí samozrejme hercom. Tom Hanks ako "stratený" občan akejsi post-komunistickej krajiny miestami síce vystupuje ako najväčší popletenec na svete, ale zároveň mu to dodáva značnú porciu charizmy, vďaka ktorej na mňa v tomto filme pôsobí sympatickejšie než kdekoľvek inde. Catherine Zeta-Jones takisto pôsobí sympatickým dojmom, hoc sa obraze strávi značne menšiu porciu minút. Celý film skvelo dotvárajú milé vedľajšie postavy, najmä zamestnanci letiska, ktorí stoja za Viktorom. The Terminal je nielen filmom od renomovaného režiséra s hviezdnym hercom v hlavnej úlohe. Je to takisto aj film, ktorý dokáže naozaj baviť. Nebudete sa pri ňom možno toľko smiať, pretože na jeho pozadí je vybudovaný značne seriózny príbeh, ale dokonale si pri ňom oddýchnete. Netreba pri ňom veľa rozmýšľať, stačí sa len pohodlne usadiť a nechať sa vtiahnuť do príbehu, ktorý vás dozaista zaujme. Americká "happy-end" šablóna sa tu síce vyskytuje takisto, ale množstvo ostatných pozitívnych vecí diváka príjme k tomu, aby ju dokázal prekúsnuť. V tomto prípade sa ani nejedná o nič až tak hrozné. Odporúčanie je na mieste.

Záležitosť, ktorú som dlhšie očakával a na ktorú som si dokonca kúpil lístok do kina, v konečnom dôsledku nepriniesla to, čo som od nej očakával. V roku 2011 odštartovali Rammstein svetové turné k 16. výročiu vydania ich prvého albumu koncertom v Bratislave, pričom jednou zo zastávok bola aj parížska aréna Bercy. Aj keď fanúšikovia robia tisíce videí z koncertov, kvalitatívne je to, ktorá sa v ten večer nahrávalo v Bercy, najlepšie. Predstavenie Rammstein totižto snímalo hneď niekoľko kamier a Jonas Åkerlund mal plán, čo s týmto natočeným materiálom urobiť. Po piatich rokoch od koncertu a všetkej úpravy materiálu, bol film uvedený do kín celého sveta len pre jeden večer. A úprimne treba skonštatovať, že za ten čas sa dalo v post-produkcii vytvoriť aj niečo lepšie. Na jednu stranu, Rammstein s ich hudbou a koncertnou show sú skvelí, inak tomu nebolo ani v tomto prípade, teda po hudobnej stránke je všetko v absolútnom poriadku. Problémom celého koncertného záznamu však ostáva niekoľko vecí. Tou prvou, ktorá je jasne badateľná už pri otváračke "Sonne", je rýchly a zbytočne prehnaný strih. Síce sedí a triafa sa do hudobného podkladu, ale ak by mal toto náhodou sledovať nejaký epileptik, mohli by mu hneď po pár záberoch volať pohrebnú službu. Ďalšou vecou, ktorá sa dá veľmi ľahko postrehnúť je to, že film nie je čisto záležitosťou nahrávanou len v aréne Bercy. Niekoľko záberov na členov kapely jasne dokazuje, že museli byť nahrávané dodatočne, a to nie len kvôli tomu, že pri niektorých strihoch nepasujú v ďalšom zábere pohyby postáv. Post-produkcia sa vyhrala aj s pridávaním niektorých efektov, viď horiace gitary pri skladbe "Du Riechst So Gut". Môže síce vyznievať, že sa jedná o zanedbateľné veci, ale tieto veci značne znižujú kvalitu celého koncertu. Rammstein: Paris je skvelým koncertom, ktorému však ubližuje post-produkcia svojimi hrubými zásahmi. K vystúpeniu kapely sa nemožno nijak kriticky vyjadrovať, ale k strihačom diela a grafikom upravujúcim ho, už áno. Celkový pôžitok z diela tým pádom klesá a divák sa už potom viac zameriava na chyby ako na kvalitný industriálny metal. Klesá až do takej miery, že sa z neho nakoniec stáva len priemerný hudobno-filmový zážitok, ktorý nezachraňuje ani veľké plátno v kine.

Je pochopiteľné, že veľké množstvo ľudí zrovnáva tento film so sériou Hunger Games. Podobnosti medzi nimi sú značné a aj mne tento film už od začiatku evokoval niečo, čo som predtým už v nejakej inej podobe videl. Divák sa ocitá v Spojených štátoch amerických zničených vojnou, kde sa mladí ľudia na prahu dospelosti musia rozhodnúť, do ktorej z piatich frakcií, chcú patriť. Mali by preukazovať nadanie len pre jednu z nich, ale mladá Tris (Shailene Woodley) zapadá do viacerých. To nie je vôbec dobré, a aj keď o tom spočiatku nikto nevie, mocní chicagskej vlády budúcnosti si nemôžu dovoliť to, aby sa po meste pohybovali "divergentní" ľudia, ku ktorým patrí aj Tris. Boj o prežitie sa začína. Veľmi nerád by som v tomto komentári porovnával tento film so spomínanou sériou Hunger Games, ale bohužiaľ mi to nedá. Neviem, či sa autorka knižnej predlohy tohto filmu inšpirovala a vytvorila niečo takmer identicky rovnaké, alebo či sa iba jedná o náhodu. Ak si oba filmy vezmeme, tak vidíme, že vznikli podľa knižnej predlohy, majú mladých hlavných hrdinov bojujúcich o život v post-apokalyptických Spojených štátoch, dochádza k milostným vzťahom a tak ďalej. Takýchto paralel by sme našli ešte niekoľko, ale keď sa zameriame iba na tento film, vidíme, že tu toho dosť nefunguje. Vynímajúc už samotný námet, dej od samotného začiatku neponúka niečo, čo divák už nemal možnosť vidieť niekde inde. Snaží sa tváriť sviežo, ale chutí skysnutejšie než to, čo sme už mali možnosť ochutnať. A aj keď sa sem-tam mihne niekoľko vecí, ktoré sú jedinečné, nejedná sa o nič svetoborné, čo by ho dokázalo vytiahnuť. Zrecyklovane film pôsobí dokonca aj po hereckej stránke, len v tomto prípade máte pocit, že sledujete romantickú drámu, na konci ktorej niekto zomrie na zákernú chorobu. Spojovať do súrodeneckého vzťahu hercov, ktorí v starších filmoch stvárnili partnerov, u diváka nemôže fungovať. Stále bude medzi týmito dvoma hercami vidieť iný vzťah, než ten, ktorý sa tvorcovia v tomto prípade snažia odprezentovať. Treba si otvorene povedať, že tento film toho nemá veľa, čím by sa mohol pochváliť. Na konkrétnu dobrú vec v ňom si dokonca ani nedokážem spomenúť. Divergent je, to si povedzme otvorene, iba lacnou kópiou Hunger Games. A to je čo povedať, keďže ani sériu s Jennifer Lawrence nemožno považovať za viac než priemernú záležitosť. V tomto prípade však kvalita celého filmu klesá ešte nižšie a určite nejeden divák ho pri stopáži 139 minút bude mať problém vôbec dopozerať. Jedná sa o podpriemernú záležitosť, pri ktorej sa až nechce veriť tomu, že sa dočkala niekoľkých pokračovaní s poriadne tučným rozpočtom na ich výrobu. Minimálne v tomto prípade sa však jedná o peniaze vyhodené von oknom. Slabá "kópia", ktorej sa radšej vyhnite.

Strach z neznámeho, skrytý hnev, moc, vláda, tyrania, krutosť, bolesť, propaganda. Tak nejak by sa dala opísať Veľká Británia, do ktorej je zasadený dej tohto filmového snímku. Žije v nej aj Evey (Natalie Portman), ktorý pracuje pre propagandistickú televíziu, ale takisto tu žije aj V (Hugo Weaving), ktorý chce ukončiť dlhotrvajúcu krutovládu vládnúcu spoločnosti. Chce to dosiahnuť spôsobom, ktorý sa nepodaril Guy Fawkesovi - chce odpáliť budovu Parliamentu. Cesta k dosiahnutiu tohto cieľa je však lemovaná prekážkami jednej vládnucej strany, ktorá drží nad Veľkou Britániou pevnú ruku. Na námety komiksov vzniklo už množstvo filmov a väčšinu z nich možno zaradiť medzi úspešné. Takisto aj tento film, ktorý však väčšina z nás pozná vďaka legendárnej maske Guya Fawkesa, preslávenej hackerskou skupinou Anonymous. Jej pôvod leží však niekde úplne inde, o čom pojednáva aj časť deja. Keď si ho vezmeme ako jeden celok, vidíme v ňom hneď niekoľko kontrastov. Samotný sa rozbieha veľmi rýchlo, nenecháva diváka čakať, čo je dobre, pretože si hneď môže začať užívať film. Bohužiaľ, pri vyše dvoch hodinách, nie je možné, aby si dokázal držať kvalitu celú dobu. Zatiaľ, čo spomínaný úvod a prvá polovica filmu je veľmi dobrá a baví, o tej druhej sa to už tak úplne povedať nedá. Jasne badať klesajúcu kvalitu a práve hlavné scény celého filmu bavia snáď najmenej. Dobrý film môže mať aj hluché miesta, ale mal by si vedieť získať späť divácku pozornosť. Samotný námet nevyznieva zle, vyznieva však trochu dosť naivne. Nech si o ňom spraví názor každý sám, ale za seba môžem povedať, že ma veľmi nenadchol. Akčné sci-fi spracovanie mi v tomto prípade nejako nesadlo. Vytiahnuť to v tomto prípade nedokáže ani početne známe herecké obsadenie, hlavne z úloh britskej tvorby. Za veľké pozitívum však považujem fakt, že počas celého filmu ani raz nevidieť na Huga Weavinga, skrývajúceho sa pod maskou V. V for Vendetta veľa ľudí považuje za film, ktorý môže jedného dňa prebudiť masy, aby zvrhli vládu vo svojej krajine. Ja v ňom však vidím varovanie pred tým, kam až môže zájsť nebezpečný vodcovský režim a slepé nasledovanie niekoho, kto môže vyriešiť "problémy", ktoré vlastne ani neexistujú. Takisto tu však vidím dielo, ktoré sa síce veľmi snaží a je to na ňom vidieť, ale nedokáže sa odraziť dostatočne vysoko od zeme, aby preskočilo latku priemernosti. Kadejaký námet spracovaný do formy s klesajúcou kvalitou. Možno ho považovať za malé sklamanie, aj napriek tomu, že som od neho takmer nič neočakával.

Partia mladých delikventov je poslaná do probačného programu, kde sa hneď prvý deň udeje niečo zvláštne. Čudná búrka nad Londýnom spôsobí to, že všetci získajú nejaké superschopnosti, s ktorými sa postupne zoznamujú. Schopnosť čítať myšlienky, vracať čas, neviditeľnosť a tak ďalej. Nie sú však jediní, koho spomínaná búrka zmenila, poznačila aj iných ľudí a nie zrovna všetci sú neškodní. Z väčšiny tých, ktorých sa to týka, sa stali podivíni, miestami dokonca poriadne nebezpeční. Pätica delikventov tak musí zistiť, ako so schopnosťami správne narábať. Prvé zoznámenie sa s týmto seriálom, je pozoruhodné. Samotný divák nevie, čo môže od tohto námetu, vďaka jeho jedinečnosti, očakávať. Kombinácia sci-fi a fantasy prvkov s drámou a občasným humorom v tomto prípade vytvára akýsi bláznivý mix, ktorý síce tvorí celok, ale jeho obsah nie je zrovna niečo, čo by dávalo väčší a hlbší zmysel. Príbehová línia raz pojednáva o "tomto" a potom zasa o "tamtom", ale pri ničom sa nezdrží dlhšie a nesnaží sa to viacej rozvíjať. To je v tomto prípade najväčšou chybou, pretože divák potom ani poriadne sám nemôže vedieť, čo sleduje. Pravá podstata búrky a superschopností tu síce nie je vôbec vysvetlená, ale všetko môžu rozlúsknuť ďalšie série tohto seriálu. Po zhliadnutí série prvej však možno vážne polemizovať o tom, akým žánrom chce tento seriál byť. Po hereckej stránke je to lepšie, než po stránke realizácie námetu. Ale to sú samozrejme veci, ktoré sa nedajú porovnávať. Herecké obsadenie je v tomto prípade skôr neutrálnou záležitosťou vo vzťahu voči divákovi, ktorý si pravdepodobne počas šiestich epizód nenájde svojho obľúbenca. Alebo aj nájde, to záleží od každého zvlášť. Čo sa vzťahov medzi jednotlivými postavami týka, badať ich budovanie už od prvého dielu a jasne ho vidieť až do záverečnej šiestej epizódy, v ktorej je pripravená relatívne solídna "živná pôda" pre začiatok druhej série. Misfits - Season One je niečím, čo nemusí zaujať každého z toho dôvodu, že v sebe mixuje prvky hneď niekoľkých žánrov. Tie k sebe v tomto prípade síce ešte ako-tak pasujú, ale čo možno považovať za najväčší problém je to, že ich kombináciou (a prácou tvorcov) vzniká akýsi paseriál plný zmätku a vecí, ktoré spolu vôbec nesúvisia. Ale to môže byť takisto aj zámer, ktorého podstata bude vysvetlená v nasledujúcich sériách. Ohľadom tej prvej možno skonštatovať to, že je to priemerný zmätok doplnený o dobrú hudbu.

Nechutná výpoveď doby, keď sa mladý štát Slovensko ešte len prebúdzal a stále poriadne nevedel, ktorým smerom má uberať svoje kroky. Stará garnitúra, očividne pamätajúca si doby fašistického Slovenského štátu a bábky nacistov, farára Tisa, cítila, že práve oni by mohli mať moc diktovať, čo sa má v novovzniknutom štáte robiť a akým spôsobom. Len na to potrebovali niekoho, kto by aspoň na oko vystupoval, že sa o ich názor skutočne zaujíma. Vtedy sa na scéne objavila Mečiarova HZDS a rozpútala na celospoločenskej scéne niečo, z čoho sa Slovensko dodnes tak úplne nespamätalo. Špinavosti najväčšieho kalibru, ktoré však babky-demokratky nevideli, alebo snáď nechceli vidieť. Mečiarovi to hralo do karát, hlasy pribúdali a bolo jedno, že sú od starých obdivovateliek a obdivovateľov fašistického Slovakštátu, ktorí by najradšej zlynčovali každého, kto sa im protivil. Ako vidieť v dokumente, Maďari a Česi boli len špička ľadovca. Z tej tryzny a mítingu HZDS je človeku po dvadsiatich rokov na zvracanie. A ešte viac o to, že ak sa pozrie na súčasnosť, nevidí až taký veľký rozdiel. Taktiky HZDS prebrali iné politické strany a tryzny za Tisa už nedržia staré babky, ale mladí muži s učňovským vzdelaním alebo pokriveným názorom v oblečení Thor Steinar. Rodáci nie sú síce dokumentom v pravom slova zmysle, ale za to skvelo zachytávajú obraz jednej doby. Zvláštnej doby, kedy sa ľudia mohli pričiniť o to, aby to tu dnes vyzeralo inak. Bohužiaľ, vybrali si horší variant, v ktorom sa v značnej miere pokračuje aj v dnešnej dobe. Väčšinová slovenská mentalita zabalená do jednej polhodiny. Dvadsať rokov a stále obviňujeme iných, len kvôli tomu, aby sme si nepriznali to, že zlyhávame my. Ale to je také slovenské.

Americké vojenské komando na čele s majorom Dutchom (Arnold Schwarzenegger) je vyslané do džungle kdesi v Južnej Amerike, aby vyslobodilo niekoľko zajatcov z rúk rebelov. Rebeli, ako však čoskoro po príchode zistia, predstavujú omnoho menšiu hrozbu než to, čo na nich už v džungli čaká. Mimozemský lovec z inej planéty bažiaci po krvi svojich obetí. Uniknúť jeho spárom je takmer nemožné. V dobe, keď už mala Alien franchise za sebou dva filmy, bolo na čase mu vytvoriť vesmírnu konkurenciu. Správnym riešením sa zdal byť práve Predator, lovec pohybujúci sa po dvoch a loviaci svoje obete iných spôsobom, než Alien. Hoci ich filmoví tvorcovia postavili proti sebe až omnoho neskôr, toto možno považovať za jeden zo základných kameňov ich "rivality". Medzi divákmi po celom svete je omnoho populárnejší xenomorf a to možno aj kvôli tomu, že hoc sa tento film snaží, nedokáže atmosfericky a ani inak viac zaujať. Dej je postavený na veľmi jednoduchom základe, ktorý sa zdá byť relatívne funkčný, ale nemožno ho považovať za nič svetoborné, pretože miestami dokáže neuveriteľným spôsobom nudiť. Postavy sú takisto napísané veľmi jednoduchým spôsobom a nájsť si medzi nimi obľúbenca je pomerne náročné. Hoci sem-tam zo seba dostanú nejakú solídnu hlášku, nestačí to. Nemožno si pomôcť, ale negatíva v tomto prípade skôr prevyšujú. Schwarzenegger takisto závratným spôsobom na plátne neexceluje a zo všetkého najviac baví jeho nemecký prízvuk. A čo sa týka "hlavného hrdinu" film - Predatora, o tom by sa snáď dala napísať samostatná kapitola. Snahu a slabý náznak nepríjemnej atmosféry prostredia juhoamerickej džungle z diela cítiť, ale v žiadnom prípade natoľko, aby sa to divákovi "dostalo pod kožu". Predator je sám o sebe iba priemerným filmovým zážitkom, ktorý nemožno považovať za kultový. Za kultové však možno považovať vesmírne monštrum, ktoré dalo svetu. Jedným dychom však treba dodať to, že táto séria a aj jej vesmírny protagonista sa už naveky bude pohybovať v tieni série Alien, ktorá na poli sci-fi filmov zostáva neprekonaná. Námet aj dej tohto filmu je jednoduchý, rovnako ako aj postavy v ňom. Ak hľadáte pálčivú atmosféru, možno z nej trošku okúsite, ale nečakajte zázraky. Za najväčšie pozitívum v konečnom dôsledku tak možno považovať výpravu do nehostinného prostredia džungle, v ktorej sa film odohráva a takisto aj niektoré z hlášok, ktoré v priebehu rokov v pop kultúre zľudoveli.