tron

Kvalitný stalkerovský triler, ktorému trochu ubližuje nemastná neslaná ústredná dvojka, ale našťastie to príliš nevadí, lebo skóre následne značne vylepšuje parádne psychopatický Dennis Quaid (ktorému zjavne bolo smutno za Vidieckym sídlom z r. 2003), viacero značne nepríjemných scén a prekrásna výprava na prvý pohľad neskutočne idylického domu s prekrásnym pozemkom, na aký by väčšina z nás nezarobila nie že za jeden, ale ani za tri životy. Scenárista David Loughery pred dvanástimi rokmi už jeden stalkerovský triler napísal, Nebezpečného suseda so Samuelom L. Jacksonom, ale toto je lepšie.

„Pravidlo č. 1: keď pyrotechnik zbledne, je zle.“ Pre mňa určite jeden z najlepších filmov roka. A to podotýkam, že môj postoj k Eastwoodovi ako k režisérovi je chladný (posledný jeho film, ktorý sa mi vyložene páčil, bola Výmena z r. 2008). V tomto smere ale musím kapitulovať a priznať, že je to fakt dobre natočené (Makarena). Hoci treba pre poriadok duše dodať, že ten príbeh (podľa skutočných udalostí!) je natoľko absurdný, že by ho asi nepokazil zrejme ani Uwe Boll. Paul Walter Hauser je v titulnej úlohe svojím spôsobom veľký sympaťák, ale paradoxne zároveň mu občas to elektrické kreslo prajete. Lež nie za to, že by to snáď naozaj spáchal, ale za jeho, hm, blbosť. Ak to však v mojich očiach niekto povyšuje na nekompromisný nadpriemer, tak báječne bezvadný Sam „ponožky a sandále“ Rockwell. Pozorne ho sledujem pri práci od r. 1999 (Zelená míľa) a môžem s čistým svedomím povedať, že veľakrát bol fantastický, ale takýto dobrý nebol azda nikdy. Produkcia: Jonah Hill a Leonardo DiCaprio.

Neskutočná pecka. Minimálne tri razy som vyvalil oči a povedal som si „no dopr...“. Skvelé herecké obsadenie (Elisabeth Moss extra nemusím, ale tu sa hodila ako strom do lesa), asi tucet vynikajúcich scén, brutálne zlovestná a znepokojivá atmosféra plná príjemne nepríjemných hororovo-trilerových náznakov (v štýle „divák 10 sekúnd bez žmurknutia pozerá na isté konkrétne miesto a čaká na aspoň drobný náznak prítomnosti neviditeľného a možno sa ho dočká a možno nie“). Páčilo sa mi aj vyvrcholenie, ktoré o čo bolo komornejšie, o to bolo zaujímavejšie, pôsobivejšie a príjemne nejednoznačné. Na rozdiel od iných by som v tom nevidel nejaké brutálne logické kiksy, keďže nevieme, aké funkcie oblek mal. Áno, tvorcov by nezabilo, ak by ich vysvetlili dvoma-troma vetami, ale dá sa to prežiť i bez nich, hoc áno, to, že existuje oblek neviditeľnosti by som bol ochotný akceptovať bez problémov, ale už nechápem, prečo mnohonásobne znásobuje fyzickú silu človeka (ten, ktorý ho má oblečený, nie je očividne žiadna  väzba, a napriek tomu stvára veci, aké by mu mohol závidieť aj Terminátor) a "pohlcuje zvuky" (neviditeľný sa zjavne pohybuje v malej miestnosti, v ktorej vládne hrobové ticho a nie je ho počuť? OK, dych oblek asi tlmí, ale aj kroky?!). A úplne som nepochopil záhadu okolo psa: najskôr ho hrdinka pustí, aby ho predpokladám vzala so sebou, ale už o sekundu neskôr ho úplne ignoruje a zviera mizne zo scény, inokedy šteká na osobu, s ktorou v dome žila bohvieako dlho a tým pádom na ňu musela byť zvyknutá atď. A na základe čoho ju na konci vlastne oslobodili? Ako vyšetrili smrť v reštaurácii? To tam neboli kamery? V celom filme je totiž kladený dôraz na to, že žijeme vo svete, v ktorom sú kamery na každom rohu. Inak je to ale fakt v dobrom hnusný, nechutne napínavý horor.

„Ja tomu nerozumiem, ktorý je teda teraz vlastne pápežom?“ – „Drž hubu a modli sa.“ Odsýpa to oveľa horšie, ako Mladý pápež – a treba dodať, že už ten mal nemalé problémy s nevyrovnaným, miestami azda i až prehnane pomalým tempom. Nový pápež je na tom ešte horšie a musím sa priznať, že hoci som si Mladého pápeža celkom obľúbil, prvú polovicu Nového pápeža som pretrpel. Niekedy menej, niekedy viac, ale veľmi ma to pozerať veru ozaj nebavilo. A to napriek tradične opulentnej kameramanskej práci a skvelému Malkovichovi, ktorý sa celý život pripravoval byť neviditeľným, aby z toho nakoniec urobil svoje hlavné plus. Prvá polovica trpí nevyrovnaným tempom, vedľajšie dejové linky ma nebavili, rovnako tak rôzne zákulisné čachre-machre. Podvraťácky Jude Law má v prvej polovici malý priestor a i to vnímam asi ako hlavný problém Nového pápeža. Našťastie, akonáhle sa v druhej polovici konečne dostane do popredia, získava tým celý seriál podstatne lepšie tempo, náladu i atmosféru, zdanlivo nedôležité postavy a dovtedajšie scény sa ukazujú byť prekvapivo dôležitými a všetko začína zapadať na správne miesto (a ku koncu som si konečne obľúbil Voiella). Avšak napriek tomu, že sa druhá polovica podstatne zlepšila, slabšia a nudnejšia prvá zanechala vo mne priveľa negatívnych pocitov a tak dávam celkovo iba 3*.

Ja vlastne neviem. Nebavilo ma to, ale svojím spôsobom sa mi to páčilo. Viem, že si to navzájom odporuje, ale proste tak to bolo. Herečky boli fakt dobré, ale nejako mimo som z nich nebol. Postavy boli psychologicky prepracované, ale k srdcu mi neprirástli. Zaujímavé je, že hoci boli všetky záporné, neodcudzoval som ich, hoci obvykle glorifikáciu zločincov pokladám za nebezpečnú. Atmosféra bola veľmi rozvláčna, ale zároveň to bolo režijne slušne odvedené remeslo. Ku koncu je jedna dlhšia scéna s pesničkou, ktorá je fakt parádne natočená a zostrihaná, ale nebudem spoilerovať. Produkcia: Jennifer Lopez a Will Ferrell.

Za obvyklých okolností takéto filmy neznášam. Každý ziape, prekrikuje sa aj päť postáv naraz, v každej ôsmej vete vulgárna nadávka a do toho plno hysterického správania, z ktorého by sa zatočila hlava aj nadopovanej šialenej fretke. Lenže toto nie sú obvyklé okolnosti. Toto je film neodolateľne kinetického Adama Sandlera. Akoby v ňom zužitkoval všetko, čo sa za desaťročia strávené vo filmoch naučil. Všimnite si to napríklad na úžasne rozmanitej interakcii medzi ním a ostatnými postavami, ktorých je fakt požehnane, ale každá má svoj zmysel a funkčný význam v deji. Adam sa správa inak k manželke, s ktorou má chladnejšie vzťahy, inak k milenke, inak k svojmu športovému idolu, inak k ľudom, ktorým dlží, inak k ľuďom, ktorí dlžia jemu (tých je pomenej), inak k svojmu dospievajúcemu synovi, inak k dcére atď. Vytvára to veľmi dynamické tempo, lebo sa to všetko neustále strieda a tak film utečie pomerne rýchlo napriek na prvý pohľad vražednej viac ako dvojhodinovej dĺžke. Vo finále to bol poriadny nervák a aj som z istých pohľadov istých postáv tušil, že sa to nakoniec skončí tak, ako sa to skončilo, hoci som si prial, aby sa to skončilo inak. Len neviem, ako sa potom dostali von, keď dvere boli pokiaľ viem stále pokazené. Šéf výroby: Martin Scorsese.

Kebyže je to normálny celovečerák, tak krútim hlavou a tvrdím, že to scenárista prehnal. No ale ono je to skutočnosť. Tie veci sa naozaj diali. Tie zvraty. Tie postavy, tí ľudia. Tie momenty. Mrzí ma, že sa Věry včas nechopila Helena Třeštíková a nespravila o nej mrazivý časozberný dokument.

Po tom, čo Safdieovci v roku 2019 perfektne Adama Sandlera režírovali v Uncut Games, vybrali sa o rok neskôr všetci traja spoločne do večerného, veľmi atmosférického New Yorku. Scenár to naozaj skôr nemá, než má a vlastne ani neviem, čo tým zúčastnení páni chceli povedať, ale treba vždy niečo chcieť povedať? Absencia myšlienok (hoci úplne o ničom to nie je, ako do istej miery realistický konkurenčný súboj dvoch pouličných artistov to nie je od veci, ale radšej by som si to pozrel ako veľmi ponurú, temnú a tiesnivú celovečernú drámu, než ako takýto kraťas) by mi nevadila. Čo mi vadilo, to je skôr to, že sa režiséri hlbšie neponorili do atmosféry a sú predsa len troška povrchní.

Neviem, či je to dané tým, že som posledný diel série Grudge videl pred 11. rokmi, ale na novú verziu (alebo čo to vlastne je... asi sequel?) tešil, prekvapivo mi dosť sadla a užil som si ju. Jasné, nie je to žánrové (veľ)dielo. To fakt nie. Ale potešilo ma príjemne pomalé (avšak nie uspávajúce) tempo, veľmi sympatický kasting (Demián Bichir, John Cho, William Sadler, Frankie Faison, všetko moji obľúbenci), nenápadný, ale v skutočnosti vďaka časovým skokom vcelku šikovne vystavaný scenár, ponurá atmosféra, pár hororovo príjemne nepríjemných momentov (Birchov parťák) a sústredenie sa na dospelého diváka. Masky mohli byť lepšie a ľakačky sú miestami naozaj dosť, hm, jednoduché, ale napriek tomu som si tento diel užil.

Ak máte chuť na niečo pozitívne (a radi jete), je Bistro Ramen určené vám. Zvykne to tak bývať, že najjednoduchšie veci v živote najlepšie fungujú. Často aj sú najlepšie. Keď to prekombinujete, málokedy z toho vzíde niečo dobré. Platí to v kinematografii... a platí to tiež gastronómii. Iste. Máte plno komplikovaných filmov. Skvelých. A máte jedlá, ktoré pripravujete hodiny a obsahujú desiatky surovín a technologický postup je náročnejší, ako príprava na let na Mars. A sú úžasné. Ale obecne platí, že jednoduché veci proste fungujú. Preto tak báječne funguje Bistro Ramen. Priznám sa, že vám v duchu trochu závidím, že ste ho ešte nevideli.