ttchor

Tento film je pre mňa nostalgická záležitosť. Náhodné stretnutie dvoch zúfalcov, ktorý sa stretli príliž neskoro je príbehom Lucasa a Blanche. Svet v ktorom žijeme, je plný zvrátenosti a skazenosti, samoty a smútku a schopnosť ľúbiť sa z nás po mnohých negatívnych skúsenostiach vytráca a stávame sa čoraz prázdnejšími. Lucas zistí, že umiera (dôsledkom choroby mozgu pomaly stráca slová a nerozumie jeho významom) a spoznáva Blanche, tanečnicu, ktorá vplyvom hypnózy vidí do budúcnosi a je takto využívaná pre rôzne kabaretné vystúpenia. Ich stretnutie je osudové, ale trvá veľmi krátko. Človek je tvor egoistický a mysliaci. Možno by Lucas nestretol Blanche, keby nevedel, že umiera a ostal by navždy človekom, ktorý sa stal obeťou modernej doby – vnútri prázdny, mysliaci len na svoju profesiu a „lásku“ by poznal len v prítomnosti ľahkých žien. Aké úbohé, keď človek zatúži po čistom cite, až vo chvíli keď je to už prakticky zbytočné. Aké sebecké. Ale ani Blanche nebola schopná vymaniť sa z pazúrov dekadentných pseudoumelcov, ktorí ju vysávali a využívali, bola slabá a nešťastná, pomaly sa vyrovnávajúca zo svojim osudom. Až ich stretnutie ich vlastne zachránilo. Zulawského zaujíma, či je človek schopný po všetkých negatívnych skúsenostiach ešte prejaviť cit, či to nie je už len akási hra na pretvárku, či je čistá láska len mýtus, alebo naozaj existuje? Či môžeme milovať len keď trpíme? Pravda bude asi všetko dokopy. Veľmi originálnym spôsobom je vykreslená krehká, šialená a nekonečná láska oboch hrdinov, strohé vety, niekedy iba slová obalené zaujímavými poznatkami a pravdami, citlivý humor (bizarné postavičky z hotela – recepčný a pikolík), situácie ktoré v divákovi vyvolávajú úsmev a na druhej strane mu ho zas berú.