ttchor

Reflexia jednej doby v jednom skorumpovanom štáte, ktorá dala ľudom nachvíľu nádej, že zmena je možná. Zmar, ktorý nastal je obrazom našej spoločnosti. Film tak ostane chronologickým ukazovateľom tých pár dní, ktoré náhle otriasli a ešte rýchlejšie utíchli.

Jedna láska, jeden byt, jeden holub a smrť. Minimalistické, nepatetické, čisté, emocionálne racionálne. Na jeden nádych ponorený do Hanekeho sveta, prenesene do nášho sveta, v ktorom sledujeme neodvratné. Strach sa snúbi s bolesťou, pokoj s rozvahou a vykúpenie je prirodzeným vyústením a v tichu ho prijímame. Neprotestujeme, chápeme...Chýba nám však bezprostredné objatie, nikto však nie je nablízku, len jeden holub, živý tvor. Posledný krát zabuchneme dvere a tí čo tu ostanú po nás keď príde ich čas pochopia...V sále je tma a 350 ľudí ako jeden celok stále sedí a nedýcha...

Bojuj za svoje práva, za svoju slobodu, revolúcia už klope na dvere. „Čo na tom, že sme len kvapkami v mori, veď more tvorí množstvo kvapiek“. S trochou nadsadenia by sa dalo hovoriť o lavicovo zmýšľajúcej propagande, ktorá jasne zobrazuje a vyhraňuje čo je dobré a čo špatné. Ako hovorí A. Prokopová vo svojej recenzii: „každý zodpovědný jedinec by se měl snažit změnit konzervativní systém, založený sebedestruktivně na ziskuchtivosti, manipulaci a zneužívání moci. Revoluce působí tváří v tvář důkazům posbíraným v rámci celé lidské historie nevyhnutelně, ale co by mělo následovat po ní se neřeší“. Miesto adaptácie skoro celej Mitchellovej knihy by bolo možno lepšie vybrať si len jeden príbeh a ten dostatočne využiť. Takto sledujeme len zlepenec scenárov z rôznych časových rovín, ktoré vyznievajú akosi povedome (napr. Blade runner, Piaty element, Obojok, Prelet nad kukučím hniezdom, Vodný svet, Amadeus). Celkový dojem tak kazí jak neoriginalita celku, tak strata vlastnej invenčnosti, polopatistická verbálna alebo chudobná vizuálna stránka.

„Raj“ v jednom malom horskom mestečku náhle končí vo chvíli, keď jedna z jeho „oviec“ je krivo obvinená zo sexuálneho zneužívania detí svojich blízkych. Peklo ktoré nasleduje je len smutným obrazom našich slabých charakterov a morálneho zlyhania. Očista, ktorá nakoniec príde zdá sa nikdy nevnesie do stáda opätovný pokoj. Téma vysoko aktuálna, súčasná, háklivá, tabuizovaná. Podobne ako v Rodinnej oslave aj tu dostáva divák sprchu tých najväčších možných „výkalov“ v podobe správania sa niekdajších priateľov, či prostých ľudí, ktorí ako tupé ovce si tiež radi hodia kameňom. S veľkou dávkou zveličenia by sa dalo povedať, že sa celý čas pozeráme na paralelu so životom Ježiša Krista, ako ju možno zjednodušene chápe aj samotný režisér.

Odvrátená strana života v Južnej Kórei v poetike Kim Ki-duka. Mi-Son je nekompromisný vymáhač dlhov s rutinnou pracovnou náplňou, samotár bez morálky, ktorý vedie dokonale prázdny život. Pre svoje pracovné nasadenie je veľakrát nazývaný ako monštrum alebo zabijak. Sledujeme ako sila peňazí a tvrdý diktát kapitalizmu robia čoraz väčšie rozdiely medzi obyčajnými ľuďmi. Výstižný je záber na mesto, na ktorom vidíme ako developerské konzorcia vytláčajú drobných podnikateľov zo svojich pozemkov. Nezastaviteľný proces modernizácie tak podobný aj z našich končín. S príchodom tajomnej a neznámej ženy, ktorá tvrdí, že je matkou Mi-Sona sa príbeh postupne rozrastá o ďalšiu rovinu, v ktorej budeme sledovať pomstu nešťastnej ženy. Režisérovo neutešené zobrazovanie poníženia, morálneho zlyhania, spojeného zo značným množstvom násilia dokresľujú bezvýchodiskovosť existencie zúčastnených postáv. Scény pri ktorých sa divákovi ťažko dýcha. Nie všetky scény nesú temné prvky. Nebol by Mi-Son úplne iný človek, keby poznal a mal svoju rodinu (scéna vychádzky so svojou matkou)? Je tu aj priestor pre nepatrné odľahčenie v podobe vtipných scén (sliepka a šmykľavá podlaha). Alebo paradoxne záverečná scéna, zobrazená jemnou poetikou, aj keď je akokoľvek drsná. Akákoľvek zmena spojená s prejavom násilia, zapredaniu sa „zlu“ je však dlhodobo neudržateľná. Rozklad základných ľudských hodnôt chápaných v kontextu príbehu je natoľko naštrbených, že akékoľvek vykúpenie sa je nemožné.

Zobrazenie trpkej „reality“ malého pohraničného mestečka na osudoch jednej rodiny v čase Vianoc, kde problémy a starosti zúčastnených umocňuje všade prítomná zima. Po výbornej úvodnej dramatickej časti, ktorá si vystačí skoro bez slov na to aby zaujala sa náhle ocitneme asi pod vplyvom kocoviny v úplne inom filme...Vidíme zrazu nepochopiteľné situácie (Vietnamec á la Knoflikáři, mladý hrdina á la Taxikár), či ľahko predvídateľné scény, ktoré budú nasledovať. Niektoré časti scenáru by sa dali porovnať v poslednej dobe z „čoraz populárnejšími“ seriálmi našich komerčných televízii. Nepresvedčivé sú aj niektoré dialógy a s nimi spojené slabé herecké výkony najmä mladých predstaviteľov. Stopáž filmu evidentne nestačí na témy, ktorých sa dotýka. Sledujeme tak zlepenec tém (gamblerstvo, problémy mladých ľudí, vietnamská komunita), ktoré sú plytké a veľmi zjednodušené. Akoby to že sa odohrávajú v totálnom zapadákove malo postačiť na ich reálnom vyznení. Ako celok to pôsobí bezkonzistnenčne s pramálo výpovednou hodnotou a bez katarzie.

Americká firma Aimm Alderson pôsobiaca v nehnuteľnostiach, si posilňuje pozíciu na trhu. Pre uzavretie obojstranne výhodného kontraktu posiela do Hongkongu svoju obchodnú zástupkyňu (Paltrow). Tá však po návrate skolabuje a následne umiera. O pár hodín neskôr umiera aj jej syn a kolega, ktorý ju čakal na letisku. Mŕtvych však začína byť oveľa viac… Soderbergh svojou epidémiou globálnych rozmerov prispel k téme, ktorá je dnes stále viac a viac aktuálna. Nejde mu však priamo o kritiku farmaceutickej loby (ako tomu bolo napr. vo filme Nepohodlný) a nenájdeme tu ani žiadne „zombie besnenie“, ale snahu reálne zobraziť situáciu, ktorá môže nastať v podstate kedykoľvek. Film tak najviac pripomína Smrtiacu epidémiu upgradnutú novými skutočnosťami (napr. postava blogera (Law) a novými technológiami). Všetko sa to deje v nalinkovanom americkom duchu. „Vyradí nás to rýchlejšie, než to vyradíme my“. Dojímavo-patetické scény (Damon), apokalyptické videnie problému, postupná eskalácia neodvrátiteľného, dynamická sekvencia (anarchia, globálna karanténa). Priestor pre diskusiu a na zamyslenie sú vo filme spojené hlavne s blogerom, ktorého tvrdenia sú v opozícii a celá jeho postava je kontroverzná. Paradoxne je to však práve on, kto apeluje formou sociálnych sietí, že farmaceutické spoločnosti sú schopné pre svoj zisk podceniť a urýchliť vývoj medikamentu, ktorý v sebe môže obsahovať vedľajšie účinky. A čo je ešte horšie, nepriamo tak umelo vyvolať podobnú epidémiu. Na druhej strane je treba vyzdvihnúť umiernenú atmosféru filmu, miestami až dokumentárne stvárnenie reálií súvisiacich s podobným nešťastím…, presné herecké výkony, opakujúci sa Martinezov hudobný motív, ktorý nás sprevádza celým filmom, či trefne vypointovaný záver, v ktorom nám Soderbergh predkladá prvý deň vzniku nákazy.

Kieslowski sa vo svojom „mapovaní“ Poľska posúva do neutešenej kapitoly novodobých poľských dejín, do nálady zmaru a porážky po vyhlásení staného práva. Nezaujíma ho však zobrazenie historických súvislostí, ale obyčajný človek so svojimi starosťami a problémami. Urszula sa snaží vyrovnať so stratou svojho manžela, advokáta Anteka (dostal infarkt), ktorý zastupoval a hájil práva ľudí v politických procesoch. Vo filme vystupuje ako duch, „symbol umravneného odporu, ktorý fyzicky chýba v politickom živote, ale jeho ducha stále väčšina Poliakov pociťuje“ (Marek Haltof). Skúsený advokát Labrador, preberá Antekov prípad a obhajuje obžalovaného člena hnutia Solidarity Dareka z organizovania stávok. Na pozadí tejto smutnej doby sledujeme márnu snahu Urszuly (výborná Grazyna Szapolowska), nájsť si opäť miesto v živote. Spojitosť s postavou by sme mohli hľadať, ale bez politickej súvislosti neskôr u Kieslowského filmu „Modrá“, kde Julie (Juliette Binoche) prežíva podobnú tragédiu, ale doba a súvislosti vyrovnať sa s ňou sú iné. Kieslowski dodáva: „neodvratný koniec v Urszulinom prípade sa stane kvôli celkovému zmaru, kvôli tomu, že stratila životnú orientáciu“. Podobný zmar a beznádej sledujeme aj v prípade obžalovaného a jeho blízkych. Spočiatku je Darek odhodlaný bojovať sa svoje ideály, drží hladovku. Nestávkoval však aby zničil systém (necíti nenávisť), ale ako mu vravel aj Antek, že ideálny stav by bol ten, keby si obidve strany „vyčistili okuliare“...k čomu sa pravdepodobne prikláňal aj sám Kieslowski...Očakávaný priebeh súdneho pojednávania radikálnou formou sa nekoná (idealistický Darek končí hladovku a hrozba vysokého trestu ho vystraší). Labrador komentuje situáciu básňou Ernesta Brylla: „Ani neviem ako sa to stalo, že som sa z vlka zmenil na starého psa...pravdepodobne mi niekto nasadil obojok, pravdepodobne ma ani nikto neprenasledoval, ale ja sám som sa stal pokorne slúžiacim psom...“.

Kdybych mluvil jazyky lidskými i andelskými, ale lasku bych neměl, jsem jenom dunící kov a zvučící zvon. Kdybych měl dar proroctví, rozuměl všem tajemstvím a obsáhl všecko poznání, ano kdybych měl tak velikou výru, že bych hory přenášel, ale lásku bych neměl, nic nejsem. Láska je trpělivá, laskavá, nezávidí. Ať se deje cokoliv, láska vydrží, láska věří, láska má naději, láska má vytrvá. Láska nikdy nezanikne. Proroctví - to pomine, jazyky - ty ustanou, poznání to bude překonáno. A tak zůstává víra, naděje, láska - ale největší z té trojice je láska.

Kieslowski svojim hraným debutom vykreslil nelichotivú situáciu v Poľsku v druhej polovici 60 rokoch, kde dochádzalo k hospodárskej stagnácii... Po slabej a zanedbanej príprave bez detailnejšieho overovania si skutočností a bez komunikácie s miestnymi obyvateľmi je na návrh predsedu miestneho zastúpenia schválený plán postaviť v zaostalom regióne na severu krajiny chemičku a zabezpečiť tak rozvoj regiónu a nové pracovné príležitosti. Na miesto prichádza skúsený inžinier Stefan Bednarz a ako riaditeľ ju má dozorovať a riadiť. Film by sa dal rozdeliť na dve časti. V tej prvej vidíme ako sa továreň buduje, v druhej jej fungovanie. Spoločným znakom obidvoch častí sú problémy a snahy obyčajných ľudí dovolať sa spravodlivosti a svojich práv (miestny ľudia nechcú vo svojom okolí chemičku, majú strach o svoje zdravie, sú im vyvlastňované pozemky, neskôr sa domáhajú lepšieho zaobchádzania a práv už samotní zamestnanci...atď...) proti diktátu moci. Idealistický Bednarz, ktorý je postavou v strede všetkého diania je svojou prácou posadnutý natoľko, že nevidí pozadie a problémy ktoré trápia miestnych obyvateľov a zamestnancov. Nie je mu ľahostajný človek, ale pre svoje idei nevidí do vnútra problému (niektoré okolnosti sú mu aj zamlčované)...ostáva tak stáť niekde v strede, teda nikde. „Ukončujem vzťahy, ktoré ma k niečomu nútia“, vraví Bednarzovi jeho dcéra a nepriamo ho nabáda, aby sa rozhodol... Kieslowski tu kombinuje prvky obidvoch žánrov: dokumentárneho a hraného filmu. Z dokumentárneho si bral pravdivosť ľudského chovania, ktorá je zrejmá hlavne v scéne debaty predsedu s miestnymi ľuďmi (o osude stavby továrne je už dávno aj tak rozhodnuté...), kde frustrovaný ľudia dostali pred kamerou možnosť povedať čo ich trápi. Neskôr zase bez slov a len pohľadom kamery divák sleduje neutešenú skutočnosť Olecka. Nadčasové zobrazenie reality, tak smutne pripomína bohužiaľ aj po viac ako 20 rokoch od konca socializmu situáciu u nás. Z hraného je treba vyzdvihnúť dej, kde plynie všetko tak akoby postupne a nenásilne, abstraktnú hudobnú kompozíciu v momentoch keď Stefan tápe a premýšľa ako ďalej a hlavne strohé a presné herecké výkony hlavne Stefana v podaní Franciszka Pieczky a jeho servilného a prospechárskeho asistenta v podaní Jerzy Stuhra. Impulz pre Bednara sa stáva opäť dcéra, ktorej sa narodilo dieťa. Našla vzťah, ktorý ju k ničomu nenúti a práve naopak ju naplňuje. Bednarz zmietaný vnútornými démonmi po „kafkovski ladenom procese“(vinia ho zo špatného vedenia továrne) uteká z boja a podáva výpoveď, ktorú ale minister neakceptuje. V tom čase je už situácia natoľko napätá a neudržateľná a všetko končí štrajkom robotníkov...Bednarz vedomí si situácie pridáva sa na stranu robotníkov a jeho nerozhodnosť je tak zavŕšená. Posledný dlhý záber vidíme Stefana, ako učí chodiť svojho malého vnuka. Je to náročné udržať sa na nohách, hlavne keď pár krát spadneš. Je ale dobré že sa dokážeš aj postaviť...