versus

Kedze som tupy ako vrece od zemiakov (pre bratov Cechov: pytel s bramborama), velmi rad pozeram cokolvek, co vysvetluje, ako co vznika, alebo ako sa to vyraba /aj ked pravda, radsej niekedy nevediet/. Po spusteni MALL TV to bola jasna volba, ved, streamcz je mrtvy, nech zije mall ... lenze ... to chce trochu viac, nez afekt Ludka Stanka (ktory teda mne osobne fakt nesadol), to chce viac, nez krasnu scenu, kde sa to odohrava, a ktora sa ovela viac hodi na natacanie gay group porna (zn. vanilla sex je pre deti)... A pritom graficky pekne zmaknute, len v tomto pripade mi pride prestrih z historickych fotiek/videi na uvadzaca vlastne .... zbytocny? Len aby tam bola nejaka pracka, alebo mycka za nim? Ale mozno tomu nerozumiem a ma to byt vlastne reklama na to, ze mallcz predava tieto veci a tym padom drzim tlamu a krok :)

Beyoncé je psychopatka. Ale brr brr, klidek. Ved to je kazdy umelec tak trochu, alebo CEO nejakej spolocnosti. A obcas aj manazer v McDonaldovi, ktory sa tvari, ze komanduje armadu a pritom len sekiruje decka. Ale nie o tom sme chceli. Lemonade. Vizualny album je koncept, ktory nie je zase az tak bezny a pritom, ta hranica, kedy je uplne zbytocny a naopak, kedy je dolezitejsi, nez samotna hudba, je velmi velmi tenka. Bavi ma, ze tato hranica je v Lemonade prekracovana obomi smermi a to je v poriadku. Film je akymsi procesom vyrovnavania sa s neverou, hnevom, potom odpustenim, potom nejakym uvedomenim si ... A ano, niektore songy bez obrazu funguju, niektore nie a pri niektorych je obraz uplne zbytocny. S cim ja mam ale trochu problem je to, ze Beyoncé neverim ani jednu mihalnicu. Je to vyprodukovany, dobre sa pocuvajuci, niekedy zaujimavo vyzerajuci ... produkt. Nic viac, nic menej. A obavam sa, ze je prezity viac na efekt, nez v skutocnosti. Ak je niecim mne film sympaticky /okrem par vizualnych stvarneni/, tak je tym, ze je sucastou Black Lives Matter. Resp. ze je sucastou diskusie o tom, kde je spolunazivanie afroamericanov a belochov v US v tychto rokoch. To je vsetko.

Som fanda prveho sviezeho dielu a nemam nic proti druhemu. Ale z tohto pokracovania som bol rozcarovany.. z Karla Urbana, ktory prehraval neskutocne.. zo scenaru, ktory musel vzniknut za pomoci fakt zleho matrosu (zmente pri dalsom dieli dealera, fakt), a celkovo ... ono to strasne strasne nefungovalo, nic tam. Mna ako fandu, za ktoreho sa povazujem, to zamrzelo.

SPOILERY OD PRVEJ VETY. A ak to stale citate pred pozretim filmu, tak prestante. Fakt. Cim menej viete, tym lepsie. Su dve roviny, ktore vo filme vidim. Jedna ta hororova, kedy je babicka kralovnou kultu, ktora ma za ulohu priviest demona Paimona na svet, cim si zabezpecit pre privrzencov bohatstvo a moc na Zemi. Samozrejme, z tohto hladiska su uzasne motivy, ako babicka skusa v minulosti obetovat najprv svojho syna (brat Toni Collette), ale ten to nevydrzi a v 16tich sa kvoli tomu zabije. A smekam pred rozhodnutim autora pripravit o hlavu najprv trinastrocne dievca, aby jej bracha mohol byt tym silnym telom, ktore si demon zela. A celkovo, stracanie hlav ma svoje caro, nemyslite? Ale o tom neskor. Cim ma ale Hereditary fascinuje, je to, ako dobre funguje ako psychologicka drama o rozklade jednej (skoro) normalnej rodiny. Hned uvodna scena, kde otec rano pred pohrebom nahana dceru a syna, kym matka caka v aute, hovori tak vela: Matka nema tusenie, ze jej dcera prespava v domceku na strome v zime, pretoze .. pretoze je prilis sustredena na seba? Otec psychiater (neskor sam na praskoch) sa pocas celeho filmu snazi tlmit vsetko, co sa deje okolo, ale nemoze byt uspesny, kedze to, co sa stalo medzi matkou a synom, je pre mna ustrednym motivom, ktory je tazko vyriesit. Tak nejak tusime, ze Toni Collette ma svoju minulost posramotenu zlym vztahom s jej matkou, “Hail Paimon!” babickou, ktoru musela riesit terapiami. Rozprava nam o tom, ako dominantna babicka jej dceru sama kojila/krmila(!). Vtedy dava zmysel, ked dievca hovori o tom, ze babicka vzdy chcela, aby bola chlapec. Bodaj by nie, este aby demon bol v zenskom tele v tomto svete, vsakze. Chces vladnut svetu, bud chlap. Ale ta scena sna vo sne, paneboze ta scena, mi “vymilovala” mozog tak, ze aj keby som este mesiac po tom cital akykolvek lifestylovy casopis pre zeny, alebo muzov, tak mi nikto nevezme tu racio radost, fakt nie. To je ta scena, kde je vsetko, priatelia. Matka hovori svoju synovi, ze ho NIKDY nechcela mat a robila vsetko preto, aby ho potratila. To je dovod, preco o par rokov v namesacnosti svoje deti poliala horlavinou a zobudila sa prave, ked skrtla zapalkou a vystrasila svoje deti na smrt. To je ten dovod, preco syn nikdy nemohol verit svojej matke a to je dovod, preco jej v zabere filmu neveri ani jej muz. Pre tych stastlivcov, ktori nemali psychopaticku matku: budte radi, ze sa nezobudzate na to, ze vasa mama videla anjela a vsetko bude v poriadku. Ale o inom sme chceli. Koniec filmu, ten krasny chaos s dalsou padajucou hlavou, kedy sa zo synatora stava nositel demona… verim mu. Ak budeme brat kazde dieta ako Tabula Rasa … tak kazdy zapis vyvola reakciu v buducnosti. Verim tomu, ze z cloveka, ktory vo svojej mladosti citil, ze ho jeho matka nikdy nechcela, sama sa ho pokusala zabit pred narodenim a aj po nom a nosi v sebe zodpovednost za to, ze zabil svoju sestru, ked sa dusila alergickou reakciou kvoli orieskom v torte … ano, aj vdaka tej torte moze z neho vyrast monstrum, ktore v sebe nesie prilis velkeho demona. Myslim, ze som pri tomto filme stratil svoju hlavu aj ja.

Pamatate si 5. sezonu RuPaul's Drag Race? Vedla slecien Alaska, Detox, alebo Ivyyyyyy Winters, sa tam objavila jedna velmi velmi narocna pani - Alyssa Edwards. Poznate to, ked pracujete v sluzbach zakaznikom, tak nemozete o niekom povedat, ze jeho poziadavky su ... pretoze ho nazyvate slusne "velmi narocnym zakaznikom", alebo "zakaznikom so specialnymi potrebami". Tak inak. Pani Edwards vlastni uz roky rokuce tanecne studio, kde uci deti a dorast a na hodinach sa zucastnuju aj samotne matky deti. Poznanie prve: Serial je o kricucich a hysterickych matkach, ktorych ambicie su vyssie, nez Mt. Everest a zaroven by kazda jedna vedela viest studio snad najlepsie. Poznanie druhe: Alyssa mi je stale najmenej sympaticka zo vsetkych Mama Ru dievcat, aj ked je drag scen pomenej. Poznanie tretie: Ak vas neodradi ani jedno, ani druhe, stale tam bude ista porcia dobreho tanca, pretoze decka su fakt sikovne. Zhrnutie: moc dramy, vela dielov, vela hranych scen, malo humoru, nedal som to.

Je lahke odsudit niekoho, kto zabudne v aute dieta. Ako sa toto "komukolvek" moze stat? Tully je sice mozno cynickou sondou do zivota unavenej matky troch deti (vlastne styroch, manzel hrajuci peesko v posteli...), ale prave ten cynizmus, suchy humor, a situacie, ktore sa mozu stat "komukolvek", kto je vycerpany a tak trochu na vsetko sam, je vlastne ocistujuci. V druhom plane je Tully pre mna o tom, ze clovek niekedy zabudne, kym je, kym bol, ake mal sny. Riesi milion sucasnych veci a riesi ich, lebo musi. Ale niekedy stretnutie s druhym clovekom prinuti, sa zamysliet aj nad sebou. Odmenit sa nejak. Prave preto by som tento film odporucil "komukolvek", kto zvladne pozerat na situacie vyvolavajuce velke "jauvajs!", kto sa neboji rozmyslat o zivote, ktory prave zije a kto sa neboji skusat a znovu padat na hubu, a znovu skusat. Toto bol jeden z najinspirativnejsich filmov, ktore som tento rok videl. Nepotrebujem ho vidiet znovu o mesiac, ale vlastne sa k nemu nejakym sposobom vraciam casto. A ano, uz chapem, ze sa mozu stat aj take strasne veci, ako zabudnute dieta v aute. "Komukolvek".