Shedom

Tvorcovia The Wire sa nezaprú, ich vplyv je tu ozaj badateľný. Tak ako po TW mi každá ďalšia kriminálka pripadala ako nedeľné predstavenie pre deti, tak sa obávam, že po GK podobne dopadnú všetky vojnové filmy, minimálne tie z blízkovýchodného prostredia. Spočiatku som sa nevedela vysomáriť, aký postoj k tomu mám zaujať, ale veľmi rýchlo som podľahla. Nesmierne chytľavé. Vojnový žáner síce patrí k mojim obľúbeným, ale tieto „moderné“ konflikty USA s Irakom a Afganistanom idú tak trochu mimo mňa, filmy z tohto prostredia ma z nejakých zvláštnych dôvodov nezaujímajú, výnimkou je len tvorba Kathryn Bigellow /Hurt Locker, Zero Dark Thirty/. Preto som naozaj nečakala, že ma Generation Kill bude tak baviť. Leví podiel má na tom skvelá postava ultrasympaťáka Brada „Iceman“ Colberta (Alexander Skarsgard), nemenej sympaický Lee Tergesen ako „Reportér“ a samozrejme hláškar Ray, ktorému sa huba nezavrie (btw. práve si dávam repete The Wire a jak kukám, tak kukám, "Ray" je "Ziggy Sobotka" z druhej série TW...Tak ako mi tam liezol na nervy, tak je tuná geniálny) . Neskutočné hefty, smiala som sa nahlas. Dialógy a hlášky – to je najväčšia zbraň GK. Žiadne spomalené zábery na hrdinných supermariňákov na pozadí podmanivej hudby. Keď chalani chceli muziku, museli si zaspievať sami. (A tieto ich „spievajúce“ scény úplne milujem, najviac ma dostali s Tainted Love. A Teenage Dirtbag v ich podaní je snáď lepší než originál :D). Až sa čudujem, že si to natočili samotní Američania. Nekompromisné, nezaujaté,chladné, cynické, absurdné... “Stay frosty, gents“.

Veľmi milé prekvapenie, na ktoré som narazila len náhodne a preto, že som chcela vidieť troch fešákov z BoB opäť pohromade (Wahlberg, McDonough, Gomez). Originálny scénaristický nápad, sympatické postavy, skvele zahrané, všetko funguje tak ako má - čo má byť vtipné je vtipné, silnejšie momenty sú ozaj dojímavé a na začiatku každej časti ma to vždy chytilo a nehľadiac na to, či sa mi prípad zdal zaujímavý alebo nie, tak nejak som vždy mala chuť to dopozerať a to teda nebýva vždy pravidlom ani pri tých „lepších“ seriáloch... Ono totiž o tie samotné prípady vôbec nešlo, ale skôr o psychológiu, o to, ako všetko môže vyzerať inak, keď sa na vec človek pozrie z iného uhla, že každý má občas tú svoju pravdu, ako všetko so všetkým súvisí, ako veľmi si vzájomne do života zasahujeme a ako svet ani zďaleka nie je čiernobiely...Páčilo sa. Aj napriek nie zrovna vypiplanému vizuálu a prostrediu LA, ktoré nemusím – tieto veci ma zvyknú ovplyvniť viac, než by som chcela. Ak sa raz nájde nejaká dobrá duša, ktorá spraví titulky, s chuťou si to pozriem znova. V druhej sérii tento koncept ale stráca dych, resp. cítiť niečo ako snahu o "zdiváckejšenie", ktorá vôbec nevyšla. Napriek tomu, náhle zrušenie ani nie v polovici seriálu, nebolo namieste.

„Bola to iná doba.“ Spomienky skutočných veteránov na začiatku každej časti sú pre mňa vždy najsilnejším momentom. Bola to nielen iná, teraz už pre nás takmer nepochopiteľná doba a mentalita, ale aj úžasná partia obyčajných chlapov, na čele s nesmierne charizmatickým vodcom /skvele ho vystihuje citát z predlohy S.E. Ambroseho, ktorú silno odporúčam – jednoduché a pritom strhujúce čítanie od prvej vety: „Winters byl jiný; nebyl to ani vtipálek, ani zatvrzelec. Dick Winters ani na okamžik nepředstíral, že je bůh, ani na okamžik nepředstíral, že by byl něco jiného než obyčejný člověk. Byl to důstojník, který z mužů dostal vše, co v nich bylo, neboť od nich vyžadoval vždy jen to nejlepší, a měli jste ho tak rádi, že byste ho prostě nedokázali zklamat.“/. To silné prepojenie medzi členmi E-roty, to priateľstvo na život a na smrť je možno to, čo činí tento seriál ešte niečím viac než len dokonalým vizuálnym zobrazením WW2 s presnými hereckými výkonmi a podmanivou hudbou. „Currahee!“ – „ako jeden muž“ - toto sa tvorcom naozaj podarilo, to puto, zohranosť a absolútnu dôveru v ich kolegov im veríte a cítite to s nimi. Každá časť má niečo do seba, ale moje najobľúbenejšie sú Currahee, Day od Days, Crossroads, Bastogne, Breaking Point. Z nich najviac asi BASTOGNE: posteľ, toaleta, sprcha, teplé jedlo a čisté suché ponožky – pri Bastogne si každý uvedomí, že skutočne dôležité veci sú tie najjednoduchšie, najsamozrejmejšie, tie za ktoré nám ani nenapadne byť vďačný. Okrem sugestívneho zobrazenia zimy v belgických lesoch je to aj mimoriadne vydarená sonda do duše medika Eugena Roe-a („Oh Lord, grant that I shall never seek so much to be consoled, as to console, to be understood, as understand, or to be loved as to love with all my heart...“). V časti BREAKING POINT doslova zbožňujem „moment“ Ronalda Speirsa, tú sekvenciu si vždy pustím minimálne ešte raz. Pôsobil možno ako podivný patrón, o ktorom kolujú nelichotivé legendy, ale keď sa lámal chlieb...bol to najväčší frajer široko ďaleko. /A skutočne, ako som sa potom dozvedela z predlohy, mal tento človek 2 prezývky: Killer (medzi mužstvom) a Frajer (medzi dôstojníkmi) :)/ Je hneď po Wintersovi mojou najoľúbenejšou postavou. Nedá sa nespomenúť skvelý casting, zaujímavými tvárami sa to tu len hemží a každý jeden odvádza perfektný výkon. Nikdy som nechápala, prečo viac žien nemá rado vojnové filmy. Toľko švihákov, správňakov koľko sa ich objaví v tomto žánri a nie, ony radšej dávajú prednosť romantickým sračkám s pofidérnymi „hrdinami“ a ja som večne za exotku ;). Najviac ma bavili Matthew Settle ako Speirs, Shane Taylor ako "Doc" Roe, Neal McDonough ako Lynn Compton, Dexter Fletcher ako John Martin, Rick Gomez ako George Luz a samozrejme dokonalý Damian Lewis, ktorý sa nie najľahšej role majora Wintersa, za ktorým by jeho muži išli kamkoľvek, zhostil takým štýlom, že tomu uctievaniu zo strany jeho zverencov proste rozumiete. Videné niekoľkokrát a vždy na konci viem, že to nebolo naposledy. Toto nie je „seriál“, je to výpoveď, svedectvo a ako také nikdy nestarne. "Cpt. Sobel, we salute the rank, not the man."

Dokonalý Á-čkový vizuál zhadzuje B-čkový scenár, C-čkové herecké výkony a I-nfantilná Cameronova réžia. Kate sa našťastie veľmi skoro zbavila nálepky "tej herečky z Titaniku". Komu tento film naozaj ublížil je Leonardo DiCaprio. Dlho, predlho som ho nemohla ani vidieť, našťastie som sa prinútila pozrieť si jeho rané filmy, kde exceluje a dokazuje, že to nie je len tak nejaký sladký chlapeček /Co žere Gilberta Grape, The Basketball Diary, Marvinuv pokoj/. Išla by som s hodnotením ešte nižšie, ale viem, že vidieť to v čase uvedenia na veľkom plátne, bola by som nadšená. Žiaľ, s odstupom rokov je ten film stále otravnejší. Škoda, celý ten príbeh, tragédia, história Titaniku, sama o sebe fascinujúca, by si zaslúžila dospelejšie spracovanie. /Ako by asi vyzeral tento film v réžii Paula Greengrassa?/

Na tento film som sa nesmierna tešila hneď od prvého momentu ako som sa dozvedela, že sa chystá. Reálnu rukojemnícku drámu si pamätám zo zmienok v správach a po skúsenosti s Greengrassovým United 93 som bola zvedavá, ako sa s tým popasuje. Ako išiel čas a vychádzali prvé trailery, záujem opadol a popravde som si napokon "Kapitána" pustila len aby som si ho mohla odškrnúť zo zoznamu. Tu musím spomenúť, že krátko pred pozretím sa mi stala malá nehoda pri dojedaní vianočného kapra a následne som prežívala pár perných dní s "pocitom cudzieho telesa v krku" /ukázalo sa, že som mala len poškriabanú sliznicu, ale neprajem zažiť nikomu ;)/. Prvá polovica mi pripadala iba priemerne Greengrassovsky dobrá a tradične roztrasená, avšak od nástupu Navy SEALs Team Six / rozoberá to tu dosť ľudí, ja za seba poviem len, že to vykreslenie borcov z Navy SEALs ako nadľudí jednoducho Greengrassovi žeriem aj s navijakom / naberá film priam závratné tempo. Aj keď som vedela, ako to má dopadnúť, mala som čoraz väčší problém v kľude obsedieť, pri rozhodujúcich záverečných momentoch v záchrannom člne, sa moje už tak stiahnuté hrdlo stiahlo povážlivo ešte viac a pri "Execute!" som myslela, že sa snáď už ani nikdy nenadýchnem. A následná scéna na ošetrovni, mi pripomenula, prečo mám Hanksa v TOP-ke. Až POTOM...som začala predýchavať.

Suverénny úvod zruinuje nástup Pipa "staršieho". Totálny castingový laps, ktorý by som do perfekcionistov z BBC nepovedala. A o to viac zamrzel. Nemôžem si pomôcť, ale na Douglasa Bootha som sa takmer nemohla pozerať a pôvodne som s hodnotením chcela ísť oveľa nižšie, krásna výprava, ostatné obsadenie a samotný príbeh však predsalen chytili za srdce. Oscar Kennedy - dokonalý.

Knihu som nečítala, preto mi príbeh prišiel mierne komplikovaný a rozvetvený, s množstvom postavičiek, ktorých poslanie, osud, súvislosť mi nie vždy prišla zrozumiteľná. Prekrásny vizuál myslím celkom vystihuje tú typickú Dickensovskú zmes rozprávkovosti a strašidelnosti, chvíľu mi trvalo naladiť sa na túto frekvenciu, ale pomaly si začínam zvykať, že všetky dobré veci musia dozrieť. Toto bol presne ten prípad. Okrem iného som si tu uvedomila, aký skvelý herec je Andy Serkis! Niežeby som chcela znevažovať jeho "hranie" prerastených alebo rozprávajúcich opíc, ale pri sledovaní jeho kreácie Blandois/Rigaud som sa bavila ako už dávno nie. A ten geniálny prízvuk... Viac takýchto skvelých rolí!

Hlavný hrdina bol pre mňa spočiatku /doslova od PRVEJ chvíle ako sa objavil v zábere;)/ desne vytáčajúci element, ale krásne naivné 50-te roky, dokonalý vizuál a suverénne herecké výkony všetkých zúčastnených ma udržali pri sledovaní a postupne som si aj na Freddieho zvykla. Ku koncu prvej série sa rozvláčne tempo zdramatizovalo do tej miery, že som snáď miestami ani nedýchala. Stále to však pre mňa bola "iba" 4-hviezdičková záležitosť. Ale potom prišla druhá séria, ktorá je paradoxne väčšinou komentujúcich označená ako menej kvalitná, zábavná, dramatická... a ja som absolútne podľahla. Konečne som sa naladila na správnu frekvenciu, zvykla si na všetky postavičky a ich muchy, resp. mnohé charaktery sa posunuli zaujímavým smerom /Marnie, Freddie, Angus/ a v neposlednej rade chválim skvelú postavu Randalla, jeho som si užívala v druhej sérii snáď najviac. Neostáva mi iné, len dúfať, že sa BBC predsalen rozhodne pokračovať v tejto televíznej dokonalosti. // "Korporace usedly na trůn a bude následovat období korupce na nejvyšších místech a finanční mogulové v zemi budou usilovat o prodloužení své vlády apelováním na předsudky lidu, dokud se veškeré bohatství nesoustředí v rukách úzké skupiny a republika nebude zničena. Abe Lincoln. Řekl to Abe Lincoln." //

Black Books, Office, Extras, Sherlock...všetky najlepšie seriály su britské a žalostne krátke. Sherlocka som odkladala dlho, dôvody boli 4: 1. extrémne dobré ohlasy (ale no, tak dobré to nemôže byť), 2. malý počet odvysielaných častí (pre prípad, že by to predsa bolo dobré, to čakanie na ďalšiu sériu by ma zabilo), 3. Martina Freemana zbožňujem už od Kanclu, no Benedict Cumberbatch na plagáte bol pre mňa nový „fejs“ a že to je teda fejs, na ktorý som si musela zvyknúť, 4. prevedenie klasiky do súčasnosti je niečo k čomu zvyčajne pristupujem s pochybami. Naveľa som si Sherlocka naplánovala na pochmúrne novembrové dni v domnení, že čoskoro na to by sa mohla vysielať aj 3.séria. Keď som ale v októbri nakukla na „Study In Pink“, nevydržala som a vrhla som sa na to ako hladový pes (baskervilský). „Zasmušilý“ úvod zobrazujúci rozorvaného Dr. Watsona ma chytil od prvej chvíle, no v momente, keď zaznelo „Afghanistan or Iraq?“, akoby niečo vnútri spozornelo a tvár mi rozihral rošťácky úsmev, ktorý mi ostal asi až do záverečných titulkov. V tej chvíli sa mi pred očami začal formovať jeden z najpodmanivejších „vzťahov“ TV obrazovky a možno aj filmového plátna. To iskrenie, škádlenie, tá chémia, ten humor, tá osudovosť, tie Sherlockove oči... To a mnohé iné v spojení s dokonalým „studeným“ vizuálom súčasného Londýna vytvára absolútnu seriálovú extázu. Čakanie na prvé stretnutie Sherlocka a Johna po Reichenbašskom páde bude nekonečné. EDIT: Tak ešteže ma tá natešenosť prešla, inak by sklamanie z 3. série bolo oveľa dramatickejšie. Ne, ne, ne... tudy cesta nevede. Aspoň nie pre mňa. Sherlock nám totálne "zmofatovatel", príliš nápadne mi prevedením pripomínal Matt Smithovho Dr. Who, ktorého som taktiež nezvládla a seriál prestala sledovať. Totálna zmätočnosť, prípady nezaujímavé, teatrálnosti habadej, emócie žiadne, nebavilo. Prvé 2 série za 4-5, tretia odpad.

Moja každoročná povinnosť – vždy večer 23. 12. si „šlahnem“ Love Actually, aby som prežila Vianoce. Je to neuveriteľné, ale stále to funguje. A je jedno, či je to v decembri alebo v júli, keď mi nie je najlepšie, stačí pustiť kúsok a svet je hneď o niečo znesiteľnejšie miesto. Tento film má pre mňa špeciálne miesto, je to dar, vskutku malý vianočný zázrak. Pamätám, keď som ho videla prvýkrát – bola som plná skepticizmu, predsalen, romantická komédia...? Ale potom prišiel začiatok na letisku a hneď som vedela, že tento film bude tak nejak „iný“. A naozaj, nielenže skvele začal, ale každou ďalšou minútou, každou „kapitolou“ si ma získaval stále viac. Takto to vedia naozaj iba Briti. Milujem!