Sám proti sebe
Obsahy(1)
Stačí povedať meno Rudo Sikora a väčšine ľudí sa vybaví neprehliadnuteľná, robustná postava vysoko ceneného výtvarníka. Rudo Sikora má totiž leví podiel, hoci to znie akokoľvek pateticky, na vzniku politického systému, v ktorom žijeme. Ale tento postoj tvorí len časť jeho zásluh, keďže ide o človeka, ktorého charakter sformovali pevné morálne princípy. Obhajovaním svojich názorov prispel v roku 1989, v rámci užšieho vedenia Verejnosti proti násiliu, k pádu socializmu. Nevyužil, na rozdiel od mnohých iných, vtedajšie "mocenské postavenie", ale naďalej sa venoval len tomu, v čom vidí svoje hlavné poslanie - tvorbe. Režiséra a scenáristu Martina Hanzlíčka spolu s kameramanom Richardom Krivdom zaujala práve téma morálnej zodpovednosti umelca ako problému celoživotnej výzvy. Prostredníctvom inštalácie najväčšej súbornej výstavy Ruda Sikoru vo Veľtržnom paláci v Prahe si kladú otázky o dôležitosti etického postoja umelca v jeho tvorbe i živote. Ako si zachovať tvár v spoločnosti, ktorá sa bezhlavo ženie do konzumu? Prinesie človeku šťastie opatrné prispôsobovanie sa priemeru? Režisér Hanzlíček neposkytuje hotové, jednoznačné odpovede, ale neobvyklou formou nastoľuje osobité filozofické východiská a konzekvencie Ruda Sikoru. Vďaka tomu vytvára skutočne zriedkavý metaforický obraz o údele umelca a jeho nepoddajnosti. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (1)
Svojho času som čítal noticku Miša Kaščáka o tomto dokumente. Vychválil ho. Sochy a obrazy Sikoru mu vraj prišli na výstavách samy osebe neosobné, no vďaka vďaka dokumentu získali rozmer ľudsky umožňujúci pochopiť jeho dielo. Nuž, mám to trochu inak. Objasním, len je to nadlhšie. Úžasné zrkadlové väzenie, odrážajúce mnohoznačnosť reality v totalite i mimo nej, som 9x navštívil vrámci jednej Sikorovej výstavy. Film ukázal ako jeho tvorivý rozlet v oficiálnej výtvarnej sfére s množstvom performancií zastavila okupácia a normalizácia. Počas rokov 1968-1989 sa tvorilo polo ilegálne, tajne, pod rúškou oficiálnosti. Ako sa správne podotklo - na Slovensku nebol žiaden zákaz nikdy dokonale nepriepustný: kadečo sa dalo. Nádej prišla v novembri 1989. Vytriezvenie o pár rokov neskôr. Ulice v Bratislave v roku 1989 rozbiehal práve Rudo Sikora. Do Umeleckej besedy zvolal s pár kamošmi ľudí, ktorí podpísali a založili hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Trochu si nasypal popol kvôli Mečiarovi a tomu, že oni ako VPN Mečiara inštalovali do funkcie ministra vnútra a neskôr za premiéra. Teraz robí mamutie inštalácie. Všetko, ok výhrady sú skôr osobné a osobnostné. Človek, čo dumá globálne o vesmíre a zodpovednosti ľudstva voči planéte zem a Vesmíru je vo vzťahu k tejto globálnosti príliš upätý k suprematizmu (= umelecké hnutie, pochádzajúce z Ruska, ktorého pozornosť sa sústredí predovšetkým na geometrické útvary ako štvorec a kruh) a jeho zakladateľa Maleviča. Niečo ako mysli globálne, ale konaj suprematicky. Druhou vecou, čo nenadchla bola samochvála - vzhľadom na vesmírne úvahy nebol spomenutý takmer nik a nič iné z výtvarnej scény - monopol mali sikoroviny. Čo znamená, že idea vesmíru je zrejme vnímaná ako idea len osobného vesmíru, uzatvretého telom a dielom umelca. Posledná vec čo vadila - podráždený tón v reči k spôsobu práce ženy pri dočisťovaní géniových obrazov: nervozita a krik. Na druhej strane išlo o sympatickú sebakritiku - túto scénu maliar do filmu pustil. Sumár: radšej dvadsaťkrát Sikorovu výstavu (veľa skvostných diel) ako si zopakovať tento filmový zážitok. 58% ()