Recenze (1)
Nam June Paik, video experimentátor v interview hovorí o sebe, vplyvoch na svoje umenie (hnutie fluxus, dadaizmus, zen, kóany, avantgardná hudba...) a o spoločnosti. Nesklamal, srandovne uletenými odpoveďami, kombinovanými s pár vážnejšími vetami potvrdil moju domnienku, že tento tvorca má v sebe niečo, čo je mi blízke. Samotný rozhovor je v duchu jeho tvorby sekaný, prerušovaný chrčavo rušivým zvukom. Priestor navôkol zdobia rôzne naukladané obrazovky. Spestrenie predstavujú ukážky Paikových diel. Príklady: robot, chodiaci ulicami veľkomesta pripomínajúci opitý sen konštruktéra stavebnice Merkúr; skladba Johna Cagea interpretovaná nástrojmi - vecami, ktoré boli do miestnosti predtým nazvláčané: od sláka hrajúcom na nahom mužskom chrbte, cez náhodné zapnutý magnetofón až po rozmrazené kurča (o účasti na Cageovom prvom koncerte Paik hovorí: najprv sa mi zdalo, že je to ovplyvnené zenom, potom som sa nudil, ale veď zen je tiež veľmi nudný). Zaujala aj živá video socha, ktorá mala na prsníkoch obrazovky s vlastnou tvárou, relácia ukazujúca rastúci vplyv tv kultúry v každodennom živote (dnes transformované do neustálej počítačovej čumendy, príp. síce tvorivého, ale zväčša plochého obrazovo- textového tliachania). Záverečné porovnanie nenápadne apeluje na zmysluplnejšie utrácanie. Väčšina ľudí vraj míňa veľké sumy peňazí na mechanické hračky slúžiace výhradne reprodukciám už vytvoreného, čím sa posilňuje masa plastických ľudí, zatiaľ čo zmysluplnejšie je zaobstarávať si technológie slúžiace tvorbe samotnej, tzv. technologickej ne-technológii. ()