Voľne žijúca mládež

Kľúčové slová: reálny socializmus, punková subkultúra ako sebaidentifikácia, ľudská voľnosť x jej represia, ŠtB, kolaborácia s režimom. Stačí. Všetky si ich na dnes umiestnime do suchopárnych mantinelov krátkometrážneho, ani nie polhodinového dokumentu režisérov Juraja Brocka a Dana Ondruša. ___ Podaktorí z Ateliéru dokumentárnej tvorby by možno povedali nasledovné: Dokument ako kráľovská disciplína kinematografie, posledná jej bašta, ktorá nekašírovaným spôsobom preklápa spoločne nami zdieľaný svet do jeho mediálneho obrazu, je tu zredukovaný o všetky jeho korunovačné klenoty, ktoré mu v tomto momente Voľne žijúca mládež skonfiškovala. Potláčaný snob vo mne, ktorý je stále v tom, že vkus je záležitosťou estetiky, by čosi podobné zahundral tiež. Tu by mu ale s radosťou kontrovala jeho nepotláčaná, antiesencialistická protistrana, poznamenaná kultúrnou sociológiou a vedomím, že vkus je vecou sociálnej dištinkcie. A ako taký len slúži k legitimizovaniu triednych rozdielov. ___ Takže poďme radšej ďalej a orientujme to inak. Ústav pamäti národa uvádza: tuctový projekt nevypovedajúci nič o punkovej scéne v bývalom Československu. Ale nevyčítajme mu to hneď, pretože o takto komplexnejší náhľad sa daný projekt ani nesnaží. Dramaturgicky svojvoľným spôsobom sa v ňom rieši Zóna A, tá kapela, a jej vzťahy k vtedajšej totalite. Vlastne popri sledovaní sa opäť vynárajú súdy rázu toho, že dokumentárne filmy typu Voľne žijúca mládež zbytočne oberajú novinárov a tiež rozhlasových zamestnancov o ich prácu. Kvantá rozhovorov neponechané na papieri, ale predostrené lenivému publiku, ktoré nie je lačné po čítaní a počúvaní, lebo to sú naň už príliš starosvetské formy a prarituály. ___ Voľne žijúca mládež je vlastne taká oral history. Film v zásade fungujúci na podobnom princípe. Lenže sem musí prísť veľké pozor s ešte väčším výkričníkom. Orálna história a spovedanie poväčšine dôkladne pred verejnosťou utajených modiel z filmovej branže na sterilnosti, štylistickej umiernenosti a obmedzenosti vlastného výraziva stojí. A využíva ich ako ústredné definície svojej kategórie. V podstate taká cielená a dobrovoľná askéza. Významová aj výrazová. Avšak o iné ide. Film, nie tento dnešný, ale film ako celok, kinematografia, je audiovizuálny umelecký druh. Poznáme všetky tie poučky okolo neho. Voľne žijúca mládež je jeho esenciálnou negáciou. Totiž, skúsme na pár sekúnd odvrátiť zrak uprený na obrazovku s projekciou dokumentu, ktorý podnietil vznik tohto textu, a ponechajme ho odvrátený až do nástupu záverečných titulkov. Potom si ho pustime znova, to už však sledujme aj obraz. Čo to spôsobilo? ___ Na jazyku zostala pachuť ekvivalentného zážitku. Počuté rovná sa videné a naopak. Funguje len jedna zložka nezávisle na druhej, do ktorej sa zákonite vkráda stŕpnutosť a ubíjajúcosť daného projektu. Audiostopa šlape, video vlastne tiež, ale to je jedno, pretože tá je tu absolútne nepodstatná a nikam sledovaný film neposúva. Ony sú to naozaj len interiérové rozhovory s členmi tej známej kapely a disidentom Františkom Stárekom alias Čuňasom, premiestnené z jedného umeleckého druhu do druhu iného. Zvizualizovaný text. Nič viac. Natočený nielen kvôli vyššie spomenutej percepčnej spohodlnenosti, ale akosi objektívne je dôležitejšie, že čosi podobné je národnou hrdosťou a Ústav pamäti národa má ďalší patriotický bod k dobru. Ale len k svojmu. Alebo ešte, zvizualizované stránky z novín sú to podobne ako pred našimi zrakmi rozpohybovaná rozhlasová matéria, debata z éteru, z ľubovoľnej relácie približujúcej kapely z našej histórie, do ktorej každý opýtaný osve čímsi prispeje. S rozdielom tým, že vo filme tázateľa nepočujeme, lebo jeho otázky by pôsobili nadbytočne, nevhodne by dokument ešte viac brzdili a predlžovali mu stopáž. ___ Tri štvrtiny sa chlapci spovedajú, do toho sú občas vložené archívne materiály z koncertov a ulíc. Tie sú náhodilou zmesou narýchlo spichnutých záberov a ani sprievodca profesnou fotogalériou zúčastnených, významovo neposúva dielo za váhu, ktorá je explicitne artikulovaná v odpovediach jednotlivých členov kapely. Konštatovanie je to pri audiovizuálnom materiáli mierne problematické, v tomto prípade najproblematickejšie. ___ Nejde teraz o neprijatie istého kinematografického prístupu, vôbec. Ide o vyhranenie sa voči grifom a metódam, ktoré kinematografiu posúvajú do roly prostitútky a cudzopasia na nej, pričom ju nijako neinovujú. Skúsme na to ísť z opačnej strany. Vezmime si filmy stojace na čisto vizuálnom filmovom jazyku a dialógovej okresanosti, z istého pohľadu akomsi utlmení audiozložky, teda pravom opaku Voľne žijúcej mládeže. Po odklonení pohľadu z plátna či obrazovky by tieto diela principiálne nemohli fungovať. Zanedbateľný vizuálny smog prítomný v Brockovom a Ondrušovom dokumente je tak v oných filmoch náhle nahradený obrazovou informáciou vypovedajúcou aj o čomsi inom než len práve zobrazenom. Inom v zmysle širšom, siahajúcom za samotný filmový text. Týmto sa vybrané dielo zároveň sebaobhajuje ako audiovizuálne relevantný dielec kinematografie, keďže význam je zahrnutý aj vo vizuáli samotnom. Nejde však o bezbrehé prijímanie každého takého artefaktu dovedna. Výčitky a určité vymedzenie sa, prípadne akákoľvek iná reakcia, budú od jedného diela k druhému odlišné. V redakciách rozhlasov a novín ale konečne nemusia toľko nariekať. ___ K predošlému odstavcu priraďme konkrétnejšie príklady. Voľne žijúca mládež nie je experimentálnym filmom v zmysle takého Andyho Warhola, ktorý celodenne testuje percepčnú výdrž dlhými statickými zábermi, prípadne záberom jedným, teda svoju tvorbu nám umožňuje čítať ako istú formu kvázinonkonformnej revolty a priznanej hravosti s diváckym subjektom. Nepohybujeme sa ani v koľajach Kanaďana stojaceho za filmom Mapy ku hviezdam, Davida Cronenberga. Tie z 80 percent, rovnako ako rozoberaný dokument, pozostávajú zo záberov hovoriacich hláv, avšak umiestňovaných do precíznych kompozícií, v ktorých subtílne vrie imanentné napätie. A to je veľký rozdiel. ___ Dôsledne koncipovaný autorský zámer. Tvorivá neschopnosť vyvierajúca z nutnosti natočiť čosi podľa predpísanej šablóny s nulovým vkladom z mojej strany. Predošlé dve vety neboli ekvivalentné, ale opozičné. Tá prvá smerovala k Mapám ku hviezdam, druhá k Voľne žijúcej mládeži. ___ On to je vlastne dokument pre kohosi prijateľný, to vtedy, pokiaľ radi stískate v rukách ovládač od svojej televízie a popri brázdení programami narazíte na Dvojku, tú verejnoprávnu, kde mu zhodou okolností bude vyhradené miesto. Predstavujem si, že sa tak stane kdesi v strede pracovného týždňa, najpravdepodobnejší je dopoludňajší čas. Vtedy sú všetci v práci, nemáme o akých divákov prísť. ___ Alebo nepoznáte Zónu A, alebo nepoznáte domácu punkovú scénu, alebo je vám to všetko ukradnuté, tak či tak si punkoví analfabeti či neznalci onej kapely, ktorej meno dnes už radšej nevyslovme, tento film vlastne nikdy nepozrú, lebo preto vznikajú texty takého typu, aký teraz čítate, a jemu príbuzné. Alebo hypotetizujme ďalej a aj poznáte kapelu, bez ktorej by ten film nebol vznikol, aj v domácej punkovej scéne sa orientujete, najlepšie v prednovembrovej, undergroundovej, poháňanej rôznymi samizdatovými fanzinmi, isteže môže jestvovať aj táto skupina potenciálnych prijímateľov, prečo nie. Teda ako tí v tomto smere poučenejší, dávno zbavení panenskej diváckej blany, si len obligátne zakafrete, čože to za povinnú výplňovú produkciu zase náš verejnoprávny vysielací kolos zakúpil. ___ Možné je čokoľvek, len divácka cieľová skupina zostala neodtajnená. Lenže to vôbec nie je problém, to nezadefinovanie pre koho, pretože ho prebíja otázka: Načo to všetko? Načo sledovať film, ktorý mi sám nedal odpoveď na to, prečo mal byť videný? Poslať Juliena Templea na nich! Aj s jeho ozvláštňujúcim a osviežujúcim celovečerným portrétom Joea Strummera, rovnomenne otitulovanom po ňom samom. To je ten dnes už mŕtvy gitarista rovnako mŕtvych The Clash, ktorých kapela pod Koňýkovým patronátom zbožne uctieva a nebyť jedných, nebyť možno ani tých druhých. (24.04.2017) (méně) (více)