Povstalecké memoáre SNP

Týmto hovoreným a čítaným výpovediam osobnostiam Slovenského národného povstania chýba šťava. Je to mdlé, nepozerateľné a je z toho úplne jasné, že to bol cyklus ušitý horúcou ihlou a podľa roku spracovania tak veľmi narýchlo. Reálne mal byť spracovaný scenár a jednotlivé spomienky sa mali vzájomne prelínať. A tak si každý z veliteľov a účastníkov povstania prihrieva polievočku na svojom teritóriu. Výnimkou je príspevok Júliusa Noska, náčelníka štábu 1. československej armády na Slovensku, ktorý je na vysokej odbornej úrovni v kontexte so všetkými logickými argumentami z geografickej, politickej, hospodárskej ale aj vojenskej stránky. K jednotlivým dielam toľko. Ján Ursíny, 14 minút, 1969 Ide o 1. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP, v tomto diele sa Ursíny venuje účasti členov ilegálnej SNR u Beneša v Londýne. V SNR bol za Demokratickú stranu, povereník pre hospodárstvo a zásobovanie. Koncom roku 1943 bola na platforme protifašistického a národného frontu vytvorená ilegálna SNR, ktorá v lete 1944 prevzala zákonodárnu, vládnu a výkonnú moc a stala sa nezávislou od Bratislavy aj od Londýna. A to sa nepáčilo exilovej vláde Eduarda Beneša a tak si pozval v októbri 1944 na koberec delegáciu SNR. Do Londýna s poverenia SNR išli povereník SNR pre hospodárstvo a zásobovanie Ján Ursíny, povereník SNR pre školstvo a osvetu Ladislav Novomeský a prednosta vojensko-politického oddelenia 1. československej armády na Slovensku major Mirko Vesel. Beneš v žiadnom prípade nesúhlasil so stanoviskom SNR o výkonnej moci ale nakoniec Beneš odsúhlasil takmer všetky požiadavky, mimo ministerstiev armády a zahranične politické, tie ostali v područí exilovej vlády. Martin Kučera, 13 minút, 1969 Ide o 2. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Generál major v.v. Martin Kučera bol za SNP veliteľ obranného úseku Čertovica – Kráľova Lehota, úsek tzv. Malužina (v hodnosti stotníka, dnes na úrovni kapitána) .Pred povstaním veliteľ posádky Bratislava. Dokument sa venuje bojom v oblasti Malužina, následnému ústupu do hôr a neskôr jeho zapojenie do oslobodzovania Československa už v rámci Sovietskej armády (nie som presvedčený, že v rámci 1. československého armádneho zboru, ako on spomína, 1. armádny zbor cez Poprad nešiel).Od roku 1937 dôstojník z povolania. Ako príslušník Rýchlej divízie nasadenej do boja proti ZSSR. Po návrate na Slovensko spolupracoval s odbojom v armáde. Dodával zbrane a materiál partizánskej skupine Jánošík a 1. čs. partizánskej skupine J. V. Stalina. Po vypuknutí SNP bol veliteľom 14. pešieho práporu. Od začiatku SNP bránil nepriateľovi preniknúť k Breznu cez Malužinu, Bocu, Čertovicu a Jánsku dolinu. Po prechode SNP do hôr prešlo okolo 300 príslušníkov jeho útvaru na partizánsky spôsob boja a vytvorilo jednotku Martin, ktorej bol veliteľom, neskôr bol náčelník štábu partizánskej brigády Stalin 2. 30.1.1945 sa spojil v Poprade so sov. armádou a od polovice marca 1945 sa stal veliteľom úderného práporu 4. čs. samostatnej brigády 1. čs. armádneho zboru. Pavel Gajdoš, 13 minút, 1969 Ide o 3. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Generál major v.v. Pavel Gajdoš bol za SNP osvetovým dôstojníkom 2. československej paradesantnej brigády (v hodnosti nadporučík). Viac som očakával zhodnotenie 2. paradesantnej brigády v SNP, žiaľ nedostal sa k tomu, ani k svojmu 2 ročnému zajatiu v Sovietskom zväze. V dokumente sa venuje vzniku 2. paradesantnej brigáde v Sovietskom zväze. Od hromadných útekov slovenských vojakov z frontovej línie, po doplnení stavov z Volynských Čechov a Ukrajincov. V apríli 1944 prebehlo záverečné cvičenie, zloženie prísahy a udelenie bojovej zástavy. Nezmieňuje sa o bojoch na východnom fronte, prvé zapojenie do bojovej činnosti prebehlo ako pešia brigáda v Karpatsko-dukelskej operácii, odkiaľ po 10 dňoch z dôvodu veľkých strát na životoch ich stiahli z boja do Krosna a odtiaľ lietadlami na pomoc SNP. Na letisku Tri duby pristáli v noci zo 6. na 7. októbra 1944. 13 lietadiel aj s posádkami havarovali a mnoho nevzlietlo pre nepriaznivé počasie. Takže do Bystrice prišlo len torzo z 2. československej paradesantnej brigády a z bojov sa preslávili predovšetkým tým, že stratili bojovú zástavu. Jozef Tóth, 12 minút, 1969 Ide o 4. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Generál major v.v. Jozef Tóth (do 1.10.1944 major potom podplukovník) bol za SNP veliteľom povstaleckého letectva. To čo sme sa nedozvedeli z úst tohto veliteľa nám vypovedali archívy, trocha histórie. V prvých dňoch povstalci stratili významné letiská v Piešťanoch, Spišskej Novej Vsi, Poprade, Vajnoroch a v Trenčianskych Biskupiciach. Na strednom Slovensku letisko Tri Duby bolo v rukách povstalcov. Tu ako prví pristáli piloti z Piešťan, potom piloti z Vajnor. Ale na Troch Duboch nebolo dostatok leteckej techniky a tak sa piloti zaradili na povstalecké bojiska ako pešiaci. Všetky vojenské lietadla povstalcov tvorili 1. kombinovanú letku (4 ks dvojplošné stíhacie lietadla Avia B-534, 3 ks bombardéry Letov Š-328, 2 ks Messerschmitty Bf 109G-6). Neskôr bola letka posilnená o 2 ks Messerschmitty Bf 109G-6, 1 prieskumný Focke-Wulf Fw 189, 2 Klemm Kl 35, Hienkel He 72 Kadett, Praga E-39 a 2 bombardéry Savoia Marchetti SM 84. Najväčšou leteckou pomocou pre SNP bol prílet 1. česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku 17.9.1944 na letisko Zolná (22 lietadiel Lavočkin La-5FN). 17.9.1944 na Troch Doboch pristali 2 Boeingy B-17 Flying Fortress (Lietajúce pevnosti) a odviezli 12 amerických pilotov zostrelených nad Slovenskom.7.10. Potom ešte ďalších 6 lietadiel, ktorí taktiež odviezli svojich ľudí. V noci zo 6. na 7.10.1944 na Troch Duboch pristála 2. československá paradesantná brigáda. Ešte pred tým ako letiska obsadili nemecké vojska, lietadla odleteli na oslobodenú časť Poľska, respektíve boli zničené na našom území (25.10.1944). František Fajtl, 14 minút, 1969 Ide o 5. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Generál poručík vo výslužbe František Fajtl bol v SNP veliteľom stíhacieho pluku so sídlom v Zolnej (v hodnosti majora). Samohodnotiace účinkovanie v SNP, kde mi chýbajú akékoľvek fakty. V júni 1939 utiekol poručík letectva František Fajtl cez Poľsko do Francúzska. Tu bojoval proti Luftwaffe, keď Francúzsko padlo ušiel do Severnej Afriky a cez Gibraltar do Británie.V roku 1941 sa stal veliteľom 313. československej stíihacej perute a v roku 1942 veliteľom 122. stíhacej perute ako prvý Čechoslovak poverený velením britskej perute.15.1.1944 obdržal rozkaz na presun do Sovietskeho zväzu, kde ako veliteľ skupiny pilotov sa preškolili na sovietske lietadla Lavočkin La-5FN a stal sa veliteľom 1. československého stíhacieho pluku.15.9.1944 skupina 22 lietadiel pristála na letisku Tri Duby, 17.9.1944 sa presunuli do operačného priestoru pri dedinke Zelna. Odtiaľ bola vyslaná skupina 8 lietadiel k prepadu Luftwaffe na piešťanskom letisku kde z 30 lietadiel 10 zničili, 10 čiastočne zničili a 10 poškodili. Tak si vytvorili na určitý čas prevahu nad slovenským nebom. Po dobu 40 bojových dni na pomoc SNP stratili 10 lietadiel a nakoniec pod tlakom presily opustili Slovensko na letisko do Sovietskeho zväzu, aby sa potom spoločne so slovenskými pilotmi zúčastnili bojov o moravskú bránu. Andrej Martin Júny, 13 minút, 1969 Ide o 6. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Dôstojník žandárstva a v dobe SNP veliteľ obranného úseku Čremošné.Dokument tohto samohodnotiaceho plukovníka v zálohe je o jeho neskutočných zásluhách v SNP, v skutočnosti sa nič nedozvieme. Jeden z najslabších dokumentov tohto cyklu a nič o tejto osobe nenájdete ani v archívoch. V rokoch 1923 až 1931 príslušník armády, potom dôstojník četníctva. Krátko po vzniku Slovenského štátu menovaný do funkcie veliteľa žandárskeho školstva a tu sa dostal do sporu s ministrom vnútra A. Machom. Po odhalení jeho stykov s odbojom v septembri 1943 bol v hodnosti plukovníka odsunutý na Oblastné žandárske veliteľstvo v Banskej Bystrici. Stal sa jedným z hlavných organizátorom SNP v žandárstve. Dňa 21.9.1944 menovaný za veliteľa obranného úseku „Jaseň“ (oblasť Malého Šturca), kde zotrval až do pádu povstania, potom sa jeho jednotka rozpŕchla a dali sa na útek..Za svoju povstaleckú činnosť bol odsúdený k trestu smrti, ale vojnu prežil v plnom zdraví.. Miloš Hrušovský, 14 minút, 1969 Ide o 7. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. člena IV. ilegálneho ÚV KSS, ktorý o Slovenskom národnom povstaní ani nechyroval, takže jeho prázdna výpoveď je o ničom, keď neberieme do úvahy ospevovanie svojej osoby. Činnosť KSČ na Slovensku bola uznesením slovenskej vlády zo dňa 23.1.1939 zakázaná. Týmto dňom okrem KSČ boli rozpustené aj všetky ďalšie ľavicové a židovské strany. Tým sa naplnila podstata vznikov ilegálnych ÚV komunistov. V máji 1939 sa na pokyn Moskvy vytvorila samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS). Na jej čele stáli pomerne neznámi predáci (Ďuriš, Benada a Osoha), pretože tí známejší utiekli či už na Západ (Široký, Valo, Clementis) alebo do Ruska (Marek Čulen, Friš, Bacílek, Šmidke). V  júni 1941 poslalo moskovské vedenie na Slovensko V. Širokého. O jeho príchode boli slovenskí žandári vopred informovaní. Nechali ho pekne založiť ústredný výbor KSS a potom v júli 1941 ho zatkla aj s celým výborom okrem jediného člena, Ján Osohu. A ten v auguste 1941 zorganizoval II. Ilegálny výbor spoločne s Krajňakom a Škrabalom a v apríli 1942 ich polícia odhalila a zatkla, Ján Osoha zase utiekol. A do tretice založil aj III. UV so Štefanom Dubčekom a Lietavcom, tento mal trvácnosť do júla 1942.Tu v pazúroch žandárov skončil už aj Osoha. IV. Ilegálny výbor založil Bašťovanský a Hrušovský, ale KSS až do roku 1944 nevykázala nijakú pozoruhodnú aktivitu, celá ich činnosť pozostávala z písania a rozširovania letákov a spravidla zavinila väčšie škody strane, než štátu proti ktorému bola namierená. Každý leták totiž viedol na stopu a k zneškodneniu tých najživších zložiek. Aktivita KSS zastala až vytvorením V. ÚV v čele s Karolom Šmidkem, Husákom a Novomeským a až ich činnosť bola zameraná na boj proti bratislavskej vláde, v organizovaní bojových skupín, partizánskych oddielov s perspektívou prípravy národného povstania. Ladislav Novomeský, 6 minút, 1969 Ide o 8. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky básnika Ladislava Novomeského na SNP. Nič nehovoriaci dokument, ktorý čítal tento básnik, venuje sa v ňom vzniku SNR a svojej účasti na rokovaní v Moskve. Vo svojej spovedi sa SNP vôbec nevenuje. Bol jedným Bol jedným z popredných organizátorov SNP, členom V. Ilegálneho vedenia KSS, ktoré viedol Šmidke. Bol spoluzakladateľ a podpredseda povstaleckej SNR v Banskej Bystrici a povereník pre školstvo a osvetu. Bol členom delegácie v októbri 1944 na rokovaní s exilovou vládou v Londýne a začiatkom novembra členom delegácie v Moskve ohľadom usporiadania pomerov v povojnovom Československu. Gustáv Husák č. 1, 8 minút, 1969 Gustáv Husák č. 2, 5 minút, 1969 Ide o 9. a 10. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Člen Predsedníctva ilegálnej SNR za komunistov. Vo svojom vystúpení sa zameriava v prvej časti na prípravu SNP po stránke politickej, tu sa venuje len komunistom, ostatné zložky spomína iba okrajovo. Partizánske hnutie sa začalo aktivovať v roku 1943, v júni 1944 bolo v partizánskom hnutí zapojených viac ako 20 tisíc ľudí a to v júli začalo rapídne rásť. V druhej časti s a venuje aktivitám komunistov pri výzvach ľudí o zapojení sa do povstania. 17.9.1944 sa konal zjazd KSS na ktorom sa zjednotili komunisti s sociálne demokratickou stranou. Veľmi slabý príspevok k histórii SNP. Vladislav Kužel-Znievčan, 8 minút, 1969 Ide o 11. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky generál majora v zálohe Vladislava Kučel-Znievčana, náčelníka štábu 3.taktickej skupiny, za SNP. Venuje sa účasti tejto taktickej skupiny v SNP a nič neprifarbuje. 3. taktická skupina, bola jednou zo 6. taktických skupín vytvorených pre priebeh Slovenského národného povstania. Veliteľom bol plukovník Pavol Kuna do 23.10.1944 a plukovník Markus do zániku skupiny do 23.10.1944. Mala krycie meno Gerlach, sídlo vo Zvolene, veliteľstvo v hotely Park. Náčelníkom štábu bol stotník generálneho štábu Vladislav Kužel-Znievčan. Od 1.10.1944 povýšený do hodnosti štábneho kapitána a od 14.10.1944 ho vo funkcii vymenil major. gšt. Jamriška. On pokračoval ako dôstojník pre prípravu obrany a bojov v horách u 3. taktickej skupiny. Táto taktická skupina vznikla 10.9.1944 po reorganizácii z Vojenskej obrannej oblasti 1 s úlohou obrana juhozápadnej časti (Zvolen). Pozostávala z 21. až 28. pešieho práporu, 1. až 3. delostreleckou skupinou s cca 10000 bojovníkov (niektoré údaje až 18 000). Táto taktická skupina bojovala proti nemeckej skupine SS „Schil“ v smere Handlova – Sv. Kríž a Oslany – Žarnovica. Neskôr bojovali aj proti časti divízie Tatra. 26.10.1944 taktická skupina ustúpila do hôr v priestore Poľany a ako organizovaná jednotka prestala existovať. Michal Širica, 10 minút, 1969 Ide o 12. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky generál plukovníka v.v. Michala Širicu, veliteľa 2. taktickej skupiny „Fatra“ za SNP (v hodnosti plukovníka). Jeho vystúpenie je hodné veliteľa taktickej skupiny. Je vecné, konkrétne a pravdivo hodnotiace. 2. taktická skupina, bola jednou zo 6. taktických skupín vytvorených pre priebeh Slovenského národného povstania. Veliteľom bol práve plukovník Michal Širica. Skupina s krycím názvom Fatra vznikla 9.9.1944 reorganizáciou 1. Československej armády a bola najväčšou taktickou skupinou, zabezpečovala operačný úsek v dĺžke 130 km povstaleckého frontu. Skupina mala 8 bojových práporov v sile divízie o počte 11 000 vojakov, náhradný peší prápor a 3 delostrelecké skupiny. Celkom okolo 16 000 mužov. Zabezpečovali obranu od Demänovskej doliny až po Lučenec. 18.10.1944 začala nemecká generálna ofenzíva proti povstaniu a 20.10.1944 2. taktická skupina sa preskupila a ustúpila do horských obranných postavení na svahoch Nízkych Tatier. Emil Perko, 14 minút, 1969 Ide o 13. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky generál majora v.v. Emila Perka, veliteľa 5. taktickej skupiny za SNP (v hodnosti plukovník). Jeho vystúpenie je hodné veliteľa taktickej skupiny. Je vecné, konkrétne a pravdivo hodnotiace. Vojaci v povstaní boli nepripravení, neinformovaní, jednotky neboli zžité so svojimi veliteľmi a išlo predovšetkým o nadšenie. 5. taktická skupina, bola jednou zo 6. taktických skupín vytvorených pre priebeh Slovenského národného povstania. Veliteľom bol práve plukovník Emil Perko. Skupina s krycím názvom Ďumbier vznikla 10.9.1944 a mala za úlohu brániť úsek oblasti Turca Vrútky - Priekopa - Martin - Sučany. Skupina pozostávala z 5. peších práporov o sile 4000 mužov. Vo svojom teritóriu spolupracovala s partizánskymi brigádami Veličku, Žigora a Jegorova. Vo svojej skupine mali aj cudzinecké vojská francúzske a juhoslovanské.21.9.1944 začal organizovaný ústup na Horehronie a postupne od 25.10.1944 prešli na partizánsky spôsob boja po včlenení do iných skupín. Ján Černek, 9 minút,1969 Ide o 14. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky generál majora v.v. Jána Černeka, veliteľa 6. taktickej skupiny za SNP (v hodnosti podplukovník), krycie meno skupiny Zobor. Jeho vystúpenie je hodné veliteľa taktickej skupiny. Vojaci v povstaní boli nepripravení, neinformovaní, jednotky neboli zžité so svojimi veliteľmi a išlo predovšetkým o obrovské nadšenie.Vo svojom príspevku tvrdí, že odmietol veliť Rýchlej divízii pri útoku na Sovietsky zväz. Realita bola trocha iná, ale nemal tu priestor to vysvetliť. Po reorganizácii 1. Československej armády sa pplk. J. Černek stal veliteľom 6. taktickej skupiny. Hlavnou úlohou, ktorú J. Černek aj splnil, bolo stabilizovať obranu na prístupovej ceste k Banskej Bystrici cez Ružomberok a Donovaly. Už 10. septembra pozostávala 6. taktická skupina z 51. až 54. peších práporov, 1. a 2. delostreleckej batérií, protilietadlovej batérie, čaty ťažkých guľometov a mínometov (v sile asi 6500 mužov). Prvé útoky na obranu zo smeru od Ružomberka začali 12. septembra 1944 o kótu Ostrô. Táto kóta počas krvavých bojov bola viackrát Nemcami obsadená, ale rozhodnými protiútokmi sa ju povstalcom podarilo dobyť. Boje o kótu Ostrô sa tak stali symbolom bojov v SNP a sú vynikajúcou ukážkou húževnatej a pružnej obrany. K 1. októbru 1944 bol J. Černek povýšený do hodnosti plukovníka. Tejto skupine sa podarilo brániť prístup cez Donovaly až do ranných hodín 28. októbra 1944. Tým, že jeho jednotky dokázali pomerne dlho odolávať presile zabezpečilo, že prúd povstalcov mohol ustúpiť do hôr. Následne do hôr ustúpili aj jednotky 6. taktickej skupiny a pridali sa k partizánom. Ernest Bielik, 11 minút, 1969 Ide o 15. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky generál majora v.v. Ernesta Bielika, veliteľa partizánskej brigády Jánošík, za SNP v hodnosti podporučíka. Niečo k Ernestovi Bielikovi od 9.6.1941 do 25.4.1942 na východnom fronte v Minsku, od 6.9.1942 opäť východný front a 5.2.1943 ušiel od delostreleckej batérie do Krasnodaru.12.2.1943 zajatý červenou armádou a do 5.7.1943 v zajateckých vojenských táboroch. 5.7.1943 vstúpil do čs. samostatného praporu v ZSSR. Od 2.8.1944 veliteľ partizánskej skupiny. Základ partizánskej brigády Jánošík tvorila osem členná organizátorská skupina pod vedením ppor. Bielika, vyslaná Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia a vysadená v noci zo 6. na 7.8.1944 na Latiborskej holi v Nizkych Tarách. Na brigádu sa konštituovala po vypuknutí SNP začiatkom septembra 1944. Mala 6 oddielov (velitelia 1. Katrušin, 2. Rjabkin, 3. Vozňuk, 4. Murín, 5. Tomašovič a 6. Král). V dobe vzniku SNP mala brigáda 300 členov.26.8.1944 oslobodili politických väzňov v Ružomberku a v spolupráci s miestnou posádkou obsadili Ružomberok, jej rady sa postupne rozšírili až na 1300 členov.Sídlo štábu bolo na Prašivej, potom aj na Šumiaci a Telgarte. Brigáde bol určený operačný priestor v línii Poprad – Spišská Nová Ves – až po maďarskú hranicu. Začiatkom februára sa brigáda spojila s jednotkami sovietskej armády. Július Nosko, 44 minút, 1969 Ide o 16 a 17.. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky generál poručíka v.v. Júliusa Noska, náčelníka štábu 1. československej armády na Slovensku, za SNP major a od 23.10.1944 plukovník gšt.. Do jeho podriadenosti patrili 1. až 6. taktická skupina, Letecká skupina a od 17.9.1944 československý samostatný stíhací letecký pluk. Po ústupe povstalcov do hôr sa včlenil do partizánskej skupiny Stalin. Trocha histórie. Po napadnutí ZSSR Nemeckom major Nosko vo funkcii náčelníka štábu Rýchlej brigády zúčastňuje sa bitky pri Lypovci. Išlo o prvý stret slovenskej jednotky s jednotkami Červenej armády dňa 22.7.1941, kedy sme Lypovec obsadili, ale následný boj vinou veliaceho veliteľa brigády plukovníka Pilfouska došlo takmer k zničeniu. brigády, ktorú potom stiahli späť na Slovensko. V roku 1943 opäť na Ukrajine so Zaisťovacou divíziou ale pre chorobu stiahnutý na Slovensko. Tu sa začal zapájať do povstaleckých príprav ako člen Golianového štábu, od 1.5.1944 sa stal náčelníkom štábu vojenského ústredia ilegálnej SNR. Jeho príspevok je na vysokej odbornej úrovni v kontexte so všetkými logickými argumentami z geografickej, politickej, hospodárskej ale aj vojenskej stránky. Karel Klapálek, 30 minút, 1969 Ide o 18. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky armádneho generála v.v. Karela Klapálka, bývalého veliteľa československých vojsk na Strednom východe a veliteľa 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Do SNP sa nezapojil. Po vzniku protektorátu podplukovník Karel Klapálek utiekol do zahraničia. Bojoval v radoch britských vojsk a velil aj 11. východnému československému práporu pri obrane Tobruku.Zo severnej Afriky odchádza do Londýna a odtiaľ v auguste 1944 na pomoc Svobodovi spoločne  s plukovníkmi Bočkom a Sázavským posilniť velenie 1. československého armádneho zboru, ktorý sa pripravoval na operáciu v Karpatoch. 19.9.1944 sa stal veliteľom 3. československej brigády 1. armádneho zboru. Aktívne sa zapojil do bojov v Karpatoch kde sa odohrala najväčšia a najkrvavejšia bitka línie východného frontu.Samotná operácia začala 8. septembra 1944 ráno po takmer 2 hodinovej delostreleckej príprave. Zo strategického a vojenského hľadiska operácia nebola najvhodnejšia pre postup sovietskych vojsk a pôvodne ani nebola v strategickom pláne . Situácia na Slovensku a začiatok povstania si vyžiadala iné riešenie zamerané na oslobodzovacie boje. Po vymenovaní generála Svobodu za ministra obrany košickej vlády od 6.4. sa stal veliteľom 1. československého armádneho zboru a pokračoval v oslobodzovaní Slovenska, Moravy a Čiech. Cyril Kuchta, 21 minút, 1969 Ide o 19. diel z cyklu Povstalecké memoáre SNP. Spomienky majora v.v. styčného dôstojníka armády a Hlavného štábu partizánskych oddielov počas SNP a po ústupe do hôr v hodnosti poručíka. Cyril Kuchta bol príslušník československej, slovenskej ale aj Československej ľudovej armády. Počas SNP bol koordinátorom medzi slovenskou armádou a partizánskym hnutím a pomocníkom náčelníka Hlavného štábu partizánskych oddielov. Poručík Kuchta, neskôr prezývaný krvavý Cyril, nechal 28.8.1944 v Martine postrieľať tzv. Ottovu misiu - skupinu nemeckých dôstojníkov a lekárov. Tento neuvážený čin bol pre Nemcov zámienkou pre vojenský zásah. 29. augusta 1944 okolo 10. hodiny začal nemecký wehrmacht obsadzovať Slovensko. (28.08.2016) (méně) (více)