The Final Battle

Zase raz prvý, vynikajúci dokument, striedaný archívnymi zábermi z bojov v Pacifiku a dopĺňaný vyjadreniami veteránov z 2. svetovej vojny. Za všetkých citát jedného z nich „Som vďačný za atómovú bombu, nie preto že zachránili tisíce a tisíce životov, ale preto že zachránila ten môj....“ aj to potvrdilo môj názor, že americkí vojaci bojujúci v Európe odmietali tieto následne boje a považovali to za záležitosť vojakov bojujúcich v Pacifiku. Po prebehnutých oslavách z víťazstva a následného návratu domov, mal ich očakávať len presun do výcvikových táborov. Americké velenie sa obávalo prípadným vzburám pri presunoch vojakov na nové bojiská. Tvrdenia amerických veliteľov, že Japonci nevedeli o plánoch na vylodenie bol nezmysel. Plán obrany japonských ostrovov sa volal Ketsu-Go (Rozhodnutie) a rátal s využitím celého národa. Zodpovednosť za plánovanie operácie Downfall mali na ramenách americkí velitelia McArthur, King, Leahy, Marshall a Arnold. Veliteľom vylodenia mal byť McArthur, ktorého Japonci ponížili najviac a mal osobný dôvod sa im pomstiť (porážka v prvej bitke o Filipíny). Táto operácia mala byť zrealizovaná ak Japonsko nepodpíše bezpodmienečnú kapituláciu. Záverečná bitka, alebo operácia Downfall mala byť zrealizovaná v dvoch fázach. Prvá bolo vylodenie na ostrov Kjúšú (operácia Olympic) a mala začať 1.11.1945. Tu sa mala vytvoriť logistická základňa pre ďalšie útoky. Druhá fáza bolo vylodenie na Honšú a následný útok na Tokio (operácia Coronet) plánovaný na 1.3.1946. Každé z týchto vylodení bolo väčšie ako operácia Overlord v Európe. Operáciu Olympic malo zrealizovať 14 divízii, 400 torpédoborcov, 24 bojových lodí a 42 lietadlových lodí (to bol iba plán) a na následnú operáciu Coronet sa počítalo s 25 divíziami. (okolo pol milióna vojakov). Kto má záujem o detaily tejto operácie ale aj iných odporúčam knihu Michaela Kerigona „Neuskutočnené plány druhej svetovej vojny 1939-45“ (operácie Stratford, Seelöwe, projekt Z a iné). (02.07.2018)