foto

Kóbó Abe

  • nar. 7.3.1924
    Tokio, Japonsko
  • zem. 22.1.1993 (68 let)
    Tokio, Japonsko

Biografie

Jeden z najznámejších autorov japonskej literárnej moderny Kōbō Abe sa narodil v Tokiu, ale väčšinu svojej mladosti prežil v okupovanom Mandžusku, kde jeho otec pracoval ako lekár v cisárskej nemocnici. Bolo to práve jeho detstvo, prežité mimo japonskej spoločnosti, ktoré zapríčinilo, že si k Japonsku zachoval až do konca života kritický odstup. Už ako študent lekárstva začal písať poviedky, ktoré okamžite zaujali verejnosť i kritiku.

V nasledujúcich rokoch sa stal členom skupiny filozofov s názvom Verejné zhromaždenie (Joru no kai), ktorú viedol významný teoretik Kiyoteru Hanada. Toto stretnutie, bolo zrejme najdôležitejším bodom jeho kariéry. Bol to práve Hanada, ktorý ovplyvnil a nasmeroval Abeho na ceste k surrealizmu. Vďaka tomuto vplyvu začal Abe uvažovať nad novým typom realizmu, ktorý vyplýval práve zo spojenia surrealizmu a dokumentarizmu. Následná aplikácia týchto úvah neviedla k deformácii objektu vo svetle subjektu, ale k zaujatiu metamorfózou samotného predmetu. Ako vysvetľuje Namigata: „V jeho románoch sa individuálna kríza identity hrdinu stáva príležitosťou pre transformáciu.“ 

V roku 1948 založil spoločne s niekoľkými mladými umelcami skupinu Seiki no Kai (Century Society), zaoberajúcu sa predovšetkým krížením žánrov. Spoločným dielom skupiny je séria siedmych brožúr Seikigun a zbierka obrazov s názvom Seikigashû, kde sa pokúšali zjednotiť literatúru a výtvarné umenie, čo by vyústilo do vzniku nového žánru. Kōbō Abe sa okrem literárnych častí podieľal aj na kresbách. O rok neskôr sa skupina rozšírila aj o výtvarníkov, okrem iných aj o Hiroshiho Teshigaharu. Abe o ňom následne povedal, že je to „človek zaujímajúci sa o všetky druhy umenia a hľadajúci spôsob, ako ich zjednotiť dohromady“. Snahy o zjednotenie umení neskôr doviedli oboch umelcov až k spoločnej filmovej tvorbe.

Po návšteve Budapešti sa Abe postavil za nezávislosť Maďarska a v roku 1961 protestoval s ďalšími japonskými literátmi proti stalinistickej politike Japonskej komunistickej strany, za čo bol z nej následne vylúčený. Medzi jeho najväčšie vášne patrila matematika a entomológia, čo sa výrazne prejavilo v novele Žena z dún. Oproti ďalším japonským modernistickým spisovateľom, ako napríklad Jun'ichirō Tanizaki či Jasunari Kawabata, badať v jeho diele výraznejší príklon k západnej filozofii a umeniu. Spomedzi filozofov ho najviac ovplyvnili myšlienky Friedricha Nietzscheho, Karla Jaspersa a Martina Heideggera a z umeleckých smerov predovšetkým surrealistická a existencialistická literatúra Dostojevského, Kafku a Becketta. Jeho zaujatie Franzom Kafkom dokladá aj návšteva Prahy v roku 1964, počas ktorej sa stretol aj s Antonínom Límanom: „Miloval Franze Kafku a přál si jít v Praze po jeho stopách.“ Spojitosť s Franzom Kafkom môžeme badať v absurdných, až surreálnych zápletkách, v ktorých je život jedinca nenávratne zmenený izoláciou v bizarnom svete.

Ústrednými témami väčšiny Abeho kníh sú strata identity, odcudzenie a tiež problémy v komunikácii s druhými. Vplyv západoeurópskej literatúry je možné badať aj v štylistike jeho diel, ktorá je menej zameraná na japonský estetický ideál mono no aware z doby Heian, a viac na istú popisnosť západnej literatúry. V jeho diele sa tiež objavujú prvky a postupy vedecko-fantastickej literatúry, čo je v japonskom umení tej doby takisto ojedinelý zjav. V roku 1947 Abe publikoval na vlastné náklady zbierku básní Bezejmenné básně (Mumei shishú), avšak hlavnou zložkou jeho tvorby je próza. Prvý román s názvom Ukazatele na konci cesty (Owarishi Michi bo shirube ni) publikoval už o rok neskôr v novinách Sinzenbisha, kde ako výkonný poradca nepôsobil nikto iný ako Kiyoteru Hanada. Naozaj zásadný zlom však prichádza až so slávnou a oceňovanou surrealistickou poviedkou Červený kokón (Akai maju). Nasledovali ďalšie oceňované diela ako Zeď (Kabe) a Čtvrtá doba meziledová (Dai yon kan pyouki), v ktorých sa už začala prejavovať jeho inšpirácia Kafkom.

Ešte v roku 1953 Abe napísal scenár k snímke Masakiho Kobayashiho Kabe atsuko heya, avšak následné (vrcholné) filmy vznikli v spolupráci s Hiroshim Teshigaharom. Ich dielom sú štyri filmové adaptácie, ktoré vznikli v priebehu šiestich rokov. Spojité prvky všetkých týchto filmov môžeme nájsť v už spomínanom ovplyvnení surrealizmom a existencializmom, ale tiež v presnom uvedomovaní si hraníc medzi literatúrou a filmom. Abe vo svojich esejach viackrát potvrdil svoj názor, že literatúra a film nemajú byť považované za dva samostatné žánre, ktoré sú v prísnej opozícii. Takisto zdôrazňuje, že možnosť ako obnoviť vitalitu v rámci oboch umení je ich syntézou, pretože jazyk a obrazy nie sú v opozícii, ale vzájomné na sebe závislé. 

Prvou spoločnou adaptáciou, podľa Abeho televíznej drámy z roku 1960 Očistec (Rengoku), sa stala snímka Pasca (Otoshiana). Filmy boli inšpirované skutočnými udalosťami, ktoré sa udiali v uhoľnej bani Miike Tankō. Film obsahuje štyri navzájom sa prelínajúce línie: kriminálnu, mysterióznu, sociálnu a dokumentárnu, pričom ústrednou témou je séria neobjasnených vrážd v chudobnej baníckej komunite. Obete sa v priebehu filmu objavujú ako nehmotní duchovia, bezmocne sledujú dianie vo svete živých a snažia sa vypátrať príčinu svojej smrti.

Piesočná žena (1964) je rozhodne najznámejším dielom dvojice Hiroshi Teshigahara – Kōbō Abe. Pri písaní novely Abe vychádzal z udalostí, ktoré sa v tom čase diali v Japonsku. So zvyšujúcou sa urbanizáciou spoločnosti začiatkom šesťdesiatych rokov, sa zvýšil aj počet útekov a záhadných zmiznutí ľudí. Abe bol medzi prvými, ktorý sa o túto tému začal zaujímať na umeleckej úrovni. Jeho román býva označovaný ako „podobenstvo“, poprípade presnejšie „existenciálne podobenstvo“. Literárna predloha aj filmová adaptácia zaznamenali najväčší úspech z hľadiska kritickej reflexie i diváckej úspešnosti a získali ocenenia na viacerých významných festivaloch. Spomedzi kritikov film ocenil napríklad Rogert Ebert, ktorý o filme povedal: „Piesočná žena je modernou verziou mýtu o Sizyfovi, mužovi odsúdeného bohmi na večné tlačenie balvanu na vrchol kopca, len preto, aby videl ako sa kameň zgúľa naspäť.“ Amatérsky entomológ Nikki Junpei prichádza do odľahlej púštnej oblasti hľadať nový typ chrobáka. Po zmeškaní posledného autobusu je nútený hľadať nocľah v neďalekej dedine. Obyvatelia ho ubytujú v chatrči mladej vdovy, ktorá sa nachádza uprostred hlbokej pieskovej jamy. Prístup k domu je možný len za pomoci povrazového rebríka, ktorý na druhý deň záhadne zmizne a on ostáva v jame uväznený.

Po Piesočnej žene sa umelci stretli pri filmovej adaptácii rovnomenného Abeho románu Tvár toho druhého (Tanin no kao). Film aj kniha zobrazujú život muža menom Okujama, ktorý sa snaží začať znovu žiť potom, čo mu výbuch v laboratóriu znetvorí tvár. Rozhodne sa tak vytvoriť masku, ktorá by mu pomohla opäť začať žiť normálny život. Oproti literárnej predlohe tu dochádza k viacerým úpravám. Abeho kniha využíva denníkovú formu a ja rozprávanie, zamerané na introspekcie hlavného hrdinu. Vo filme sa tvorcovia týmto duševným pochodom vyhli pridaním ďalšej postavy, Dr. Hiru, ktorý hlavnému hrdinovi vytvára novú „tvár“, upozorňuje ho na psychické následky a pomáha mu prekonávať problémy s novou identitou. On a priestory jeho kliniky tak plnia funkciu poznatkov, ktoré sú v knihe popísané samotným hlavným hrdinom.

Posledným spoločným, a zároveň prvým projektom natočeným pod patronátom veľkého japonského štúdia, je snímka The Ruined Map (Moetsukita Chizu). Takisto sa jedná o adaptáciu Abeho rovnomennej surrealistickej detektívky, avšak, azda vplyvom štúdia Shintoho, oveľa poplatnejšej žánrovým konvenciám. Snímok sleduje pátranie súkromného detektíva po zmiznutom mužovi, pričom v priebehu deja zisťuje, že je súčasťou života tohto muža. Azda najzreteľnejším rozdielom oproti knihe je záverečné vyústenie celého príbehu, ktoré v Abeho knihe končí skutočným chaosom v hrdinovej mysli, zatiaľ čo film operuje s pomerne doslovnou pointou. Aj napriek tomu sa však opätovne jedná o vysoko nadpriemernú adaptáciu. 

Následné ukončenie spolupráce s Teshigaharom znamenal v podstate koniec Abeho scenáristickej kariéry. S prihliadnutím na univerzálnosť príbehov, témy a inšpirácie je tak už zrejmé prečo býva Abe považovaný za prvého, skutočne medzinárodného japonského autora.

Kristusazapad

Scenáristická filmografie

Filmy

1988 Friends - divadelní hra
1974 Shijin no shôgai
1968 Moetsukita chizu
1966 Tvář toho druhého
1965 Ako
1964 Písečná žena
1962 Past
1956 Kabe acuki heja
1954 Okuman čódža

Spisovatelská filmografie

Filmy

2002 Box Man, The - kniha
1968 Moetsukita chizu - kniha
1966 Tvář toho druhého - kniha
1964 Písečná žena - kniha

Režijní filmografie

Filmy

1980 Kozó wa šinda

Fanoušci tvůrce