Marcel Ophüls

Patrí medzi najvýznamnejšie postavy francúzskeho dokumentu, hoci svoje dve najznámejšie snímky venoval asi najťaživejšej téme v dejinách svojej adoptívnej vlasti – nacistickej okupácii a vláde bábkového štátu z Vichy. Dnes sú jeho filmy vysoko cenené nielen vo Francúzsku, ale aj na medzinárodnom poli, čoho dôkazom sú početné ocenenia.

Narodil sa 1. novembra 1927 v nemeckom Frankfurte nad Mohanom ako syn slávneho režiséra Maxa Ophülsa. Z vlasti utiekli už v roku 1933, po tom čo sa Hitler dostal k moci, a usadili sa vo Francúzsku. Ale ani tu dlho nevydržali a po namáhavej ceste sa v roku 1941 konečne dostali do Spojených štátov. Tam vyštudoval University of California v Berkeley a krátko pôsobil aj v americkej armáde.

V roku 1950 sa jeho rodina vracia na starý kontinent a sťahujú sa do Paríža. Mladý Marcel tak dostáva príležitosť pracovať ako asistent známych francúzskych režisérov (Julien Duvivier, Anatole Litvak). Za jeho prvý veľký samostatný úspech možno považovať film Banana Peel (1964) s Jeanne Moreau a Jeanom-Paulom Belmondom.

Už čoskoro však presedlal k dokumentárnym filmom, kde sa ústrednou témou jeho diela stal nacizmus. Mníchovskú dohodu skúmal v snímke Munich (1967). Jeho najväčším úspechom však bol film Le Chagrin et la Pitié (Ľútosť a súcit, 1969), v ktorom skúmal nacistický režim vo Vichy a život v ňom. K téme nacizmu sa vracia aj vo filme Hôtel Terminus: Život a doba Klausa Barbieho (1988), v ktorom sa venuje kontroverznej postave príslušníka SS prezývaného Lyonský mäsiar. Tento film si získal široký medzinárodný ohlas a zvíťazil aj na udeľovaní cien Akadémie. 

Ophüls sa venoval režírovaniu až do roku 2012, kedy nakrútil snímku Un Voyageur o svojej životnej ceste. V jeho filmografii nájdeme okrem témy nacizmu aj vojnové dokumenty (The Memory of Justice o vietnamskej vojne, A Sense of Loss o konflikte v Severnom Írsku). V niekoľkých filmoch si dokonca zahral ako herec.

unclejack