Stanislav Barabáš

Jeden z popredných režisérov československej novej vlny, Stanislav Barabáš, sa narodil 4.2.1924 v obci Kalinka (dnes Vígľašská Huta-Kalinka). Pomerne nedocenený a opomínaný režisér výrazne ovplyvnil československú kinematografiu 60. rokov a významne sa zaslúžil o prechod z obdobia ideológiou poznačeného schematizmu, ku slobodným „novovlnným“ filmom.

Vyštudoval pražskú FAMU a svoju cestu kinematografiou započal dokumentárnou tvorbou v rokoch najhlbšieho schematizmu a dogmatizmu. To poznačilo aj jeho dokumentárny film s názvom Za slobodu (1955), podľa scenára Romana Kaliského, v ktorom sa zaoberal Slovenským národným povstaním. V tom čase tiež nakrúcal televízne inscenácie, hry, krátkometrážne filmy, na ktorých sa podieľal aj ako scenárista a pracoval tiež ako redaktor Vojenského mesačníka v Československej armádnom filmovom štúdiu Praha či ako pomocný režisér na filmoch Paľa Bielika, Štyridsaťštyri (1957) a Kapitán Dabač (1959).

Jeho prvý hraný film Pieseň o sivom holubovi (1961) znamenal obrat v československej filmovej tvorbe, či už vďaka použitiu netradičných formálnych postupov, alebo odklonu od jednostrannosti zobrazovania postáv a predznamenal tak príchod novej éry. Pieseň o sivom holubovi je opäť filmom o SNP, ktorým sa chcel Barabáš rehabilitovať za jeho predchádzajúci film Za slobodu. Jedná sa o voľný cyklus poviedok, ktorého nóvum je tiež v tom, že Povstanie je videné detskými očami. Tento film si získal uznanie na festivale v Cannes aj v Benátkach, kde získal cenu poroty.

Jeho druhý film Trio Angelos (1963), zobrazujúci postupný rozpad skupiny akrobatov, opäť využíva netradičné formálne postupy a existenciálne skúma zmysel ľudskej činnosti a túžob. Prejavuje sa tu tiež jeho sklon k prelínaniu psychologických tém a etiky. Jeho najznámejším filmom sa stal Zvony pre bosých (1965), v ktorom sa opäť vrátil ku tematike 2. svetovej vojny. Aj tu sa Barabáš, skôr než na historickú vernosť, zameral na človeka, ktorý sa ocitol v extrémnej situácii a na absurdnosť vojny. Nasledoval film Tango pre medveďa, satira na reálny socializmus, v ktorom odkrýval jeho biedu a pretvárku. Na festivale Viennale si získal uznanie divákov aj kritikov.

Jeho posledným Československým a zároveň formálne najvyspelejším dielom sa stala adaptácia Dostojevského poviedky Krotká (1968), v ktorej spojil analytické a formálne snaženie slovenského filmu do štúdie o záhade človeka a rozpade vzťahu. Film získal ocenenie Grand Prix na medzinárodnom filmovom festivale Monte Carlo v r. 1968. Po udalostiach v auguste roku 1968 Stanislav Barabáš opustil Československo a emigroval do Kanady, kde istý čas pôsobil v Kanadskom filmovom ústave, avšak usadil sa až v Hamburgu, kde nakoniec aj umiera.

Vo svojej exilovej tvorbe, ktorá je rozsiahla a cenená, pracoval pre televíziu v Mníchove i Hamburgu. Splnil si tiež svoj sen keď nakrútil film Inferno (1973), adaptáciu autobiografického Strindbergovho diela písaného formou denníkov či adaptáciu Dostojevského Večného manžela (1969). Stanislav Barabáš zomrel náhlou smrťou 1.8.1994 v Hamburgu.

Marcel "Kristusazapad" Šedo