mortymer

Po filmárskej stránke perfektne odvedená robota. Vizuál je naozaj podmanivý a často využíva symboliku, ktorá tu nahrádza slová. Samotný príbeh je ťažký a nejedná sa o ľahké pozeranie, avšak nemoralizuje a necháva priestor divákovi. Pre mňa obrovským negatívom je jeden z hlavných charakterov, Hana. Sústavne mi kazila dojem z filmu a často aj štvala. Naopak Tadanobu Asano, jeho charakter a jeho hranie boli naprosto úžasné. Mimo Hany by to bolo možno aj na plný počet, čo ma úprimne mrzí.

Do filmu som išiel hlavne vďaka mojim 2 obľúbencom - Ryuhei Matsuda a Maki Horikita, ktorí nesklamali svojimi výkonmi, no ich napísané charaktery sú na tom podstatne horšie. Film plynie pomerne pomalým tempom, čo je vzľadom na tému príbehu vhodné, avšak aj napriek krátkej stopáži nudí. Dramaturgicky je film naozaj odfláknutý. Napriek tomu sa jedná o príjemné pozeranie s príbehom, ktorý má peknú pointu.

Film disponuje nádhernou pomalou atmosférou, ktorá je celá poskladaná z dlhých záberov, ktoré toho dokážu povedať veľa aj bez akýchkoľvek slov. Tomu dopomáhajú skvelí herci, na ktorých sa nedostane priveľa detajlov a divák ich sleduje skôr ako súčasť celku, čo ale znova len skvelo utvrdzuje pokojnú a pomalú atmosféru. Napriek tomu ma ale samotný dej nedokázal, bohužiaľ, zaujať. Mimo iného je tu nádherne ukázaná téma vlakov a a taktiež Tadanobu Asano je proste skvelý.

Kairo bol pre mňa sklamaním, a to aj napriek tomu, že som od neho nič neočakával. Využíva klasické horrorové konvencie, ktorými dokázal navodiť skvelú atmosféru, no svojim biednym obsahom deja jednotlivé scény nič nehovoria a nudia. Kvalitou film dosť húpe, čo zapríčinilo hlavne odfláknutý stred filmu, no začiatok aj koniec majú svoje kvality a hlavne atmosfericky dokáže Kairo zaujať.

Skvelý námet a atmosfericky veľmi dobre zvládnutý film, napriek tomu sa nemôžem zbaviť pocitu, že to nebolo proste ono. Nečinnosť polície proti kriminalite mladistvých a večné odvolávanie sa na to, že sa s tým nedá nič robiť, tu dokáže skôr naštvať ako vyvolať pocit bezmocnosti. Možno k tomu prispieva aj hlavný herec, inak skvelý, Sho Aikawa, ktorý sa do úlohy úbohého otca, ktorý prišiel o všetko, vôbec nehodil. Chýba tu väčšia dramatická vložka a hlavne na charakteroch sa dalo omnoho viacej popracovať. Napriek tomu sa na toto pozerá viac než dobre a priaznivcov krimi ázijských filmov určite nesklame.

Najväčším prekvapením je určite návrat do mestského prostredia, ktorý signalizoval už Toyodov predošlý film. Vyspelý Ryuhei Matsuda tu pôsobí veľmi príjemným dojmom a pre mňa asi najväčším plusom celého filmu. Dej sa točí okolo chlapa, ktorý je tvárou čoraz väčšej náboženskej skupiny, ktorý po dopravnej nehode chce zostať v úzadí. Veľmi zaujímavý počin, ktorý svoju odlišnosťou dosť pripomína Hanging Garden.

Tak ako aj v predošlom filme sa Toyoda stále vyjadruje značne poetickým spôsobom, ktorý sa ale stále viacej približuje realite. Hlavný hrdina žije na samote v chate kdesi v lesoch, kde potichu vyrába bomby. Na celom filme sa dá pozorovať ako si Toyoda uvedomuje svoju zmenu, ktorá vrcholí jeho typickým endingom ako ho poznáme z jeho starej éry, vrátane geniálneho rockového podkladu a záujimavým monológom hlavného hrdinu.

Po 4 ročnej pauze sa Toyoda vracia na plátno s úplne novým štýlom. Mestské prostredie tu vystriedala príroda a celý dej sa točí okolo života, smrti a lásky. Poetickým spôsobom tu zobrazuje svoje myšlienky a ako celok vyznieva dosť artovo. Je to začiatok jeho novej éry a metaforickým mostom medzi jeho starou a novou tvorbou. Čo je najzaujímavejšie je sledovať spôsob vývoja jeho nových filmov, ktorý je indentický s tými starými. Rovnako ako jeho debut Pornostar, aj Blood of Rebirth má značne drsnú „raw“ atmosféru, ktorá sa bude každým ďalším filmom meniť na čoraz dospelejšiu a uhladenejšiu verziu svojho ja. A aby som nezabudol, hlavná herečka bola nádherná.

Jednozačne najdospelejší Toyodov film, ktorý stojí za to vidieť. Zaujímavým a netradičným spôsobom rieši problematiku rodiny a ako je už pre Toyodu typické, hlavné charaktery sú tu omnoho viac v popredí než samotný dej. Trošku zamrzí absencia rockového soundtracku, ktorý sa ale vráti v podobe nádherného konca, po ktorom som ešte dlho tupo pozeral na čiernu obrazovku po záverečných titulkách a následne si koniec pustil ešte niekoľkokrát po sebe.

Tak ako sa predošlé 2 Toyodove filmy niesli v znamení hľadania svojho vlastného „ja“ je 9 Souls pravdepodobne jeho najväčším počinom. Najväčšou zmenou prešli hlavné charaktery, ktoré tu tvoria 9 väzňov na úteku, ktorých spája túžba po naplnení svojich snov a záväzkov. Film je dospelejší, filmársky lepšie spracovaný a pekne na ňom vidieť ako sa Toyoda postupom času vyvíja. Nechýba samozrejme ani podmanivá hudba a ako už mnohí iní spomínali, posledná polhodina je viac než excelentná.