Hamaradža

Minimalistické, pesimistické postapo s majstrovsky presným scenárom (so silným existenciálnym presahom) i réžiou. V podstate niet čo vytknúť.

Spočiatku úžas nad fantastickou pointou a jej naturalistickým podaním, potom už jemne nostalgické ohliadnutie sa nad obdobím pred stužkovou, kedy sme sa všetci brali tak vážne, akoby "šlo o život". Za mňa trochu klenot.

Robert Morgan je zjavením na poli neosurrealizmu.

O radosti zo života skrz radosť zo smrti.

Undergroundová pochutina, braková esej na tému samovražda a jej osobný a spoločenský význam. Buttgereit sám pôsobí trochu ako Todesking a takéto filmy sa točia/pozerajú aby sme ich nepraktizovali v reáli, nasýtili naše zvrátené id. EDIT: Po druhom zhliadnutí - Najlepší, najosobnejší a najsústredenejší Buttgereit - a s najlepšou hudbou. Toľko vrstiev, tém a s takým osobným nasadením. Úžasné, že niekto svojich osobných démonov ako i sleazy vášne sformuluje do niečoho takto rýdzeho a kreatívneho. A že to je miestami trochu naratívne nezrozumiteľné (Utorok a streda) a niektorí herci sú pomerne toporní? To predsa k braku patrí. 4,5*

Svet zbavený farieb a citov, odsúdený na zánik.

Konečne zhliadnuté - v deň úmrtia legendárneho Bruna Ganza, ktorého Hitler je dnes už hádam nezmazateľne zapísaný do histórie kinematografie. Der Untergang je, až na pár akčnejších scén z frontu, komorná inscenácia s fantasticky zahratými postavami (Goebbels!) a minimalistickými prostriedkami vypovedajúca toľko o desivej ideológii, kvôli ktorej umierali milióny, ako i sfanatizovaných ľudí z mäsa a kostí, ktorí boli jej a jej Führerovi verní do poslednej sekundy (a na tom nie je nič kontroverzné). Atmosféra je tu značne ťaživá, od prvej minúty vieme k akému záveru sa príbeh schyľuje, no i tak nedýchame. Podzemný bunker zažíva svoj posledný výdych.

Tá réžia+kamera (jedno je druhého neodmysliteľnou súčasťou) je ako z inej galaxie, ak niečo Cuarónovi vždy išlo, tak to bolo objavovanie nových filmárskych (najmä po technickej stránke) limitov, tak trošku až chvástanie "pozerajte čo dokážem", ktoré každý filmový fajnšmeker musí doceniť.

Či už je Buñuelov message pravdivý alebo nie, nedá sa mu uprieť nadčasová štipľavosť. 4,5*

Po prvotných zhliadnutiach (pri ktorých je pravdepodobné ohúrenie dychvyrážajúcou presnosťou a technickou dokonalosťou Morganovej stop-motion animácie, ktorá patrí k svetovej špičke, smelo po boku Švankmajera či Quay Brothers) je veľmi zaujímavé prejsť aj k analýze spirituálneho presahu Bobbyho Yeah (ako i väčšine ďalšej jeho tvorby). Postavy jeho filmov sa s Kafkovsky nejasným cieľom, časom či priestorom, dostávajú do surreálnych (a nebezpečne fyzicky hmatateľných) svetov, či situácii, ktorým rozumejú samé zrejme iba o trochu viac ako samotný divák. V týchto chaotických nočných morách si prechádzajú tými najhoršími útrapami a absolútnym rozpadom akýchkoľvek istôt, aby napokon dosiahli oslobodenie, nájdenie absolútneho šťastia, možno i vyššej formy vedomia, nie vymanením sa z hrôzostrašných svetov, ale akceptovaním svojho osudu, nájdenie slobody v chaose, nájdenie blaženosti v pekle. Napriek formálnej desivosti mi teda Morganove filmy koniec koncov pripadajú v istom smere prekvapivo krásne, ich vnútro je krehko transcendentné.