whimsy

V Yellow Submarine od Beatles bolo Sea of Holes - a nezabudnuteľná hláška: "I`ve got a hole in my pocket." (Ringo)

Myslím, že po predchádzajúcom komentári už skutočne nie je čo dodať... Konečne nezávislý film, ktorý je fakt "nezávislý". (stačí si vsimnúť dĺžku záverečných titulkov). Ale človek na neho asi musí mať práve tú správnu náladu, lebo ono sa vám skutočne nie vždy chce pozerať na 2 ľudí, ktorí nič moc nerobia. Mňa osobne film mimoriadne potešil... No a na Internete sa dočítate, že to spadá pod označenie "Mumblecore" (, tak sa asi v dohľadnom čase na niečo podobné pozriem...)

Kto to tak trocha nedomyslel a začal pozerať film z Paríža bez titulkov s tým, že po francúzsky nevie ani slovo? Ale nakoniec to nebolo tak celkom na škodu, pretože som sa ocitla v tej istej situácii ako Jack (zaujímavý insight medzi ľudí, ktorým nerozumiem ani slovo a očakáva sa odo mňa, že na nich budem (respektíve nebudem) reagovať). ...Takže tie 2/3 filmu (, ktorým som rozumela) sú neskutočne skvelé (postavy, dialógy, dej... všetko) ... teraz už zostáva len zistiť, o čo išlo v tej zvyšnej 1/3...

To najlepšie na koniec - Hoppipólla od Sigur Rós

Pohodový film, ktorý som navyše videla v nálade na presne takýto road-movie, takže výsledný dojem je pre mňa dokonalý - spoiler - od prvej scény, keď pred samovraždou treba poupratovať... Úžasný soundtrack (Joy Division, ktorých počuť v scéne v bare; Gram Parsons - muzikanti, ktorí sami ukončili svoj život samovraždou alebo predávkovaním ako postavy v tomto filme), neopozeraní herci a Tom Waits (herecky aj hudobne) = neskutočne príjemný večer.

Hodnotím diel so záhradou princa Charlesa, povrchovými baňami na zlato v Kanade a Michaelom Reynoldsom.

- komentár obsahuje čiastočne spoiler - Dobre spravený dokument, zachytávajúci obraz človeka trpiaceho psychickou poruchou a túžbou stať sa umelcom. A súčasne ponúka pohľad ľudí z jeho okolia na stupňujúce sa prejavy choroby spojené s agresivitou, ktoré vyusťujú k jeho hospitalizácii v psychiatrickej liečebni (ako často obdivujeme tvorbu ľúdi s psychiatrickou poruchou, no ak sa osobne máme s niečim podobným vyrovnať, tak perspektíva je značne odlišná a liečba sa dostáva na prvé miesto) Človeka, ktorého v noci pri jeho návšteve New Yorku hľadali členovia skupiny Sonic Youth. Človeka, ktorý bol obvinený z robenia graffitov na soche slobody... a k tomu samozrejme jeho hudba (možno tiež zistíte, že je autorom pesničky, ktorú poznáte v podaní niekoho iného) a množstvo starých videí, vďaka ktorým pozorujeme jeho osobnosť a zmeny, ktorými počas rokov prechádza (a keď sa hovorí o minulosti, ktorá na videu zaznamenaná nie je, autori to občas dopĺňajú celkom dobrými zábermi z daného miesta, ale samozrejme, že je tu stále veľa hovoriacich hláv) + zábery kolotočov. (a Daniel Johnston je aj v tomto dokumente - http://www.csfd.cz/film/261700-all-tomorrows-parties/

až prekvapivo súčasný film. Alebo možno len témy, o ktorých hovorí, sú staré ako ľudstvo. Migrácia, prisťahovalci, kolonizácia nového sveta... až jeho postupné podmanenie si a jeho pretvorenie (vrátanie zavedenia dominantného postavenia nového náboženstva..). Ale musí stret kultúr nevyhnutne skončiť neporozumením, nenávisťou a nenávratným poškodením jednej zo strán – a musí v takýchto podmienkach vždy dôjsť k uchýleniu sa k násiliu, ako primárnemu ľudskému inštinktu pri obrane? Neviem, či sa chcem stotožňovať s týmto pohľadom... alebo možno som len tým naivným pôvodným obyvateľom, ktorý si ešte stále myslí, že môže určovať pravidlá... a prekvapivo na individuálnej/ľudskej úrovni tie odlišnosti strácajú na význame. A ako romantický intímny príbeh komplikovanej lásky to tiež funguje celkom dobre. .opäť je v tom Malickova filmová skratka, opäť je v tom vážna hudba, ale jeho neskoršie filmy (Strom života; To the Wonder) ma oslovili viac (možno preto, že v tomto filme je ešte stále dosť príbehu, ktorý je zasadený do určitého historického kontextu, a v tých neskorších veciach je to viac osobné, pocitové až impresionistické?). Efektné kostýmy pôvodných Američanov (aj keď mám značné pochybnosti o ich historickej správnosti)... a krásnu kameru pri Emmanuelovi Lubezkom ani netreba spomínať.

V podstate ide o typický súčasný americký nezávislý film. Josh, jeho priateľka Emily a brat Rhett na ceste za kreslom, ktoré má byť darček pre jeho otca. Lacný (v zmysle rozpočtu – Joshových rodičov dokonca hrali skutoční rodičia Marka a Jaya Duplass), zakladajúci si na realistickosti (použitá kamera zachytáva dej až dokumentárnym spôsobom a skutočne nečakajte nejaké sofistikované akademické úvahy) a celé je to samozrejme o vzťahoch, ktoré sú asi tým jediným, čo sa tu rieši. Atmosféra sa mení v podstate zo sekundy na sekundu, ale nie je to tak aj v živote? A odraz života (možno čiastočne aj toho vášho) tu skutočne možno nájsť. Táto cesta ubehne síce príjemne, no neviem, či si na ňu spomeniete aj o rok (alebo hoci len o týždeň). Čo si skutočne zaslúži ocenenie je akási autentickosť a herci, ktorí celý príbeh držia pohromade.

„We are like asymptotes.“ Allen prichádza do New Yorku, kde chce pokračovať ako muzikant, napriek tomu, že sa mu rozpadla kapela. Ale o tom tento film nie je (alebo čiastočne možno je). Medzitým trávi čas s Lawrencom a Ellie a v podstate sa za celý film nič zásadné nestane, ale stane sa toho až neskutočne veľa. (Stačí si pozrieť trailer, ktorý v tomto prípade skutočne zodpovedá tomu, čo môžete čakať). Plus množstvo dialogóv, v ktorých sa rozvíjajú vzájomné vzťahy. Možno to nie je úplne presné, ale tie postavy sú ľudsky zábavné – aspoň z môjho pohľadu tu skutočne nejde o nejakú silenú snahu o vtipnosť za každú cenu. A možno to nie je úplná generačná výpoveď, ale má to k nej nebezpečne blízko. Rozhodne realistické a sympatické. – Režisér a scenárista Andrew Bujalski si zahral postavu Lawrenca a Allena si zahral Justin Rice (Bishop Allen – takže navyše veľmi príjemná hudba) No a záver: v tomto filme je presne tá očarujúca každodennosť, ktorú milujem.