Radocation

Ďaľší americký film pokračujúci v línii pompézno- veľkolepých, emotívno- patetických, teatrálne- sugestívnych, mainstreamových trojhodinových epopejí typu Forrest Gump, či Titanic.. Tento krát až priveľmi nanútený, nasilu emotívny, prezdobený a nestráviteľne GÝČOVÝ....Veľmi precenený film, tento prebrúsený krištáľ snažiaci sa vyzerať ako diamant...nechápem na čo sa to David Fincher dal nahovoriť, škoda...

Nieje to film pre nenáročnú a povrchnú kastu divákov, ktorí tu hodnotia prci prci prcičky 10. piatimi hviezdičkami, ani pre pisálkov odchovaných na hollywoodskych emotívnych gýčoch, ktorí sa utekajú realizovať komentármi na čsfd, ešte predtým než film skončí...zároveň je pochopiteľné že ani časť náročného publika tento film neocení, pretože realisticko-dokumentaristický severský štýl nieje pre každého stráviteľný.................................... Moodysson formuluje svoje filmy ako naliehavú sociálnu výpoveď dokumentujúcu stav súčasnej spoločnosti, chladný a kritický realizmus obohacuje dávkou nenúteného pátosu, ktorý však zostava v pozadí mrazivej osudovosti, záleží len a len od emociálnej otvorenosti diváka, čo v ňom zanechá... Jeho špecifický rukopis tu cítiť od prvej chvíle filmu, okorenený o ironizujúce presahy na sučasnú spoločnosť... Od prvej chvíle je mrazivo silný, vôbec nie nudný ako tu v komentároch divákov zrejme otrlých americkou produkciou zaznelo a je výrazne odlišný od vizuálne a teatrálne vybrúseného a mierne cukríkového Babelu, ku ktorému ho prirovnávať je absurdné.... Moodysson si uvedomuje že film je v súčasnosti najsilnejšie médium, prostredníctvom ktorého možno meniť spoločnosť. Umenie ktoré sa sústreďuje na spoločenskú kritiku a reaguje na citlivé témy, nastavuje ľudom zrkadlo bolo vždy vo svojej dobe podceňované (o to dôležitejšie), preto sa ani nedivím že filmy ako Lilja4ever, Fucking Amal, ci Mamut nenájdu svoje dostatočné ocenenie u československého diváka....