0L0V0

Film pojednáva o útokoch mládeže na staršiu generáciu. Cez hlavnú postavu Alexa sme v prvej tretine filmu priamo vnesený do vandalizmu. Jeho fetišistické sklony ubližovať bohatej vrstve sú vyrozprávané hneď v úvode. Výtržnosti ktoré napáchal na začiatku má vo svojom závere dopad na jeho premenu, ktorú absolvoval po následnom zatknutí. Takže v druhej tretine filmu vidíme Alexa vo vezení ako dobrovoľne podstúpi liečbu, ktorá má ho vyliečiť z násilia. Liečba je úspešná a v tretej tretine filmu vidíme ako sa strana obráti. Všetko zle čo urobil sa mu napokon vráti. Je to o štúdiu ľudského vnútra taktiež je to o násilí, sexu a aký sme zlý ľudia. Sú tam absurdne scény a nezmyselnosť ľudského jednania. Taktiež film naráža na akýsi politický kontext, ako mocný ľudia manipulujú s bežnou verejnosťou. Skorumpovanosť spoločnosti je taktiež citeľný hlavne v závere filmu. Hlavnou postavou Alex je rozprávačom príbehu. Cez jeho pohľad na svet zažívame jeho všednú rutinu, ubližovať ľudom, robiť zle okoliu. Je akým si úchylom ktorému zlo robí dobre, a nie len jemu, ale aj jeho partii kamarátov. Poukazuje sa tu na to, že nie je jediným človekom, ktorý chce vidieť mesto v plameňoch. V druhej tretine filmu som sa zamýšľal nad ľudskou podstatou. Je možné zmeniť naše sklony ktoré máme? Každý sme nejaký. Ľudia si určili pravidla čo je a čo nie je normálne. Pre niekoho však príde normálne čo pre iného je úplnou absurdnosťou. Aj to sú otázky, ktoré tu autor rieši. Po následnej premene vnútorných potrieb a preorientovania sa na dobrého človeka nachádzame v tretej tretine filmu otázku: Musí byť v človeku aspoň trocha zla, aby v tomto krutom svete prežil? Taktiež tu cítime akúsi karmu, čo si raz spravil vráti sa ti to. Odlišnosť dna a tmy je taktiež pozoruhodná. Čo cez deň ako by sa žil normálny život v tme sa tvorí násilie a teror. Celé sledovanie filmu som cítil hnev. Režisér ma donútil sa pri tomto filme cítiť zle. Ukazoval mi ako sa spoločnosť zmenila a že v každom človeku je kus zvrátenosti. Predstavuje to hlavne v priestoroch, kde sa nachádzajú postavy. Ich zvrátene predstavy zdobia interiér. Na prvý pohľad som tomu nerozumel, až keď som sa zamyslel nad celou podstatou Kubrikového zdelenia plánu som pochopil, že to čo sa im odohráva v hlavách je premietnuté v priestoroch, kde sa nachádzajú. Film sa stal nadčasovým a je poburujúci aj pre súčasného diváka. Démonizujúca hudba, ktorá od prvej chvíle je spolu s obrazom v súlade s tým čo sa tam deje. Násilie, strach, teror, ale taktiež aj manipulácia, nadradenosť, skorumpovanosť. 80%

Tento film som už videl keď som bol menší. Vedel som že je super, ale až teraz som docenil jeho kvalít. Úvod filmu sa začína čiernobielymi obrazmi. Sledujeme reálne zábery miest z Varšavy. Pokojné ulice plnými chodcami nám doplňuje klavírna hudba. Následne vidíme hlavnú postavu, ktorá hraje na klavír. Po pokojnej hudbe nastáva chaos zaznením výbuchu. Je pozoruhodné ako hlavná postava sa nezaoberá vážnosťou situácie, ako aj polovica mesta. Niekde zúri vojna no nikoho nenapadne, že by práve ich malo postihnúť nešťastie. Ľahkovážnosť celej rodiny Szpilmanovcou je citeľná pri večeri, kedy všetky udalosti nadľahčuje otec. Časom zisťujeme, že vojna zasiahla najhorším možným spôsobom. Už sa nebojovalo len na hraniciach. Vojna zasiahla životy nevinných ľudí. Zhromažďovanie židov do gett a transport do táborov, boli, sú a budú najstrašnejšie veci z druhej svetovej vojny. Celú túto udalosť nám sprostredkováva režisér cez túto rodinu. Film poukazuje na hrôzy vojny vo svojej najčistejšej podobe. Nič neprikrášľuje, nič nepridáva. Emocionálne svojou surovosťou pôsobí na diváka. Sledujeme tak dej udalosti, kde sa čo raz viac bojíme o hlavnú postavu. Skrz ňu sa prizeráme cez štrbinky dier rozbitých budov na hrôzy vojny. Režisér pracuje so všetkými možnými prostriedkami, aby navodil čo najvernejší pocit z vojny. Riešenie farebnosti v obraze je tiež pozoruhodná. Šedé depresívne farby, sú po celú dobu od kedy cítime vojnu v ich obydliach. Boli však miesta kedy farbotonálne sa zmení scéna zo šedej do farebnej. To napríklad ako židia pracujú na oplotení a hneď cez plot je mesto, ktoré rozkvitá farebnosťou obrazu. Nie je to priamo povedané, ale týmto vizuálnymi hrami farieb vyvolávame taktiež pocity. Či hranie na piane, kedy zabúda na problémy. Svietenie postav, kulís, prostredia je tak výrazné, že nedá sa to nevšimnúť. Veľmi sa mi to páčilo. Režisér pevne rozpráva tento príbeh. Po prečítaní si životopisu Polanskeho viem, že sám prežil nástrahy vojny. To vysvetľuje prečo tento film je až tak dobrý. Typograficky presne obsadzuje hercov do svojich úloh, nikto tam nie je umelý. Máme pocit od začiatku ako keby sme boli na mieste činu.Boj sa neodohrával len v meste ale aj v Szpilmanovej hlave. Najhorším trýznením pre tohto umelca bolo keď ho umiestnili do bytu s pianom so slovami: „musíš tu byť potichu“. Jeho pohľad na piano je zdrvujúci. Vidíme sa meniaceho sa Szpilmana z bezstarostného pianistu na trosku. Od oblečenia, výzoru ako takého až po postavu, od toho že nemá čo jesť, nám je čo raz viac ľúto. Je toho ešte veľa čo všetko je na tomto filme úchvatné. Dalo by sa o tom veľa ešte filozofovať. Jedno je ale isté, že režisér Polanski natočil jeden z najlepších životopisných vojnových filmov súčasnosti. Pianistu by mali púšťať povinne na základných školách. Je dych berúce ako realisticky je tento snímok poňatý vizuálne aj udalosťami. Zaplavoval ma žiaľ v očiach keď som videl ako nezmyselne boli brané životy. To uvedomenie si že to bol fakt, ma ešte viac vnútorne ubíjalo. 90%

Človek je len do vtedy prospešný dokiaľ má nejakú hodnotu. Túto hodnotu predstavuje dvojník, vyšinutý blázon, zlodej, ktorý dostal druhú príležitosť, niečo dokázať. Ušetrený zabitiu aby poslúžil vyššiemu dobru. Zlodej sa vžíva do role a musí oklamať všetkých naokolo seba. Osvojuje si pánove zvyky, gestá, rozprávanie. Zmení sa jeho zovňajšok ale vnútro nie. Vnútri zostáva stále vyšinutý blázon, ktorého potláča hlboko v sebe. Vidíme to hlavne na konci. Síce stotožnený so svojou postavou, no však po prezradený je vykopnutý zo sídla. Odchod zo sídla je nasnímané v daždi a šere, kde ho osočujú vojaci. Doslova nám je ho ľúto. Časť filmu je o manipulácii. Najvyššie postavený ľudia ovládajú menejcenných ľudí, ako keby boli figúrkami na šachovnici. Príšerná predstava, nakoľko sa to deje nie len vo filme. Je obdivuhodné ako pomalým tempom je nám predstavovaná ich kultúra. Nikto sa neponáhľa, všetko má svoj poriadok. Prehliadka kultúry, ktorá nám Európanom je cudzia. Aj vďaka tomu má svoju výpovednú hodnotu. Pre súčasného diváka táto estetika je nevšedná a nová, neobkukaná. Je to tak diametrálne odlišné od našej kultúry. Gestá, rozprávanie, oblečenie, správanie a mnohé iného. Nemenné zábery tomu dodávajú len vážnosť a my sa len nerušenou kamerou prizeráme. Miestami mi to prišlo skvelé, ako estetika kamery bola statická a všetko bolo rámované do plochých kompozícií. Hra farieb v priestore je kúzelná na tu dobu a prostriedky. No boli okamihy kedy sa ten obraz mohol aj hýbať. Veľmi som už poznačený americkým štýlom rozprávania. Kde sa všetko musí hýbať a je dynamické. Tu to tak nie je. To možno na mňa miestami pôsobilo nudne. Pokojná kamera, s pokojnými postavami a kľudným rozprávaním vo mne vyvolávalo nepokoj. Mám rád akčnejšie veci. Žiaľ ale taká je poetika filmu. Koniec filmu už len sledujeme ako zlé rozhodnutia vo vojne môžu napáchať škody. Dlhá koláž zdevastovanej armády vo mne vyvoláva žiaľ. Aká nezmyselná je celá vojna. Ľudia zomierajú za iných ľudí. Koláž tisícky mŕtvol sú dych berúce. Ukazujú pravú tvár vojny. 70%

Film Vtáci na dnešnú dobu sa už nemôže brat vážne, no má miesta kedy Hickcock buduje napätie a funguje to. Triky sa zmodernizovali, ale postupy zostali rovnaké. Na začiatku nemám pocit, že sa jedná o horor. Ide skôr o pokojný romantický film kde sa budujú vzťahy. Následne po prvom útoku vtáka nám dej sa začína naratívne stupňovať. Nenájdeme tu žiadne vybafnutie krvilačnej postavy. Skôr tu ide o pocity a taktiež aj ako prírodná katastrofa zamieša karty života a vzťahy jednotlivým postavám, ktoré sú nám na začiatku dôkladne predstavené. V tej dobe sa prezentuje film Vtáci, ako novodobý blockbuster. Prestrihy na opakované vystrašené tvare, alebo opakované predstihy na hroziace nebezpečenstvo tu vyvolávajú napätie, ktoré sa mi veľmi páčilo. Ako napríklad scéna: vtáci verzus žena s mužom, ktorý sa blížia potichu k domu. Je tu cítiť, že napätie tu funguje aj bez naratívnej hudby. Dlhé zábery, ktoré vyvolávajú nervozitu, sú pre niekoho nudné no však pre ľudí čo sa do toho vžijú, vrátane mňa, to prišlo veľmi účinné. Hudbu na vyvolávanie umelej hrôzy ako je to už dnes zvykom v hororových žánroch, nie je ničím prevratná. O to viac sa cení ak filmár dokáže aj bez hudby vyvolávať, strach, hrôzu, napätie vo filme. Len na základe ruchu je tu vystavený celý film. Je pravda že filmy sú desiatky, ktoré používajú rovnaké princípy, ale túto funguje náramne. Podľa mňa film trpí na dĺžke finálneho strihu. Je pravda že prvá polovica buduje vzťahy medzi postavami, no pri niektorých scénach mi to prišlo už zdĺhavé. 75%

Film pojednáva súboj dvoch skladateľov. Dvorný skladateľ Salieri je uchvátený Mozartovim talentom, ale taktiež mu ho závidí. Hudobné nadanie, ktoré si Salieri sám želal, nemá. Využije všetky možné prostriedky, aby Mozarta zničil. Mozart naopak srší talentom. Široko ďaleko niet lepšieho hudobníka, no nemá žiadnu pokoru. Jeho jediným cieľom je sa baviť, užívať si. Forman je majster! Nenávidím životopisné, hudobné, drámy, no on z tohto námetu vyťažil maximum a vďaka nemu ich mám rád. Je to geniálny nápad vyrozprávať životopisný film cez úplne inú postavu. Rivalita dvoch skladateľov, kde ego je centrum celého filmu. Salieriho závisť bola citeľná v každom zábere. Podľa Salieriho za všetko môže Boh. Mozart v tomto filme reprezentuje arogantnosť a nespoľahlivosť. Vôbec nemá pokoru, ale za krásnu hudbu sú mu odpustené všetky jeho prehrešky. Talent je neskutočný dar. Zahadzovať ho kvôli nerozvážnosti privádza Salieriho k činom kedy začína s manipuláciou. Je to neskutočné strhujúce do akého konca speje celý film. Sledujeme tu márnotratnosť, chamtivosť, neúctivosť, manipuláciu na konci dokonca, strach, samotu, ľútosť. Retrospektívne vyrozprávanie príbehu ma taktiež bavilo, lebo v tom bol zakomponovaný humor a predsa nestratilo to vôbec na svojej vážnosti. Obdivujem aký uletený smiech si vymyslel Tom Hulse. Je tak príznačný a nenapodobiteľný, že si ho od začiatku do konca zapamätáte. Podľa mňa najlepšia scéna je keď Mozart zosmiešnil Salieriho skomponovanú hudbu pre privítanie a zapätí ako ju prekomponoval. Tento moment si myslím bol veľmi podarený. Druhá najlepšia scéna je keď Mozart od vyčerpania omdlieva a Salieri od neho chce aby dokončil symfóniu. Celé je to sprevádzane hudbou ktorú tvoria a v zapätí menia. Tretia najlepšia scéna je keď sa Mozartovi zjaví vo dverách prezlečený Salieri a predstiera otca Mozarta. Sloboda je vzácna. Ak si myslíte že ju máte v plnej kontrole mýlite sa. Dávno už niekto stoji za dverami a vám tu slobodu vzal. Ak nebudeš pískať ako vám iný kážu, zomelie ťa to. Aj to je z mnohá iných odkazov z tohto diela. Amadeus nie je len čistá biografia neznámejšieho skladateľa všetkých čias, je to aj konfrontácia geniality s priemernosťou.

Žiadna naratívnosť deja. Nemá to žiadnu štruktúru ani kľúč podľa ktorého by sa mal človek orientovať. Sú to len úseky autora. Autobiografia podaná cez jeho Matku. Režisér filozofuje nad životom. Dlhé zábery umocňujú atmosféru. Vytvára akúsi vnutrokamerovú montáž, kde strihač nerozáberuváva určitú sekvenciu, ale necháva ju odohrávať v dlhších záberch. Celé to pôsobí lyrický. Rozprava poeticky cez vodu a plameň. Dlhý záber horiacej stodoly vo mne evokovali nepokoj duše matky. Viac krát kombinuje čiernobiele zábery s archívom, retrospektívnym rozprávaním. Zobrazuje viaceré dôležité fázy v živote. Súčasnosť, minulosť všetko sa to mixuje a divák nemá vôbec prehlaď, kde sa nachádza, ale o to mu ani nešlo. Išlo mu o zachytenie jeho pocitov. Vracia sa cez rozbité zrkadlo, ktoré dáva do kopy, ale nepodarí sa to nikomu poskladať, lebo ani autor v tom nemá sám jasno. Chcel asi len ukázať divákovi čo ho trápilo. Ukazoval to cez matku, doplneným o komentár. Celý film je zobrazovaný len pomocou interiérových záberov. Ak už je zobrazená príroda tak len opakujúce sa zábery, kde vietor rozfukuje lístie stromov. Má v tom nás vyvolať úzkosť? Zobrazená história pomocou archívnych záberov, nám ukazuje život v ktorom režisér vyrastal. Ukazuje fakta, ktoré majú za následok chovanie matky, alebo jeho samotného. Ak už je tam niečo najvýraznejšie tak je to zvuk. Veľa krát nachádzame postavy v mnohých situáciách, kde ruch dodáva atmosféru, dokonca veľa krát doplňuje dušený stav postáv. Veľa krát vo filme používa detaily postav. Beriem to ako silný výrazový prostriedok. Portrét tváre je emotívny a veľa krát ukazuje postavu ako sa v tej danej chvíli cíti. Podrobné skúma každý detail. Dej filmu nemá žiadnu koncepciu. Celé to na mňa pôsobí ako obrazy od Picassa. Veľa veciam som neporozumel. Nemal som vôbec po tomto filme chuť pozrieť sa na ďalší film. Vyvolávalo to vo mne vnútorný nepokoj. Nemám rád ak dielo nemá žiadnu jasnú koncepciu a myšlienku. Pochopil som len, že sa na to netreba pozerať ako na bežný film. Skôr ako na experiment z ktorého si človek odnáša pocity. 50%

Strhujúce dielo S. Craig Zahlera. Nakrútil premenu muža, ako keby to nakrúcal sám Tarantino. Pomalá, pochmúrna atmosféra z prostredia drog a vezenia. Režisér necháva postavy rozprávať dlhú chvíľu, kde buduje následny konflikt. Všetko okolo čo sa deje je aspoň pre moje oko zaujímavé. Je pravda že začiatok trocha trpí pomalším tempom, no treba si zvyknúť. Ten čo má rád väzenskú tematiku, toto je snímka ktorú by nemal minúť. Neodporúčam to zase tým, ktorý nemajú radi tvorbu Tarantina. 100%

Už som sa dlho tak divne necítil pri filme. Pomalá pohlcujúca atmosféra, ktorá plynie a vy si dávate stále čudné otázky. Otázky časom nie sú čudné to film. Celý je postavený na mystifikácií, kde Lanthimos sa nechal fakt neviem čím inšpirovať, ale má to atmosféru, dobré herecké výkony, prostredie a hudbu. Presne takto som sa cítil keď som sledoval Kubrickovské filmy. Riadny psycho úlet.

Krásne akčné retro, ktoré na sebe ma príliš veľa vaty. Tá tam kričí ako málo ktorom filme. Akčné scény sú super, ale ako náhle sa niekam presúva dej je to celé uchodené a natiahnuté o pol hodinu navyše. Prehliadka krásnych prostredí však tento deravý scenár nezachraňuje. Jediné plusy pre tento film je super choreografia akčných scén, kamera a Charlize Theron. Ona a James McAvoy tomu filmu vniesli ducha. Po stránke scenára naivné, po stránke pocitu, miestami úchvatné. No ne príliš. 55%

Takýto námet by nikdy nevznikol keby nebolo takéhoto obdobia. Slovenský režiséri museli to mať 50tých rokoch dosť ťažké. Budovateľské schematické filmy niesli v sebe zvláštnu poetiku. Boli to optimistické filmy, kde stále sa viedol boj medzi dobrom a zlom. Tu sú dobré stroje a nová technológia v tých rokoch. Bielik dostal na stôl hotový námet, ako práca šľachtí. Kvalitne natočené na tú dobu s geniálnymi hercami tej doby.Odmysliac čo všetko sa tam deje a uvedomiť si v akých časoch vznikal tento film, musím tomu dať 4°.