dragoliz

Tento film je smutným zážitkom, pokiaľ človek nejak sympatizuje s hudbou Elánu, a potom sa musí dívať na tú vyprázdnenosť skrývajúcu sa za ňou v podobe jej autora. Vyprázdnenosť, póza, neautenticita - s týmto sa mi postava Joža v tomto filme spája. A čo je zaujímavé, ukazuje sa to najmä v pasážach, v ktorých je autor dokumentu ticho a zdanlivo (nevyslovene) s Jožom súhlasí - tam mi muselo byť speváka ľúto, pretože to boli neuveriteľné sračky, ktoré dokázal plodiť. V častiach, kedy je autorom priamo konfrontovaný, tak dostáva argumentačne takzvane "na piču", ale to už mi neprišlo tak zaujímavé - to sa dalo čakať. Jožo nie je žiadny intelektuál, myslím si, že sám netuší, čomu veriť, a pôsobí výrazne popletene. Na veľkú časť otázok musí reagovať nervóznym smieškom, kým si pripraví neautentické odpovede, ktorými by zakryl svoje chyby - tým ich ale naopak ešte viac vystavuje. Vo finálnej scéne Jožo pije prázdneho Jamiesona a fajčí imaginárnu cigaru, čo chápem ako metaforu k jeho samotnej duševnej vyprázdnenosti, ktorú si musel "vypiť do dna" a opáčiť to pomyselné nastavené zrkadlo. Je to možno až príliš krutý dokument, ešte viac vzhľadom k tomu, ako je Jožo a Elán ikonický pre slovenskú hudbu. Úsmev cez slzy.

Režijne nevšedne ambiciózne. Magicky pôsobiace prostredie Ještědu vyzýva k príhodne poetickému spracovaniu. Ondříčkovi sa v tomto smere vďaka jasnej vízii darí dobre uspieť. Grandhotel je na domáce pomery vizuálne jedinečný a ponúka pár fakt "magických" momentov (napríklad záverečný súboj siluet Franza a Fleischmanna). Výborne do toho pasuje čarovne a prchavo pôsobiaci hudobný sprievod. Škoda len, že film takto nastavenú ambíciu nedoťahuje vo svojej naratívnej a tematickej rovine, ktorá je prosto a prázdne prozaická, a odsudzuje Grandhotel k zabudnutiu v hlbinách priemernosti.

Jediné, čo ma na tomto filme baví, sú tie komentáre ľudí, ktorí ho nepochopili a napríklad "přijímali lásku, štěstí a nevěru po francouzsku" alebo si myslia, že film hovorí o "hipisácky šťastnom rozdávaní lásky". Byť Agnes Varda, tak si v hrobe ešte pre istotu vystrelím mozek z hlavy, aby som náhodou ďalej nemusel byť svedkom tohto ignorantstva. Ale odhliadnuc od toho, že Le Bonheur môže byť akokoľvek dokonalým filmom v tom, jak chladno a s jakým odstupom predstavuje nosnú tému, mňa chladné filmy asi nemajú šancu zaujať.