Themyth

Vrcholné dielo tohoto režiséra. Film je voľným spracovaním divadelnej hry Petra Schaffera, ktorá je ovplyvnená Puškinovým dielom Mozart i Salieri. Keďže dlhé roky študujem Mozartov životopis, dovolím si tvrdiť že niektoré udalosti a hlavne spôsob jeho smrti sa nezakladajú na pravde. Salieri mal ku koncu svojho bohatého života naozaj depresie, ale tie boli spôsobené faktom, že ho niektorý ľudia označovali neprávom za človeka participujúceho na Amadeovej smrti. Tieto fakty sú však pre tento snímok nepodstatné. Vo filme sa nejedná o fakt, či sa všetko v ňom zakladá na pravde. Je to brilantná ukážka Mozartovho Viedenského obdobia, čiže jeho vrcholnej tvorivej geniality a zároveň pocta jeho umeniu.Takmer všetko, čoho sa za tých cca. 10 rokov dotkol sa premieňalo na hudobné diamanty nesmiernej hodnoty. Navonok hravou formou, ale pritom nesmierne citovo a ľudsky hlboko vykresľuje jeho strastiplnú cestu umeleckým aj súkromným životom. To sa Formanovi podarilo majstrovsky. V presnej symbióze so skladateľovou hudbou, ktorú ľudia prijímajú tak ľahko a spontánne a pritom má nesmiernu významovú hĺbku. Zároveň sú filmové scény zostrihané tak že vytvárajú dojem akoby bol celý film jednoliatym hudobným dielom. To najpodstatnejšie na záver. Saliery ku koncu filmu vymyslí diabolský plán ako Mozarta zabiť. Toho zároveň považuje za svoj idol a aj za ľudskú bytosť, cez ktorú sám Boh prehovára k ľuďom jeho hudbou. On sám ako hlboko veriaci človek badá, že jeho talent je oproti Mozartovmu nepomerne menší a to nemôže vystáť. Tým že sa ho zbaví, nebude mu stáť v ceste v jeho obľúbenosti a uznania ako hudobného skladateľa už nikto. Zároveň porazí samotného najvyššieho, ktorý sa mu podľa jeho predstáv vysmieval, keď zrodil takého génia, ktorý je ešte k tomu roztopašný a frivolný. Pomstí sa mu a vyhrá nad ním. Poraziť svoj osud sa ale nedá. Divák nemusí byť veriaci človek aby videl v tomto odkaze filozofické posolstvo. Osudom nadelené schopnosti zostali nezmenené a najväčší hudobný kritik ČAS všetko jasne ukázal. Mozartova hudba je aj po stáročiach skvelá a Salieri zostal patrónom, ale priemerných.

Ida je komorný príbeh, o pátraní po svojich predkoch. Je to natočené najminimalistickejšou formou ako je to len možné. Pritom obsahuje v sebe toľko veľa myšlienok a symbolov až je človek uchvátený ako sa to Pawlikowskému a spol. dokonale podarilo. Som presvedčený, že vo filme nie je najdôležitejší ani tak jeho samotný dej, ani dialógy. Najdôležitejšia na ňom je obrazotvornosť režiséra a kameramana. Takú intímnu, skromnú, až upokojujúcu nádheru divák len tak ľahko neuvidí. A pritom ide o vážnu ľudskú drámu. Obrazy, čiže každý jeden záber sú plné významov. Treba len pozorne sledovať. Tvoria hlavnú dejovú líniu a zároveň sú formálnou ukážkou vnútorného pocitu dvoch hlavných predstaviteliek. Pure straight masterstroke.