Potmehud6

Po nie príliš nadšených prvých recenziách som na Hobita šiel s miernou skepsou. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že väčšina negatívnych reakcií bola úplne scestná. Napriek tomu, že má Hobit podobnú štruktúru ako Spoločenstvo Prsteňa, jedná sa o diametrálne odlišný film. Vo vzduchu už nevisí tá osudová hrozba ako v Spoločenstve (a tak to má byť), cesta je naopak lemovaná často krát ostrým humorom a odľahčenými momentami. A humor je presne to, čo na Hobitovi vysoko oceňujem. Množstvo hlášok, špičkovanie postáv a vtipkovanie na úkor trpaslíkov je úžasným spestrením a ide ruku v ruke s epickejšími momentami, ktoré dávajú tušiť budúce udalosti. A toľko kritizovaná postava Radagasta (podobne ako škratí kráľ) sú jedny z tých postáv, ktoré Jacksonov filmový svet robia živým a plastickým. Prečo sa hrať na vážnosť? Bláznivý Radagast je nesmierne originálna postava. Nemiestne je takisto porovnávať Aragorna a Thorina. Obaja síce oplývajú jasnými vodcovskými schopnosťami, ale zatiaľ čo Aragorn má jasne dobrý charakter, charakter Thorina je nečierno-biely, balancujúci na pomedzí dobra a zla. Thorin je plný predsudkov, netrpezlivosti, bezohľadnosti, ukvapeného konania a túžbe po cieli bez ohľadu na dôsledky. Kde je teda relevancia porovnávania Aragorna a Thorina? Thorin je iná postava. Výborný je aj Bilbo, ktorý bojuje svojou bystrosťou a je konečne hlavnou postavou, ktorej môžete skutočne držať palce (na rozdiel od plochejšieho Froda v podaní Wooda). Dominuje Glum, ktorý vám predstaví množstvo nových grimás a schizofrenických výstupov. Najintímnejšia scéna filmu - Hádanky v tme - je zároveň najlepšou. Výhrady mám azda iba k akčným sekvenciám - kde trpaslíci neustále niekde padajú, visia alebo utekajú. Samozrejme všetko bez úhony prežijú. Ospravedlniť sa to azda dá len tým, že to je všetko natočené zaujímavo. Jackson si opäť neodpustí ani splatter narážky na časy minulé a tak o rôzne drsnejšie scény nie je núdza. Prírodné scenérie sú nádherné, pre niekoho môžu hraničiť s gýčom, no nie sú však snáď popisy takýchto miest aj v Tolkienových knihách? Film nie je samozrejme prepsychologizovaný, má hlavne baviť. Ale to bol hlavný zámer aj pri Pánovi Prsteňov. Tieto filmy sú dokonoalým vizuálnym sprievodom k svetu Stredozeme a sú zároveň neskromným zhmotnením fantázie jedného neskromného novozélandského maniaka. Obdivujem spôsob, akým sa neľahkú látku podarilo Jacksonovi svojským spôsobom preniesť na filmové plátno. Film ma královsky bavil svojou plasticitou postáv, vynaliezavosťou kamery, humorom a kontroverznou výstavbou príbehu. Od Pána prsteňov som nezažil (okrem netopierej trilógie) lepší blockbuster.

El Doradu škodí hlavne jeho stopáž. 149 minút je skutočne veľa a Saura nie je schopný tento priestor pokryť adekvátnym množstvom nápadov. Pozitívnou stránkou filmu je podľa mňa Aguirre, ktorý v podaní Omere Antonuttiho vyznieva inak ako Aguirre stvárnený Kinskim, ale o to ide, vyznieva inak a nie horšie. V centre nestojí jeho šialenstvo, ale skôr chladná, autoritatívna a odmeraná racionalita, ktorá sa neštíti ničoho. Tvár Aguirreho naberá iný výraz iba v scénkach so svojou dcérou, pri ktorých v jeho tvári môžeme badať niečo ako náznak lásky (alebo majetníctva?). Aguirre tu tak tvorí najzaujímavejší element, problémom je však nízka dynamika a gradácia filmu.

Filmy o pomste a vzbure jednotlivca voči konzervatívnemu spoločenskému systému majú v japonských filmoch hlbokú tradíciu a to platí obzvlášť pre samurajskú tématiku. Tento film je predovšetkým o pomste. Najväčšou devízou filmu je spletitý dej (európsky človek sa môže občas v postavách až strácať) a nejednoznačné morálne dilemy, kde postavy neustále balancujú medzi spoločensky prijateľným chovaním a osobným presvedčením. Napriek dlhej stopáži film neprestáva baviť. 85%