JohnFarst

Fu tak teda Okamžik zlomu je veľkým prekvapením. Od filmu s takým názvom (alebo Fraktúra, to je jedno) by som takýto poctivý krimitriler nečakal. Lenže herci urobili svoje. Hopkins s Goslingom sú geniálni a každý si, tak ako ich postavy, hraje na svojom piesočku a každý do postavy vkladá maximum. Keď k tomu pridáme výbornú zápletku podobnú Spáčom nie je čo dodať. Či už scény na súde, v kanceláriách alebo patranie po zbrani, všetky sú nadmieru zaujímavé a nenudia. Goslingovo stvárnenie ambiciózneho ale pritom nenásytného a samoľúbeho právnička ešte presahuje tajomného Hopkinsa a dokazuje, že je jedným z najnadanejších hercov mladej generácie. Hopkins akoby reprízoval svoju najznámejšiu rolu Lectera ale v tajomnejšom a miernejšom podaní a po sérii malých a nevýrazných rol sa opäť ukázal ako Pán herec. Je tu postupne budovaná atmosféra, ktorá nás pomaly pohlcuje plíživými scénami a mentálnym bojom Beachuma s Crawfordom - dvoch inteligentných ľudí z ktorých každý stojí na inej strane barikády a do konca nevieme, ktorý ju prvý preborí. Zaujímavý príbeh a vynikajúci herci.

Ani si nepamätám, kedy som sa takto tešil na film kvôli vopred vypočutému soundtracku. Zistil som, že práve on ťahá celý film neuveriteľnou silou dopredu. Pesničkami obidvaja protagonisti žijú a tak sa nimi aj veľa vecí z filmu dozvieme. Sú neodolateľné, majú neopočúvaný štýl proste balzam na uši a dušu. Toľko poetizmu v pesničkách mával snáď iba veľký Bob Dylan. Čo sa týka príbehu, je celkom všedný a zaujme skôr svojím, pre československého diváka neopozeraným, prostredím Dublinu, ktorý akoby ešte viac dodával príbehu reálnosť dnešného sveta. Na to, že to natáčali na dve ručné kamery a za bežných dní medzi bežnými ľuďmi je to výborné. Jednoduché ale účinné. Hansard aniIrglová nie sú herci takže k výkonom nemám čo dodať ale aj to pomohlo k skutočnosti príbehu. Once je rozhodne krásny film, dobre sa naňho pozerá, postavy sú akoby niekto z nás. Možno ten koniec je nasilu dojímavý ale super, takéto filmy mám rád.

Keď som ten film videl ako malý v telke, bol to pre mňa trillerový vrchol. Nieže by som si to teraz nejak presne pamätal ale viem, že ma scéna s prasačou hlavou v kolíske totálne vydesila. Rob Lowe tu podáva na tv film výborný výkon no a Coleova postava vyšinutého študenta je presne podľa mojich predstáv - navonok neviniatko, vnutri bezcitný hajzel, ktorý sa nestráni ničoho. Finále pekne vygraduje do celkom logického záveru. Keď niekedy uvidíte v programe, že to budú dávať, dajte tomu šancu a pozrite si to určite vás to zaujme.

Servaisove dalsie surrealistické a krásne kolorované dielo. Dá sa na to pozerať istým spôsobom ako na básničku pre dospelých. Nádhera

Po priemerných akčňákoch ako Skala a Armageddon chcel Bay konečne natočiť svoj veľký film. A rozhodol sa to urobiť pekne po svojom. Až tu sa naplno prejavila jeho povestná megalománia, pretože povedzme si úprimne, Pearl Harbor je ´väčšie´ a ´odvážnejšie´ dielo ako smiešny Armageddon. Obsadil si tu celkom zaujímavých hercov (možno až na Afflecka) a ako inšpiráciu si očividne zobral Titanic. Podobenstvo s TItanicom si počas filmu všimnete hneď niekoľkokrát ale najmarkantnejšie je to poznať pri napadnutí Harboru a pri scénach keď sa vojenské lode prevracajú a potápajú - totálny Titanic. Lenže tí zaujímaví herci nemajú vďaka priblblému scénaru, ktorý im do úst vkladá niekedy až smiešne naivné repliky, vôbec čo hrať. Romanca na pozadí japonského útoku na Ameriku vôbec nefunguje a nejakú chémiu medzi trojuholníkom Affleck-Beckinsale-Hartnett by sme hľadali márne. Napríklad ten dôležitý zvrat kedy Rafe zistí, že Danny mu prebral milenku je až kruto rýchlo odbytý jednou scénou v bare a viac sa k problematike, až na pár viet na konci, nevrátime. Všetko hodia za hlavu lebo musia ísť zabíjať Japoncov. Trapas. Taktiež sa scénaristi mohli vyhnúť tomu prehnanému patriotizmu a pre mňa neskutočne zábavnej postave námorníka v podaní Baldwina. Bay v ošiali po megafilme očividne znova odstrčil príbeh na druhú koľaj a sústredil sa v prvom rade na prvoplánové filmové pozlátko v podobe vizuálu. Tomu sa veľa vecí uprieť nedá, efekty sú na vysokej úrovni a scény vo vzduchu sú skutočne realistické a zaujímavé. Keby sa tak venoval aj ´neakčným´ scénam mohlo to byť skutočne výborné dielo.

Ó Bóže takto som si nejak predstavoval perfektný film o mojich najobľúbenejších Beatles. Richard Lester ma týmto filmom strašne potešil. Je plný najlepšej beatlesovskej hudby z jedného z ich najlepších albumov, neskutočne veľa "beatlesovských" suchých ale pritom trefných hlášok a uvoľnených výkonov chlapcov z Liverpoolu. Je tu nádherne zobrazený jeden všedný deň v živote The Beatles, lenže každý ich deň je ťažký. Utekanie pred stovkami fanúšikov, všetko naprogramované na sekundu do predu a k tomu znepríjemňovanie života starým dedkom, to všetko bola pravda a tá je s anglickým šarmom zachytená v tomto invenčom a novátorskom filme. Klaniam sa pred spôsobom akým bol tento film natočený a právom je jeden z najoceňovanejších filmov o hudobnej kapele.

Je to na spôsob Songs Remains The Same ale obrátene. Tu je hlavný film a ako soundtrack je použitý asi najznámejší album Floyd : The Wall. Celý film je vážne floydovsky paranoidne psychadelický až to môže nezasveteného diváka zmiasť ale tí čo vedia o čom stena je budú nadšení. Animované pasáže , ktoré by sa v tej dobe ťažko dali natočiť inak, umožnili Parkerovi a Watersovi ukázať nám svoje zhmotnené prestavy paranoidných predstáv Pinka a že to sú fascinujúce predstavy... Geldof za celý film povie len jednu vetu a aj tak je vynikajúci a do postavy sa totálne vžil. Pre fanúšikov Floydu je The Wall takpovediac niečo ako Shawshank alebo Godfather pre filmárov, niečo ako modla, ktorú treba uctievať. Parker sa svojej úlohy zhostil bravúrne. Sám som film videl prvýkrát keď som ešte Pink Floyd nepoznal a vtedy mi to neprišlo až tak vynikajúce ako teraz keď som už ich verný prívrženec. Tak to bude asi s každým, na tento film proste treba poznať tvorbu Pink Floydu.

Surrealistická a nápaditá hudba Pink Floyd zakotvila v starobilom amfiteátri v Pompeiách a priniesla nám ojedinelý hudobný zážitok v rockovej histórii. Atmosféra, ktorá vlaje z hudby Pink Floydu v early 70´s je v tomto prostredí ešte umocnená atmosférou prastarého prázdneho amfíku so štyrmi geniálnymi hudobníkmi uprostred. Tá hudba akoby bola zrazu napísaná odjakživa, ožíva spolu so špeciálnymi efektmi a zábermi na staré skulptury a budovy. Tu nestačí zavrieť oči a nechať sa unášať niekedy až šialenými, totálne psychedelickými pasážami, tu sa treba aj POZERAŤ. Kúsky ako Echoes, Careful with that axe, Eugene, Saucerfull of Secrets alebo krásne bluesové Mademoiselle Nobs tu možno vidieť v jedinečnom podaní. Fanúšikov určite potešia aj Dark Side of the Moon sessions čiže zábery z nahrávania ich najlepšieho albumu DSOTM. Niet čo dodať, pre fanúšikov klenot pre neznalcov rannej hudby Floyd totálna strata času. Týmto ešte dodatočne vzdávam hold nedávno zosnulému Richardovi Wrightovi, bez ktorého by Pink Floyd nebol tým čím je... R.I.P. Richard.

Je úctyhodné, že Reeve ani po svojom ochrnutí neprestal točiť ale že by bol až tak zaslepený? Ale nie možno na papieri to vyzeralo celkom zaujímavo ale výsledný film rozhodne zaujímavý nie je! Už je to dlhá doba čo som videl takto nudný film a dúfam, že to bolo zasa na dlhý čas dopredu.. Akýkoľvek pokus o napätú scénu končí totálnym fiaskom a pri dĺžke 90 minút sa pri titulkoch nabáda jedine otázka "A to bolo všetko?!" Ani len tú poslednú scénu sa Bleckner nepokúsil nejak žánrovo oživiť o nejaké napätie a zaradenie filmu medzi thriller je tým pádom veľmi zavádzajúce. Hannah vlastne nemá veľa čo hrať, len kŕmi Kepma a napomáha mu v realizácii jeho plánu no a Reeve... chudák možno by aj chcel ale nemôže. Celý jeho herecký prejav preto zostáva na emóciách prejavovaných tvárou čo zvláda celkom obstojne. Nuda Nuda Nuda

Po dlhom čase film, ktorý ma nadchol. Pokánie je umenie samo a zaisťuje Wrightovi sľubnú budúcnosť, pretože réžia je bezchybná. Dokonalé vedenie hercov je výsledkom ich nadvýkonov, ktoré tu predvádzajú. Samozrejme najlepší sú Knightley, McAvoy a diabolská Ronanová, ktorej part je zahraný tak úžasne, že som jej postavu z duše nenávidel. Obsadenie je výborné, akosi civilné a ľahko sa dá uveriť, že niekto taký naozal žil. K soundtracku by boli samé superlatívy ale treba vyzdvihnúť nápad so zakomponovaním písacieho stroja do hudby - perfektné. Vždy keď zaznela hudba prebehli mi po chrbte až zimomriavky ako je úprimná a jednoducho jedinečná. Kamera je úchvatná a niektoré zábery doslova vyrážajú dych t.j. napríklad scéna príchodu na pláž, ktorá je dlhá niekoľko minút bez strihu a od čias Potomkov ľudí tu podobne dychvyrážajúca scéna nebola. Tento film je vynikajúci hlavne svojimi detailami. Všelijaké krátke zábery, hudobné hrátky s obrazom a vypilovaná výprava spolu s kostýmami robia z Pokánia niečo ako filmové divadlo. Detail je všetko.. len si ho treba všimnúť. Záver už len potvrdzuje unikátnosť tohto diela a dotvára celkový dojem s niečoho krásne trpkého. V strede film na pár minút stratí zaujímavosť a tempo ale to sa hneď napraví takže summa summárum dávam 90%.